Uloženie povinnosti žalovanému spôsobom nie závislým výlučne na jeho vôli, ale vyžadujúcom súčinnosť tretích subjektov (napr. vydavateľa tlače, prevádzkovateľa rozhlasu, obecného úradu pri vyvesení na úradnú tabuľu a pod.), nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za nedostatok materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia. Pokiaľ takto uložená povinnosť spĺňa požiadavku obsahovej určitosti, zrozumiteľnosti a jasnosti, rozhodnutie nie je možné považovať za materiálne nevykonateľné len z toho dôvodu, že žalovaný musí splniť uloženú povinnosť v súčinnosti s tretím subjektom.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9 Cdo 265/2021 z 17. augusta 2022 – publikované v Zbierke pod R 55/2022)
zdroj: pixabay.com
Z odôvodnenia:
1. Okresný súd Galanta (ďalej aj ,,súd prvej inštancie”) rozsudkom zo 16. mája 2019, č. k. 15C/191/2016-322 rozhodol, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to tak, že dňa 21. septembra 2015 na zasadnutí obecného zastupiteľstva Obce X. sa na adresu žalobcu vyjadril nasledovne: ,,za kosenie ihriska si v dobe pol roka vyfakturoval sumu 80.000,- Sk, bol načierno napojený na čističku odpadových vôd a 7 rokov používal obecnú elektrinu na prevádzkovanie spoločnosti L., spol. s r.o.”(výrok I.). Uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi na najbližšom zasadnutí obecného zastupiteľstva Obce X., ktoré sa bude konať po právoplatnosti rozsudku v znení uvedenom vo výroku rozhodnutia (výrok II.). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak s odôvodnením, že mal za preukázaný zásah do osobnosti žalobcu (§ 11 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“) spočívajúci v nepravdivých informáciách (podľa výrokovej časti pozn. dovolacieho súdu) uvedených žalovaným na osobu žalobcu na zasadnutí obecného zastupiteľstva, ktoré boli spôsobilé znížiť vážnosť žalobcu ako bývalého starostu obce X. Žalovanému uložil povinnosť sa za nepravdivé, difamujúce výroky ospravedlniť rovnakou formou, akou došlo k neoprávnenému zásahu (§ 13 ods. 1 OZ). Intenzita ujmy žalobcu a obsah nepravdivých výrokov však neodôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Samotné ospravedlnenie v tomto prípade považoval súd prvej inštancie za postačujúce na odstránenie následkov neoprávnenýchzásahov, a preto žalobu v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy zamietol. Pokiaľ však išlo o ďalšie výroky, ktoré odzneli na zasadnutí obecného zastupiteľstva, uviedol, že tieto vyjadrenia bolo potrebné posudzovať ako súčasť politického boja, ktorého účastníci sú povinní strpieť vyššiu mieru dohľadu a kritickejšie výroky, niekedy až hyperbolické zvýšené hodnotenie ich krokov. Výroky smerované na osobu žalobcu neboli hodnotením jeho ako fyzickej osoby, ale ako osoby zastávajúcej v obci funkciu starostu v predchádzajúcom období, ktorého činnosť preto podliehala zvýšenej kontrole, z tohto dôvodu aj miera kritiky, ktorú musel žalobca zniesť bola väčšia. V tejto časti konanie žalobcu vo funkcii starostu súd prvej inštancie vyhodnotil síce nie ako nezákonné, ale prinajmenšom neštandardné, nie v súlade s dobrými mravmi, pričom samotné ostatné výroky prezentované žalovaným neboli výrokmi a priori nepravdivými, preto vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ,,odvolací súd”) na odvolanie žalobcu aj žalovaného rozsudkom z 3. septembra 2020, sp. zn. 11Co/237/2019, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. potvrdil ako vecne správne (§ 387 ods. 1, 2 CSP) [výrok I.] a vo výroku III. zmenil tak, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to tak, že dňa 21. septembra 2015 na zasadnutí obecného zastupiteľstva Obce X. sa na adresu žalobcu vyjadril nasledovne: ,,v čase, keď bol starostom, prišiel o veľký biznis a že pri prácach na Domove opatrovateľskej služby bolo vyfakturovaných 850.000,- Sk za opravu prívodu el. energie, - v dobe, keď bol starostom, sa za revíziu jedného hromozvodu platilo 25.000,- Sk, - v období, keď bol starostom, sa vybudovalo pod hrádzou 6 stĺpov v cene 280.000,- Sk, - v dobe, keď bol starostom, boli vybudované 4 stĺpy na novom stavebnom obvode za 200.000,- Sk”. Žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi na najbližšom zasadnutí obecného zastupiteľstva Obce X., ktoré sa bude konať po právoplatnosti rozsudku v znení uvedenom vo výroku II. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi v najbližšom vydaní časopisu XXXXX spravodaj po právoplatnosti rozsudku v znení uvedenom vo výroku II. