Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na konkrétny prípad je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo nie bežnú záležitosť a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, alebo či je založená aktívna, príp. pasívna solidarita manželov, bezpredmetné. Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa platnej právnej úpravy (§ 143 Občianskeho zákonníka) môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle. Za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov (dopadajúce len na vzťah medzi manželmi a nie aj na ich vzťah k tretím osobám) podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle). Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21. decembra 1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú tieto závery súdnej praxe stále použiteľné. Rovnaký záver platí aj pre zmluvu o pristúpení k dlhu uzavretú len jedným z manželov. I keď pri uvedených právnych úkonoch ide o rozdielne právne inštitúty, z hľadiska ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka je pre ne charakteristické to, že sa priamo netýkajú predmetu bezpodielového spoluvlastníctva, teda spoločných vecí, preto je aplikácia tohto ustanovenia v súvislosti s nimi vylúčená. Keďže ani zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí.
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2011, sp.zn. 4Cdo/234/2010)
.jpg)
zdroj: pixabay.com
Zhrnutie skutkového stavu:
Žalobou podanou na Okresnom súde Žiar nad Hronom sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti „dohody o pristúpení k záväzku uzavretej 25. júna 2007 medzi žalovanými 1/ a 2/“ (ďalej len „dohoda“) a tiež určenia neplatnosti „vyhlásenia žalovaného 1/ o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sp. zn. N., N., N. spísanej 25. júna 2007 notárom JUDr. D. R.“ (ďalej len „vyhlásenie“). V žalobe uviedla, že právne úkony sú neplatné z dôvodu neurčitosti a prekročenia plnej moci udelenej žalovaným 1/ (jej manželom) žalovanému 4/ a z dôvodu, že žalovaný 1/ uskutočnil (v zastúpení žalovaným 4/) tieto právne úkony bez jej súhlasu, hoci nešlo o bežné veci týkajúce sa spoločných vecí. Preto v zmysle § 33 ods. 2 a 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú tieto úkony neplatné, ktorej neplatnosti sa dovoláva.
Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom zo 17. decembra 2009 č. k. 9 C 177/2009-44 určil, že dohoda a vyhlásenie sú neplatné. Žalovaných zaviazal k povinnosti zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni náhradu trov konania vo výške 453,61 Eur na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 37 ods. 1 a § 40a v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania vyslovil jednak záver, že z predloženej plnej moci nie je možné nezameniteľne, určite a zrozumiteľne zistiť jej obsah a jednak záver, že uvedené právne úkony, na základe ktorých by mohol byť postihnutý majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného 1/, presahovali rámec bežných vecí, preto k nim bol potrebný súhlas žalobkyne a absencia tohto súhlasu je dôvodom ich relatívnej neplatnosti.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovanej 2/ rozsudkom z 22. júna 2010 sp. zn. 14 Co 61/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanej 2/ trovy prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 199 Eur do troch dní. Žalovaným 1/, 3/, 4/ a 5/ náhradu trov odvolacieho a prvostupňového konania nepriznal. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že splnomocnenie bolo dostatočne určité podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka a že k uzatvoreniu dohody nebol potrebný súhlas druhého manžela, teda žalobkyne. Poukázal na to, že základnou podmienkou aplikácie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a pokiaľ táto podmienka splnená nie je (ako tomu bolo v preskúmavanom prípade, keďže dohoda sa netýkala priamo vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov), sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo o nie bežnú záležitosť, a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, bezpredmetné. Pristúpením žalovaného 1/ k záväzku žalovanej 5/ podľa názoru odvolacieho súdu nevznikol spoločný záväzok manželov, ale iba záväzok žalovaného 1/, pretože nešlo o vybavovanie záležitosti týkajúcej sa spoločných vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu nebol ani potrebný súhlas žalobkyne.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby zmenil jeho rozsudok a určil, že dohoda i vyhlásenie sú neplatné. Dovolanie odôvodnila tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd neposúdil vec správne po právnej stránke (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.). Poukázala na neurčitosť plnej moci a na to, že odvolací súd vyvodil z vykonaného dokazovania nesprávne skutkové závery, keď vychádzal z toho, že žalovaný 1/ splnomocnil žalovaného 4/, aby v jeho mene pristúpil k záväzku žalovanej 5/. Odvolaciemu súdu ďalej vytýkala, že nezohľadnil jej chýbajúci súhlas k právnym úkonom žalovaného 1/ nie v bežnej veci v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť. Žalovaný 1/, 3/, 4/ a 5/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Z odôvodnenia rozhodnutia:
Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti právnych úkonov, ktorú skutkovo vymedzila neurčitosťou plnomocenstva, prekročením udelenej plnej moci a nedostatkom svojho súhlasu k právnym úkonom v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa ako osoba, ktorá nebola účastníčkou predmetných právnych úkonov nie je oprávnená namietať ich absolútnu neplatnosť, ale len z dôvodu nedostatku svojho súhlasu k týmto úkonom v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ich relatívnu neplatnosť. Preto správnosť napadnutého rozsudku skúmal dovolací súd iba z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu - právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke správnosti aplikácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav ako aj v otázke interpretácie tohto ustanovenia.
Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.
Podľa § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.
Citované ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vzájomné vzťahy manželov a tretích osôb s ohľadom na dispozičné úkony bezpodielových spoluvlastníkov, t.j. na právne úkony, ktorými manželia disponujú so spoločnými vecami ako predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Vo vzťahu k tretím osobám zakladá aktívnu alebo pasívnu solidaritu manželov z platných právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí. Tento dôsledok nastáva bez ohľadu na to, či právny úkon týkajúci sa spoločných vecí urobil jeden z manželov alebo obaja manželia spoločne, a či išlo o bežnú vec (záležitosť) alebo o inú než bežnú vec. V zmysle tohto ustanovenia sa na platnosť právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a urobeného len jedným z manželov (teda úkonu, pri ktorom manželia nevystupujú spoločne ako účastníci), vyžaduje súhlas druhého manžela, ak ide o inú než bežnú záležitosť. Nedostatok tohto súhlasu má za následok neplatnosť právneho úkonu, pričom v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka ide o relatívnu neplatnosť. To znamená, že právny úkon, ktorý nemožno považovať za vybavovanie bežnej záležitosti, uskutočnený iba jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela, sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je ním dotknutý, nedovolá jeho neplatnosti. Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na konkrétny prípad je však existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo nie bežnú záležitosť a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, bezpredmetné. Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa platnej právnej úpravy (§ 143 Občianskeho zákonníka) môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle, t.j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov (dopadajúce len na vzťah medzi manželmi a nie aj na ich vzťah k tretím osobám) podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle). Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21. decembra 1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú tieto závery súdnej praxe stále použiteľné. Rovnaký záver platí aj pre zmluvu o pristúpení k dlhu uzavretú len jedným z manželov. I keď pri uvedených právnych úkonoch ide o rozdielne právne inštitúty, z hľadiska ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka je pre ne charakteristické to, že sa priamo netýkajú predmetu bezpodielového spoluvlastníctva, teda spoločných vecí, preto je aplikácia tohto ustanovenia v súvislosti s nimi vylúčená. Keďže ani zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí.
V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že žalobkyňa a žalovaný 1/ sú manželia, že žalovaný 1/ v zastúpení žalovaným 4/ uzavrel 25. júna 2007 so žalovanou 2/ dohodu o pristúpení k záväzku, ktorou sa zaviazal splniť dlh žalovanej 5/ (v ktorej bol v čase uzavretia dohody konateľom) voči žalovanej 2/ vo výške 89 950 000,-- Sk s príslušenstvom a že v ten istý deň bola notárom JUDr. D. R. spísaná notárska zápisnica obsahujúca okrem iného aj vyhlásenie žalovaného 1/ (taktiež v zastúpení žalovaným 4/) o súhlase s jej vykonateľnosťou, t.j. s tým, aby v prípade nesplnenia uvedeného záväzku sa stala vykonateľným titulom na vykonanie exekúcie na všetok jeho hnuteľný i nehnuteľný majetok.
Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru, že pristúpením žalovaného 1/ k peňažnému záväzku iného dlžníka nevznikol spoločný záväzok manželov, pretože nešlo o vybavovanie záležitosti týkajúcej sa spoločných vecí, a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu nebol ani potrebný súhlas žalobkyne. Tento právny záver vylučujúci aplikáciu § 145 Občianskeho zákonníka v predmetnej veci zodpovedá hore uvedenému výkladu tohto ustanovenia. Pokiaľ na základe dohody o pristúpení k záväzku vznikne spoločný záväzok manželov, je veriteľ oprávnený na základe exekučného titulu vydanému proti obom alebo aj proti len jednému z manželov domáhať sa bez ďalšieho uspokojenia tohto záväzku z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva. Ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva, umožňuje uspokojenie veriteľa z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve v prípadoch, ak veriteľ má pohľadávku iba voči jednému z manželov. V týchto prípadoch, v ktorých nejde o spoločný dlh manželov a na ktoré sa preto ani nevzťahuje § 145 Občianskeho zákonníka, je povinný druhý manžel, ktorý nie je dlžníkom, strpieť, aby veriteľova pohľadávka bola uspokojená z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve oboch manželov. Nepriaznivé dopady vyplývajúce z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu manželov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov riešiť len zmenou rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom.
Komentár:
Tento rozsudok rieši typickú a v praxi často sa vyskytujúcu situáciu, keď jeden z manželov za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa zaviaže na určité plnenie (napr. uzavrie zmluvu o pôžičke) – v takom prípade platí, že tento záväzok sa považuje za individuálny záväzok toho manžela, ktorý sa k tomuto plneniu zaviazal, t.j. tzv. pasívna solidarita manželov je vylúčená.
Rozlišovanie či sa jedná z pohľadu hmotného práva o individuálny alebo spoločný záväzok manželov je významné najmä z procesného hľadiska, aby veriteľ mohol ustáliť okruh pasívne vecne legitimovaných osôb. V prípade, že sa jedná o zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným z manželov, je veriteľ povinný žalovať len toho manžela, s ktorým zmluvu o pôžičke uzavrel, pretože len tomuto manželovi (ako dlžníkovi) svedčí hmotnoprávna povinnosť vrátiť predmetnú pôžičku. Ak by veriteľ žaloval aj manžela, ktorý v zmluve o pôžičke nevystupuje ako zmluvná strana, musel by súd žalobu vo vzťahu k nezainteresovanému manželovi zamietnuť z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.
Vo všeobecnosti teda platí, že zmluva uzavretá len s jedným z manželov, z ktorej je zaviazaný len tento manžel, a ktorá sa netýka dispozície s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nebýva považovaná za právny úkon týkajúci sa spoločných vecí manželov, a teda súhlas druhého manžela nie je potrebný a nezakladá ani solidaritu medzi manželmi.
Podľa stabilizovanej súdnej praxe ak si požičiava jeden z manželov a v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník, zo zmluvy o pôžičke je zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel, a na jej platnosť nie je potrebný súhlas druhého manžela, keď sa netýka spoločných vecí (zmluvou o pôžičke sú peňažné prostriedky ešte len nadobúdané, t.j. ešte sa len stávajú spoločnou vecou). Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí sa teda nepovažuje zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov, preto nemôže byť založená pasívna solidarita medzi manželmi (napr. R 57/1970; R 42/1972; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. septembra 2009, sp.zn. 4Cdo/123/2008; uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. augusta 2005, sp.zn. 29Odo/162/2005).
Uvedené vyplýva aj z textácie ustanovenia § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.“ Formulácia časti tejto právnej normy „z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí“ vyjadruje, že ide o právne úkony, ktoré sa týkajú už existujúcich spoločných vecí, teda nie vecí, ktoré sa ešte len právnym úkonom nadobúdajú, t.j. stávajú spoločným až samotným právnym úkonom.
