Žalobcovi bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, žalobca však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal.
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2018, sp. zn. 3 Cdo/80/2017)
zdroj: pixabay.com
Zhrnutie skutkového stavu:
Žalobca si žalobou podanou na Okresnom súde Žilina dňa 9. októbra 2014 uplatnil ako spotrebiteľ nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným ako dodávateľom v súvislosti s aplikáciou ustanovenia zmluvy o úvere, ktoré žalobca považuje za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a taktiež ho považuje za neplatné aj z iných dôvodov.
Predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 29. decembra 2008.
V rámci záverečných ustanovení zmluvy o úvere bola dodávateľom naformulovaná rozhodcovská doložka v znení:
Klient vyhlasuje, že prijíma návrh tejto rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s Úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní Stály súd Asociácie bánk (ďalej len „rozhodcovský súd“). Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že rozsudok rozhodcovského súdu bude záväzný pre zmluvné strany, že v stanovených lehotách splnia všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku, ktorý nie je možné zrušiť z dôvodov ako pri obnove konania podľa osobitného zákona. Ak Klient označí toto políčko ⃞ platí, že neprijíma vyššie uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy, s tým, že vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s Úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd.
Vyššie citovaná rozhodcovská doložka sa v zmluve o úvere nachádzala v poslednom článku 15 stranovej zmluvy označenom ako „Záverečné ustanovenia“.
Žalovaný vzniesol pri prvom úkone vo veci samej námietku nedostatku právomoci súdu zo dňa 29. júna 2015, a to s poukazom na vyššie citovanú rozhodcovskú doložku (ďalej len „rozhodcovská doložka“).
Žalobca s touto námietkou žalovaného nesúhlasil a považoval právomoc súdu rozhodnúť o ním uplatnenom nároku za danú, majúc predmetnú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a neplatný právny úkon.
Súd prvej inštancie na námietku nedostatku právomoci neprihliadol a vydal medzitýmny rozsudok č. k. 27C/303/2014-132 zo dňa 11. novembra 2015, ktorým rozhodol tak, že základ nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je daný.
Žalovaný sa proti prvoinštančnému rozsudku odvolal, pričom v odvolacom konaní už právomoc súdu nenamietal ani inak sa tejto otázky nedotkol.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací potvrdil vyššie označený prvoinštančný medzitýmny rozsudok.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z okrem iného z § 420 písm. a) CSP, teda tvrdil, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zistil, že žalovaný uplatnil námietku nedostatku právomoci včas a súčasne nepovažoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Na základe toho uzavrel, že na rozhodovanie v danom spore nie je daná právomoc súdu. Dovolací súd preto uznesením sp. zn. 3 Cdo 80/2017 z 26. júla 2018 zrušil rozsudky odvolacieho súdu ako i súdu prvej inštancie a konanie zastavil.
Z odôvodnenia rozhodnutia:
V danom prípade zmluvou o poskytnutí úveru č. 02/742/08 z 29. decembra 2008 bol žalobcovi poskytnutý úver do výšky 2 000 000 Sk na budúcu kúpu nehnuteľnosti. Súčasťou bodu 14.4. predmetnej úverovej zmluvy je vyhlásenie žalobcu, že prijíma návrh rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk, a zároveň bola žalobcovi daná možnosť vyznačením označeného políčka vyjadriť nesúhlas s uvedeným návrhom rozhodcovskej zmluvy, kedy by vzájomné spory v súvislosti s úverovou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Žalobca nesúhlas s návrhom rozhodcovskej zmluvy v označenom políčku nevyznačil.
Dovolací súd pri posudzovaní, či uvedená rozhodcovská doložka napĺňa alebo nenapĺňa znaky neprijateľných podmienok v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nemá znaky neprijateľnej podmienky. Rozhodcovská doložka nevyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania, nie je spôsobilá viesť k procesnej nevýhode jednej z procesných strán. Žalobcovi bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, žalobca však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal.
Komentár:
Prieskum (ne)platnosti a (ne)prijateľnosti rozhodcovskej doložky vykonaný dovolacím súdom v danom prípade považujeme z nižšie uvedených dôvodov za nedostatočný a navyše záver v ňom prijatý za nesprávny.