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok potvrdil. Žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, 2 CSP). K odvolacej námietke žalovaného, že svoje vyjadrenie ,,o kosení ihriska,, nepovedal v takej formulácii, ako to súd prvej inštancie uvádza vo výroku rozhodnutia, odvolací súd uviedol, že nie je dôvodom pre zamietnutie žaloby nepresná formulácia vysloveného výroku súdom. Presná formulácia povinnosti, ktorá sa má plniť, je totiž na súde samom. Nie je vylúčené, aby súd preformuloval navrhovaný petit žaloby, pokiaľ nepostupuje v rozpore sozásadou ne ultra petitum (§ 216 CSP). Odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že výraz ,,zobral“ a ,,fakturoval“, zmení význam predneseného výroku. Odvolací súd ďalej ustálil, že všetky v žalobe označené výroky žalovaného sú svojim charakterom skutkové tvrdenia, poukazujúce na konkrétne, i keď nepravdivé skutočnosti, ku ktorým došlo v období, kedy žalobca zastával funkciu starostu obce. Zároveň všetky tieto výroky mali spôsobilosť pôsobiť difamačne. Vykonané dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť ani jedného z označených výrokov. Zdôraznil, že v čase, kedy žalovaný tieto výroky uviedol, bol už niekoľko rokov vo funkcii starostu, mal prístup ku všetkým potrebným zdrojom informácií, a preto si musel byť vedomý nepravdivosti svojich tvrdení, alebo nevyvinul dostatočné úsilie k overeniu ich pravdivosti. Žalobca sa pritom nemal možnosť proti útokom žalovaného brániť, keďže mu žalovaný na zasadnutí neudelil slovo. Následné správanie sa žalobcu na zasadnutí tak odvolací súd vyhodnotil nie ako provokáciu, ale jedinú možnosť obrany. Odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že nešlo o prekročenie rámca prípustnej kritiky hospodárenia obce. Šírenie pravdivých informácií z verejnej sféry má prednosť pred právom na ochranu osobnosti. V danom prípade sa výroky síce dotýkali obdobia, kedy žalobca pôsobil ako starosta obce a vzťahovali sa na výkon jeho funkcie, avšak žalovaný v tomto konaní nepreukázal ich pravdivosť. Namiesto vecného vysporiadania sa žalovaného s týmto problémom stálo v popredí očiernenie žalobcu, ktoré odvolací súd nepovažoval za súčasť politického boja, pretože žalobca bol politicky neaktívny už niekoľko rokov. Odvolací súd tak vyhodnotil konanie žalovaného ako motivované dominantne túžbou poškodiť difamovanú osobu, keďže si predostierané informácie neoveril a poskytol ich bezohľadne. Preto odvolací súd po zvážení výrokov žalovaného, ako aj miery akceptovateľnosti v rámci zvolených výrazov a s prihliadnutím na súvislosti, dospel k záveru, že boli spôsobilé zasiahnuť do osobnosti žalobcu neprípustným spôsobom. Z tohto dôvodu zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, ako je uvedené vo výroku a uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa za ne dvoma z troch požadovaných spôsobov. Tretí spôsob ospravedlnenia prostredníctvom internetového spravodaja zamietol z dôvodu, že takýto žalobný petit by bol nevykonateľný, keďže ide o súkromné internetové noviny, žalovaný nie je vydavateľom tohto internetového portálu a nie je spôsobilý splniť povinnosť pre nedostatok svojich rozhodovacích a technických podmienok. Ďalej uviedol, že táto výhrada však neobstojí vo vzťahu k časopisu XXXXX spravodaj, ktorý je vydávaný Obcou X. a zverejňuje záležitosti týkajúce sa obce vrátane príspevkov čitateľov a občanov, pričom ospravedlnenie v tejto veci sa nepochybne týka obecných záležitostí. Vo zvyšku vrátane nepriznania nemajetkovej ujmy sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, a preto ho ako vecne správne potvrdil.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil výrok I. a II. súdu prvej inštancie a zmenil výrok III. v časti konštatujúcej neoprávnený zásah a uloženia povinnosti ospravedlnenia žalovanému, ako aj proti výroku IV., podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje žiadne odôvodnenie vo vzťahu k posúdeniu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a pasívnej vecnej legitimácie obce ako právnickej osoby. Nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia videl tiež v otázke vykonateľnosti a to v rozsahu, v ktorom ukladá žalovanému povinnosť ospravedlniť sa na najbližšom zasadnutí obecného zastupiteľstva. Vytýkal odvolaciemu súdu, že jeho skutkový záver o motivácii konania dovolateľa túžbou poškodiť žalobcu nemal skutkový základ, resp. k tomuto záveru nedospel procesne prípustným spôsobom, takýto postup vykazuje znaky svojvôle. Zároveň dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, a to napriek zisteniu, že sporné vyjadrenia predniesol na obecnom zastupiteľstve ako vtedajší starosta obce pri výkone funkcie. Poukázal na právnu vetu judikátu R 128/2014, v zmysle ktorej sa neoprávneného zásahu dopustila