Z tohto záveru vyplýva tiež to, že druhý manžel sa nemusí dovolávať relatívnej neplatnosti podľa ustanovenia § 40a v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko individuálne záväzky manželov nespadajú pod skutkovú podstatu ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Odlišné stanovisko k tejto otázke zaujal Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý považuje záväzok jedného z manželov bez súhlasu druhého manžela za spoločný záväzok, spadajúci pod režim ochrany poskytovaný § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým je relatívna neplatnosť právneho úkonu, ak ide o vec presahujúcu rámec bežných vecí. Z toho vyplýva tiež to, že v prípade tohto záväzku sa zakladá pasívna solidarita medzi manželmi. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/2010 z 8. decembra 2010).
Ústavný súd SR svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:
„Na jednej strane stojí skutočnosť, že v zmysle staršej judikatúry (od ktorej sa najvyšší súd neodklonil) ide len o záväzok manžela sťažovateľky, čo viedlo najvyšší súd k záveru, že nešlo o vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí. Na druhej strane je však právnym dôsledkom tohto úkonu právny stav, že v prípade nesplnenia tohto záväzku manželom sťažovateľky sa veriteľ môže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM, teda napr. predajom spoločných vecí – hnuteľných či nehnuteľných tvoriacich masu BSM (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z tohto pohľadu sa nesporne javí, že účinky tohto právneho úkonu (pristúpenie k záväzku) sa môžu prejaviť aj vo sfére spoločných vecí tak, ako to má na mysli práve § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že samotný právny úkon (dohoda o pristúpení k záväzku) zaväzuje len manžela sťažovateľky.
Pri interpretácii obsahu normatívneho textu – ,,vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí“ – pritom podľa ústavného súdu všeobecné súdy nemôžu vychádzať len z bezprostredného (priameho) vzťahu k spoločným veciam (tak ako to zohľadnil v záveroch rozsudku najvyšší súd), ale musia zohľadniť aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. Z okolností prípadu nevyplýva, že by manžel sťažovateľky vlastnil majetok relevantnej hodnoty mimo BSM, ktorý by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa. BSM vzniklo uzavretím manželstva v roku 1971 a jeho rozsah nebol následne dohodou v zmysle § 143a Občianskeho zákonníka modifikovaný. Totiž, ak by manžel sťažovateľky mimo masy BSM vlastnil majetok relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa, dalo by sa súhlasiť so záverom najvyššieho súdu, že dohoda o pristúpení k záväzku sa netýka spoločných vecí, a preto je vyňatá z aplikácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade (ktorému nasvedčuje obsah vyžiadaného súdneho spisu) je však nesporné, že účinky dohody o pristúpení k záväzku uzavretej len jedným z manželov sa v prípade jej exekučného vymáhania prejavia aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do BSM. Za týchto okolností – a to je v prerokúvanej veci rozhodujúce – sa tento právny úkon týka vybavovania spoločných vecí, pretože sťažovateľka v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci exekúcie pozbavená spoluvlastníctva svojho majetku.
Najvyšší súd však vychádzal zo svojej staršej judikatúry a nezohľadnil extrémne nespravodlivé dôsledky svojho rozsudku vo vzťahu k sťažovateľke. Uspokojil sa so záverom, že neexistuje priamy vzťah skúmaného právneho úkonu k spoločným veciam, pričom na účinky tohto právneho úkonu vo vzťahu k spoločným veciam už neprihliadol. Podľa názoru ústavného súdu však pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy) či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí.“
Z rozhodnutia Ústavného súdu vyplýva záver, že pri rozlišovaní, či ide o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí, je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, či by prípadné vymáhanie pohľadávky veriteľom malo účinky aj na majetok tvoriaci masu BSM (napr. z dôvodu nedostatku vlastného majetku zaviazaného manžela). V takomto prípade by malo ísť o právny úkon, ktorý sa týka vybavovania spoločných vecí a súhlas druhého manžela by bol potrebný. Tento právny názor sa opiera o ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Druhý manžel je v tomto prípade povinný strpieť - v prípade nesplnenia záväzku zaviazaným manželom - uspokojenie pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM.
Ústavný súd SR zaviedol dvojaký výklad ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka – rozdielnosť výkladu Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR spočíva v odlišnom chápaní slovného spojenia „právne úkony týkajúce sa spoločných veci, resp. vybavovanie spoločných vecí“.