Dovolací súd v odôvodnení komentovaného rozhodnutia síce odkázal na § 53 Občianskeho zákonníka, no nevysporiadal sa jednak z viacerými jeho ustanoveniami a jednak so skoršou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách.
V tejto súvislosti poukazujeme na znenie ustanovení Občianskeho zákonníka relevantných pre posúdenie neprijateľnosti podmienky v spotrebiteľskej zmluve v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere (29. decembra 2008) :
- § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka: Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
- § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka: Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
- § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka: Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
- V zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka: Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Taktiež sa žiada poukáť na to, že aj podľa tretej vety čl. 2 ods. 2 smernice 93/13/EHS (pozn. ktorá bola do nášho právneho poriadku transponovaná s účinnosťou od 01. mája 2004): Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
Z vyššie uvedenej právnej úpravy teda vyplýva, že ak má byť predmetná rozhodcovská doložka akýmkoľvek súdom posúdená ako nie neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve, príslušný súd musí nevyhnutne zistiť jednoznačné odpovede na nasledovné otázky:
- Pripúšťa rozhodcovská doložka, aby sa spory medzi dodávateľom a spotrebiteľom riešili aj v inom, ako rozhodcovskom konaní?; pretože ak nie, tak ide bez ďalšieho o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ, ibaže by boli odpovede na nasledovné otázky kladné;
- Mohol spotrebiteľ ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky?; pretože ak nie, tak podmienka nie je individuálne dojednanou a teda je neplatnou pre jej neprijateľnosť (§ 53 ods. 2 OZ v spojení s § 53 ods. 5 OZ)
- Tvrdil a preukázal dodávateľ (žalovaný) individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky?
Úvahy dovolacieho súdu vo vzťahu k posudzovaniu naplnenia znakov skutkovej podstaty neprijateľnej podmienky podľa tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 OZ nie sú v danom prípade vôbec relevantné, nakoľko vo vzťahu k rozhodcovským doložkám resp. zmluvám zákon stanovuje špeciálnu skutkovú podstatu neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve v § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Túto špeciálnu skutkovú podstatu predmetná rozhodcovská doložka napĺňa, keďže neumožňuje spotrebiteľovi, aby podal žalobu na všeobecný súd. Uvedené je potvrdené samotným zastavením konania dovolacím súdom v dôsledku námietky nedostatku právomoci vznesenej žalovaným.
Podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení § 53 ods. 2 a 3 OZ pritom platí vo vzťahu k predmetnej rozhodcovskej doložke vyvrátiteľná domnienka, že nie je individuálne dojednaná a teda napĺňajúc skutkovú podstatu § 53 ods. 4 písm. r) OZ je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve.
Preto pri namietaní nedostatku právomoci súdu s poukazom na predmetnú rozhodcovskú doložku zaťažovalo žalovaného bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno pokiaľ ide o jej individuálne dojednanie, teda o vyvrátenie vyššie uvedenej domnienky.
Žalovaný však v danom prípade až do zastavenia konania dovolacím súdom nielenže nepreukázal, ale ani len netvrdil také skutočnosti, z ktorých by malo vyplývať individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky, teda že by žalobca mal možnosť ovplyvniť obsah žalovaným vopred predformulovanej rozhodcovskej doložky, resp. že by si takúto rozhodcovskú doložku žalobca ako spotrebiteľ výslovne vymienil.
Z týchto dôvodov sa predmetná rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 2 a 3 OZ (v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere) ex lege nepovažuje za individuálne dojednanú a teda je neplatná podľa § 53 ods. 4 písm. r) v spojení s § 53 ods. 5 OZ (v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o úvere).
Dovolací súd sa však v danom prípade nielenže náležite nevysporiadal s vyššie uvedeným, ale opomenul aj skoršiu početnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“).
Podľa tejto skoršej rozhodovacej praxe NS SR bola ako neprijateľná podmienka posudzovaná dokonca aj taká rozhodcovská zmluva, ktorá bola obsahom samostatnej, individuálnej listiny, avšak bola spotrebiteľovi predložená formou predtlačeného formulára, kedy spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah – teda ju mohol iba ako celom prijať alebo odmietnuť (napr. rozhodnutie sp. zn. 21XECdo/8/2016 zo dňa 22. februára 2017). Rovnako, ak nie prísnejšie je potom potrebné posudzovať rozhodcovskú doložku obsiahnutú v texte inej spotrebiteľskej zmluvy, pri ktorej rovnako platí, že jej obsah nemohol spotrebiteľ nijako ovplyvniť, avšak navyše tu dodávateľ nevie preukázať, že by spotrebiteľ o existencii tejto rozhodcovskej doložky vôbec vedel.