obec ako právnická osoba a žalovaný nie je v spore pasívne vecne legitimovaný. Odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zdôvodnil aj odkazom na R 75/2015. V rámci argumentácie nesprávneho právneho posúdenia dovolateľ uviedol, že odvolací súd dospel k záveru o zásahu do práv žalobcu aj výrokom, že ,,si za kosenie ihriska v dobe pol roka fakturoval sumu 80.000,- Sk” hoci tento výrok v uvedenej formulácii vôbec nepovedal a na tento argument uvedený v odvolaní nereagoval. Rozhodnutie označil za nevykonateľné v časti, v ktorej ukladá povinnosť žalovanému ospravedlniť sa na najbližšom zasadnutí obecného zastupiteľstva/v najbližšom vydaní časopisu XXXXX spravodaj, nakoľko ustanovenie § 12 ods. 9 druhá veta zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,ZoOZ”) explicitne stanovuje, že v prípade obyvateľa obce je na rozhodnutí starostu obce alebo obecného zastupiteľstva, či na daný účel udelí slovo obyvateľovi obce. Žalovaný v súčasnosti nie je starostom obce ani poslancom zastupiteľstva, preto splnenie uloženej povinnosti je závislé nie na ňom, ale na tretích osobách. Rovnako uložená povinnosť ospravedlniť sa v časopise nie je v moci žalovaného, ale tretích osôb. Preto bola aj otázka vykonateľnosti uloženej povinnosti ospravedlniť sa posúdená odvolacím súdom nesprávne, pričom právna otázka, či je táto povinnosť vykonateľná alebo nie, nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, čo zakladá prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Ako ďalšiu dovolaciu otázku neriešenú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu označil dovolateľ: ,,či osoba verejne činná, vykonávajúca funkciu starostu, je povinná z hľadiska práva na ochranu osobnosti zniesť väčšiu mieru kritiky ako bežný občan len v čase výkonu funkcie, a nie aj po zániku funkcie, ak sa vyjadrenia, kritika týkajú predchádzajúcej činnosti tejto osoby, vykonanej pri výkone verejnej funkcie.” Odvolací súd na túto otázku v rozhodnutí odpovedal tak, že osoba je povinná zniesť vyššiu mieru kritiky len počas výkonu funkcie a nie aj po nej, hoci sú v danej chvíli vyjadrenia spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti týkajúce sa práve predchádzajúcej činnosti tejto osoby vykonanej pri výkone verejnej funkcie. Takáto ochrana bývalých verejných funkcionárov nevyplýva ani z príslušnej judikatúry ESĽP. Z uvedených dôvodov navrhol zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v napadnutých častiach ako aj potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žiadal priznať mu náhradu trov konania základného i dovolacieho. Zároveň podal návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v prípade žalovaného nešlo o konanie obce, ale o jeho exces z rámca činnosti starostu obce, a preto žalovaný nemôže preniesť zodpovednosť za svoje výroky na obec. Nepravdivé tvrdenia žalovaný síce uviedol na zasadnutí obecného zastupiteľstva, avšak nie na základe poverenia alebo odsúhlasenia zastupiteľstvom. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za dostatočne odôvodnené s poukazom na bod 18. rozsudku súdu prvej inštancie a bod 20. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. K námietkam nevykonateľnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalovaný má možnosť požiadať poslancov obce o zaradenie jemu určenej povinnosti do bodu programu a taktiež má možnosť požiadať o priestor u vydavateľa XXXXX spravodaja. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovaného, že jeho vyjadrenia boli prednesené na činnosť žalobcu ako komunálneho politika, pretože komunálnu politiku žalobca v čase výrokov žalovaného nevykonával už takmer 6 rokov a pokiaľ mali byť posúdené ako útok na ,,politického rivala“, v takom prípade boli cielené zámerne s plným vedomím žalovaného, že nie sú pravdivé, ale určené na diskreditáciu a zneváženie osoby žalobcu ako takej. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného zamietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. Dovolateľ podal dovolanie aj podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a položil otázku, či rozhodnutie odvolacieho súdu ukladajúce mu povinnosť ospravedlniť sa na zasadnutí obecného zastupiteľstva a prostredníctvom časopisu XXXXX spravodaj je materiálne vykonateľné. Podľajeho názoru v tejto časti napadnuté rozhodnutie nie je vykonateľné a právne posúdenie sporu odvolacím súdom v otázke uloženej povinnosti je nesprávne, pretože mu ukladá povinnosť, ktorej splnenie nie je závislé na ňom, ale na tretích osobách, pričom uvedená právna otázka vykonateľnosti takto uloženej povinnosti ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená.
7. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (rozhodnutia najvyššieho súdu 3Cdo/6/2017, 3Cdo/191/2017, 6Cdo/21/2017). Podľa judikátu R 71/2018 do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.
8. Dovolateľom nastolená právna otázka uloženia takej povinnosti žalovanému, ktorej splnenie nie je závislé výlučne na vôli žalovaného, ale vyžaduje súčinnosť tretích osôb, v sporoch o ochranu osobnosti, však už bola dovolacím súdom riešená (poznajúc vlastnú judikatúru „iura novit curia“ - I. ÚS 51/2020, III. ÚS 289/2017), a to konkrétne v správach najvyššieho súdu publikovaných v Zborníku najvyšších súdov č. III, vydaných SEVT Praha v roku 1980, ako ,,Správa o skúsenostiach z rozhodovania súdov vo veciach ochrany osobnosti podľa ustanovenia § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka“ z 31. októbra 1967, Prz 33/67 a Cpj 234/66 a ako ,,Správa o rozhodovaní súdov vo veciach ochrany osobnosti a tlačových opráv“ z 18. septembra 1969, Cpj 138/69 (viď automatizovaný systém právnych informácií ASPI). V rámci publikovaných správ z rozhodovacej činnosti najvyšší súd vyslovil nasledovné právne závery: Vyhlásenie o nepravdivosti výroku (a s tým spojené zadosťučinenie formou ospravedlnenia) sa často ukladá kvalifikovaným spôsobom, a to napr. na verejnej schôdzi občanovalebo v miestnom rozhlase, na členskej schôdzi ZO ROH, na schôdzi úseku ROH, na domovej besede a pod. (str. 207) Je bežné, že odstránenie následkov zásahu sa spravidla ukladá spôsobom zodpovedajúcim forme, v ktorej k zásahu došlo. Ak došlo k zásahu v tlači, volí sa pre odstránenie následkov opäť forma tlače. Forma ospravedlnenia či konštatovania nepravdivosti zásahu tlačou sa však volí aj vtedy, ak k zásahu tlačou nedošlo. (str. 207) Nestačí uložiť žalovanému povinnosť požiadať iného občana alebo organizáciu o súčinnosť pri odstránení následkov zásahu týkajúceho sa osobnosti občana (napr. aby požiadal redakciu časopisu o uverejnenie odvolania ohľadom skôr predneseného výroku) bez toho, že by sa žalovanému uložila zodpovednosť za výsledok takejto žiadosti. (str. 211) Ťažkosti môžu nastať, ak povinnosť uložená súdom v rozhodnutí nezáleží iba na vôli povinného, ale vyžaduje aj súčinnosť iného občana alebo organizácie (ak napr. povinnému bolo uložené, aby svoje tvrdenie odvolal v miestnom rozhlase). Pri súdnom výkone rozhodnutia takéhoto uloženého opatrenia, ktoré závisí na činnosti iného občana alebo organizácie, treba toto opatrenie vopred zabezpečiť, pretože inak povinný aj keby mal dobrú vôľu, nemohol by svoju povinnosť splniť a viedlo by to zrejme k zániku záväzku pre nemožnosť splnenia [§ 93 O.z. a § 268 ods. 1 písm. h) O.s.p.]. (str. 213)
9. Vykonateľnosť rozhodnutia podľa § 232 ods. 1 CSP je judikatúrou dovolacieho súdu ako aj odbornou literatúrou definovaná ako vlastnosť alebo stav, kedy rozhodnutie umožňuje nútené splnenie uloženej povinnosti. Predpokladom vykonateľnosti rozhodnutia je, že disponuje ako formálnou zložkou vykonateľnosti (doložka vykonateľnosti, konečnosť rozhodnutia z hľadiska podania riadneho opravného prostriedku), tak súčasne i materiálnou zložkou (obsahovou). Z materiálneho hľadiska je rozhodnutie vykonateľné iba vtedy, pokiaľ obsahuje dostatočnú identifikáciu subjektu oprávneného a povinného, presné vymedzenie judikovanej povinnosti z hľadiska jej obsahu i rozsahu a lehotu, v ktorej má byť táto povinnosť splnená, pokiaľ nevyplýva z právneho predpisu. Vo výroku rozsudku súdu musí byť uložená povinnosť formulovaná určito a jednoznačne, aby nevznikla pochybnosť o rozsahu uloženej povinnosti.