Podľa dlhodobo ustáleného výkladu (reprezentovaného Najvyšším súdom SR) sa pod právnymi úkonmi týkajúcimi spoločných vecí rozumejú len tzv. priame (bezprostredné) právne úkony týkajúce sa spoločných vecí (priame nakladanie so spoločnými vecami). Vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu so spoločnými vecami, ako aj ich správu. Individuálne záväzky (rozumej záväzky založené prejavom vôle len jedného z manželov) sa nepovažujú za vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí, keďže nejde ani o dispozíciu, ani o správu spoločných vecí a preto sa nevyžaduje súhlas druhého z manželov (aj keby išlo o nie bežnú vec), pričom ak pri týchto úkonoch vzniknú dlžoby len jedného z manželov, ostávajú dlžobou len tohto manžela (súdne vymáhanie sa od druhého manžela nepripúšťa). Na tom nič nemení ani skutočnosť, že podľa § 147 Občianskeho zákonníka je pri prípadnom vymáhaní možné uspokojiť pohľadávku veriteľa aj z vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov pri právnych úkonoch, ktoré so spoločnými vecami priamo nesúvisia. Ustanovenie § 145 sa teda vzťahuje len na priame úkony týkajúce sa spoločnej veci, t.j. nakladanie a hospodárenie so spoločnými vecami (všetko ostatné čo niektorého z manželov zaväzuje úprave § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepodlieha), pričom ochrana pred sekundárnymi dopadmi (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa druhému manželovi nepriznáva (s výnimkou možnosti preventívnej ochrany podľa § 143a Občianskeho zákonníka).
Z tohto výkladu vyplýva, že § 145 Občianskeho zákonníka nedopadá na úkony so sekundárnym účinkom na spoločné veci tvoriace masu bezpodielového spoluvlastníctva manželov cez prizmu § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto žiadny z manželov nepotrebuje pre založenie záväzku vo vzťahu k tretej osobe (aj keď sa nejedná o obstaranie bežnej záležitosti) súhlas druhého manžela a tento záväzok sa považuje za individuálny záväzok tohto manžela, ktorý nezakladá solidárny záväzok oboch manželov. Ide totiž o právny úkon, ktorý spadá do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov, pričom § 145 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t.j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva.
Podľa opozitného názoru Ústavného súdu SR sa záväzky jedného z manželov považujú za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, pretože takými úkonmi sú tiež právne úkony so sekundárnymi dopadmi na spoločné veci (tzv. nepriame nakladanie s vecami tvoriacimi bezpodielové spoluvlastníctvo manželov). Ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka je podľa tohto názoru potrebné vykladať v spojení s § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. § 145 má na mysli aj sekundárny dopad – záväzok založený len jedným z manželov sa totiž v prípade exekučného vymáhania prejaví aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do BSM prostredníctvom aplikácie ustanovenia § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takéto právne úkony (záväzky jedného z manželov) sa týka vybavovania spoločných vecí práve z toho dôvodu, že druhý manžel môže byť v dôsledku účinkov tohto úkonu v spojení s § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rámci exekúcie pozbavený spoluvlastníctva svojho majetku.
Ústavný súd tak vychádza z premisy, že pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy) či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí.
V súvislosti s touto problematikou odporúčame komplexný článok „Manželia a dlhy. Kritika nálezu Ústavného súdu SR“ z pera Milana Hlušáka zverejnený v BSA 6/2015 s vcelku bohatými odkazmi na doktrinálne názory a súdnu prax. V predmetnom článku je zhrnutá pomerne presvedčivá a racionálna argumentácia, ktorá poukazuje na interpretačné nesprávnosti, ku ktorým dospel Ústavný súd SR.
Z hľadiska presvedčivosti a racionálnej právnej argumentácie sa prikláňame k záveru, ku ktorému dospela dlhodobo ustálená judikatúra všeobecných súdov a právna doktrína vrátane analyzovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR.
Celý text rozhodnutia TU.
Spracovanie a komentár: Tomáš Čentík, 16. septembra 2015
ilustračné foto: pixabay.com