V súlade s touto skoršou rozhodovacou praxou NS SR, ako i s poukazom na § 53 ods. 2 a 3 OZ v príslušnom znení je zrejmé, že zásadnou otázkou vo vzťahu k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky je možnosť spotrebiteľa meniť jej obsah a nie iba možnosť ako celok ju prijať alebo odmietnuť.
Preto konštatovanie dovolacieho súdu v danom prípade, že „žalobcovi bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd“, nie je a ani nemôže byť relevantná pre posúdenie rozhodcovskej doložky ako nie neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, keďže uvedené sa nijako nedotýka možnosti spotrebiteľa ovplyvniť obsah rozhodcovskej doložky.
Najvyšší súd SR taktiež sa už prv vyslovil, že rozhodcovská doložka je neplatná, ak ako súčasť formulárovej zmluvy nie je individuálne dojednaná a splýva s ostatnými štandardnými ustanoveniami zmluvy (napr. sp. zn. 4Cdo 210/2012 z 20. decembra 2012).
Vo svetle vyššie uvedeného si dovoľujeme uzavrieť, že podľa skoršej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR je rozhodcovská doložka takým významným zmluvným dojednaním, ktoré jednoducho nemôže byť platne dojednané bez toho, aby si ho strany individuálne dojednali resp. aby preukázateľne a nepochybne prejavili vôľu uzavrieť rozhodcovskú doložku (nielen spotrebiteľskú zmluvu, v ktorej je rozhodcovská doložka včlenená)[1].
V uznesení sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013 dokonca Najvyšší súd SR zaujal právny názor, podľa ktorého návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy/doložky musí dodávateľ predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa mu poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, v opačnom prípade je takáto rozhodcovská doložka/zmluva neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve.
Skoršia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR teda kladie vo vzťahu k splneniu požiadavky individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky požiadavku jednoznačnosti, preukázateľnosti a informovanosti spotrebiteľa – a to nielen pokiaľ ide o obsah a význam (dôsledky) uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ale aj vo vzťahu k samotnej existencii rozhodcovskej doložky v rámci textu formulárovej spotrebiteľskej zmluvy.
Vo vzťahu ku komentovanému rozhodnutiu je potom namieste otázka, aký rozdiel je medzi prípadom, kedy vopred dodávateľom predformulovaná rozhodcovská doložka splynie so štandardnými ustanoveniami spotrebiteľskej zmluvy a medzi prípadom kedy taká istá „skrytá“ rozhodcovská doložka má pri sebe rámček na vyznačenie nesúhlasu spotrebiteľa, ak súčasne v obidvoch uvedených prípadoch rovnako platí, že dodávateľ nevie preukázať, že:
- spotrebiteľa informoval o tejto rozhodcovskej doložke, o jej obsahu a význame,
- spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť jej obsah,
- spotrebiteľ nepochybne prejavil samostatným úkonom (nie podpisom celej spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej je doložka včlenená) vôľu byť viazaný rozhodcovskou doložkou.
V obidvoch načrtnutých prípadoch neboli splnené predpoklady na to, aby bola vyvrátená domnienka neprijateľnosti takejto doložky podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v spojení s § 53 ods. 2 a 3 OZ a to ani v zmysle doslovného znenia príslušných zákonných ustanovení, ani v zmysle skoršej rozhodovacej praxe NS SR.
Vo vzťahu k analyzovanej rozhodcovskej doložke je taktiež potrebné skúmať, či spotrebiteľ svojim nekonaním skutočne prejavil vôľu byť viazaný rozhodcovskou doložkou, keď jednak spotrebiteľ tvrdí, že nevedel nielenže o jej obsahu a význame, ale ani o jej existencii v spotrebiteľskej zmluve.
Dovolací súd v odôvodnení komentovaného rozhodnutia konštatoval, že „žalobca však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal“.