10. Z vyššie uvedených záverov dovolacieho súdu vyplýva, že súdna prax pripúšťala už v minulosti v sporoch o ochranu osobnosti uloženie povinnosti žalovanému odstrániť následky neoprávneného zásahu ospravedlnením sa uverejneným cestou iného tretieho subjektu nezávislého na žalovanom, prípadne na platforme nepatriacej žalovanému, nezávislej od neho. Je tomu tak preto, že v určitých prípadoch sa odstránenie následkov neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti javí ako najspravodlivejšie a najefektívnejšie spôsobom resp. na tom mieste, ako k samotnému zásahu došlo. Tak, ako je tomu aj v prejednávanom spore (zásah spôsobený na zasadnutí obecného zastupiteľstva); inými slovami takým spôsobom, ktorý bude mať rovnaký dosah z hľadiska odčinenia následkov, ako mal samotný neoprávnený zásah (uverejnenie ospravedlnenia v obecnom časopise s dosahom na rovnaký okruh ľudí). Uloženie povinnosti žalovanému spôsobom nie závislým výlučne na jeho vôli, ale vyžadujúcom súčinnosť tretích subjektov (napr. vydavateľa tlače, prevádzkovateľa rozhlasu, obecného úradu pri vyvesení na úradnú tabuľu a pod.), nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za nedostatok materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia. Pokiaľ takto uložená povinnosť spĺňa požiadavku obsahovej určitosti, zrozumiteľnosti a jasnosti, rozhodnutie nie je možné považovať za materiálne nevykonateľné len z toho dôvodu, že žalovaný musí splniť uloženú povinnosť v súčinnosti s tretím subjektom.
10.1. Ani v prípade, že by splnenie takto uloženej povinnosti zo strany žalovaného nebolo možné z dôvodu nedostatku súčinnosti tretej osoby, táto situácia by sa neprejavila ako nedostatok materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia, ale prípadne v rámci exekučného konania, kde by zakladala právo žalovaného brániť sa proti výkonu rozhodnutia podaním návrhu na zastavenie exekúcie pre následnú nemožnosť splnenia uloženej povinnosti (§ 61k ods. 1 písm. d) zákon č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov). Súd musí totiž uložiť povinnosť žalovanému tak, aby zodpovedal za výsledok splnenia uloženej povinnosti osobne a povinnosť môže uložiť len strane sporu. Žalovaný tak zodpovedá za to, že urobí prejav svojej vôle v podobe ospravedlnenia a tiež za to, že ho urobí spôsobom a v lehote podľa výroku rozhodnutia súdu, t.j. v tomto prípade tak, že požiada vydavateľa obecného časopisu o uverejnenie ospravedlnenia a tým, že požiada o udelenie slova na zasadnutí obecného zastupiteľstva za účelom prednesenia svojho ospravedlnenia.
10.2. Pokiaľ odvolací súd v prejednávanom spore uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa na najbližšom zasadnutí obecného zastupiteľstva, riadne vymedzil rozsah povinnosti žalovaného z hľadiska jeho obsahu, určitosti, miesta a času a spôsobu vykonateľnosti. Podľa ustanovenia § 12 ods. 8 ZoOB zasadnutia obecného zastupiteľstva sú zásadne verejné a v zmysle ustanovenia § 12 ods. 9 veta druhá ZoOZ slovo na zasadnutí môže byť udelené ktorémukoľvek obyvateľovi obce. I keď je možnosť udelenia slova občanovi len fakultatívna, žalovaný zásadne nesie zodpovednosť len za to, že sa o splnenie uloženej povinnosti reálne pokúsi a o slovo požiada. To isté platí aj vo vzťahu k povinnosti žalovaného požiadať o uverejnenie ospravedlnenia v obecnom časopise.
11. Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom položená právna otázka nie je otázkou neriešenou v praxi dovolacieho súdu, ktorej nesprávne posúdenie odvolacím súdom by zakladalo prípustnosť podaného dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Zároveň ide o právnu otázku, ktorú odvolací súd vyriešil správne a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.
Celý text rozhodnutia je dostupný TU.
Spracovanie rozhodnutia: Tomáš Čentík