Teda spotrebiteľ mal prijať návrh rozhodcovskej zmluvy svojim nekonaním. Takýto záver je v príkrom rozpore s vyššie citovanou skoršou rozhodovacou praxou NS SR, kedy musí byť vôľa spotrebiteľa uzavrieť rozhodcovskú doložku resp. zmluvu jasne preukázaná, nespochybniteľná a musí byť preukázateľne výsledkom informovaného rozhodnutia spotrebiteľa.
Predmetná rozhodcovská doložka bola zo strany žalovaného predformulovaná tak, že spotrebiteľ vopred súhlasí s jej uzavretím a následne vyžaduje aktívne konanie spotrebiteľa nie aby prijal návrh uzavretia rozhodcovskej doložky, ale naopak, aby ho odmietol.
Vo vzťahu k uvedenému je potrebné poukázať na vnútornú rozpornosť obsahu posudzovanej rozhodcovskej doložky. V zmysle jej prvej vety, je bez ďalšieho automaticky uzatváraná rozhodcovská zmluva. Následne v zmysle tretej vety môže spotrebiteľ návrh jej uzatvorenia (ktorý už je prijatý podľa prvej vety) neprijať. Môže však neprijať niečo, čo už v zmysle prvej vety prijal?
Ide o mätúcu konštrukciu, ktorá má však okrem iného ten dôsledok, že spotrebiteľ spotrebiteľovi v danom prípade nebol ponúknutý návrh uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy. Namiesto toho bola rozhodcovská zmluva uzatvorená automaticky bez výslovného prejavu vôle spotrebiteľa byť ňou viazaný. Podrobnú analýzu možných dôvodov, pre ktoré dodávateľ v danom prípade takto „otočil garde“ pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy nateraz necháme stranou. Hoci podľa nášho názoru ak dodávateľ včlenil do záverečných ustanovení 15 stranovej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy rozhodcovskú doložku v posudzovanom znení (s predformulovanou akceptáciou spotrebiteľa), je otázne, či takéto konanie môže obstáť v kontexte zákazu nekalých obchodných praktík a zákazu konania v rozpore s dobrými mravmi.
Taktiež v kontexte § 44 ods. 1 písm. 2 OZ je otázne, či mohla byť nekonaním uzatvorená (rozhodcovská) zmluva, navyše pre ktorej platnosť zákon vyžaduje jej preukázateľné individuálne dojednanie.
V uznesení sp. zn. 6 Cdo 143/2011 z 18. januára 2012 vyslovil NS SR právny názor, že: „Mlčanie možno pokladať za prejav vôle len za predpokladu, že s určitosťou možno
usudzovať, že ním bola prejavená vôľa určitého obsahu (R 88/1954). Mlčanie môže byť
prejavom vôle len vtedy, keď z neho možno vyvodiť záver, že ide o prejav vôle určitého
obsahu.“ Súčasne v tomto rozhodnutí dovolací súd vyslovil právny názor, že nemôže, ani mlčky, prejaviť nič ten, kto sa o návrhu ani nedozvedel.
Avšak dovolaciemu súdu unikla v posudzovanom prípade aj ďalšia nemenej podstatná skutočnosť, a síce, že žalovaný vzniesol námietku nedostatku právomoci súdu v júni 2015. V zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom v čase vznesenia námietky nedostatku právomoci súdu žalovaným až doposiaľ) platí, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd. Spotrebiteľ sa napriek uzavretej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve môže domáhať svojho práva podaním žaloby na súd a dodávateľ ani jeho právny nástupca sa nemôžu účinne dovolávať nedostatku právomoci súdu podľa osobitného predpisu (§ 5 až 8 CSP).
V zmysle procesnej úpravy vyplývajúcej zo zákona č. 335/2004 Z. z. teda procesný úkon žalovaného spočívajúci v námietke nedostatku právomoci nemohol byť úspešný, resp. viesť k zastaveniu civilného sporového konania, a to ani v takom prípade, že by rozhodcovská doložka bola platná.
[1] Ak sa spotrebiteľ vzdáva svojho ústavného práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom (alebo iným štátnym orgánom Slovenskej republiky) potom vôľa spotrebiteľa v takomto prípade musí byť jasne preukázaná a nespochybniteľná (sp. zn. 21XECdo/8/2016 zo dňa 22. februára 2017)
Celý text rozhodnutia TU.
Spracovanie a komentár k rozhodnutiu: Juraj Schmidt, 22. január 2019
Ilustračné foto: pixabay.com
