Civilný sporový poriadok
§ 220
(1) V písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene Slovenskej republiky“ uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia.
(2) V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
(3) Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
(4) Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.
Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z.z.:
Navrhovaná právna úprava písomného vyhotovovania rozsudku reflektuje celkovú zmenu koncepcie civilného procesu, predovšetkým v tom zmysle, že obligatórnou náležitosťou odôvodnenia rozsudku je aj zdôvodnenie prípadného odklonu od konštantnej judikatúrnej praxe, čo je v súlade s princípom právnej istoty.
Rozhodnutie súdu musí logicky vyplývať z právnej normy, prípadne z ďalších úvah uvedených v rozhodnutí (myšlienkových krokov resp. premís).
Ak existuje pochybnosť, či konkrétny skutkový stav je jedným z prípadov, kedy možno aplikovať právnu normu (t.j. či možno konkrétny skutkový stav podradiť pod hypotézu právnej normy), musia byť v rozhodnutí súdu uvedené ďalšie myšlienkové kroky (úvahy), ktoré túto otázku vyjasnia.
Najmä pri výklade a aplikácii neurčitých právnych pojmov (napr. „hrubá nedbalosť“, „výnimočné okolnosti“, „zrejme bezúspešné uplatňovanie práva“, „verejný poriadok“, „hrubá neslušnosť“, „dôvody hodné osobitného zreteľa“, „celkom zjavná neprimeranosť útoku“, „hanobenie“) musí argumentácia súdu obsahovať dostatočný počet „myšlienkových krokov“ (úvah), ktoré zrozumiteľne a transparentne „premosťujú“ tieto neurčité pojmy s konkrétnymi skutkovými situáciami.
Argumenty uvádzané súdom v súdnom rozhodnutí si nesmú navzájom odporovať.
Súd je povinný dôkladne zdôvodniť odklon od svojho predošlého rozhodnutia v obdobnej veci od ustálenej či publikovanej judikatúry, rozhodnutí vyšších súdov alebo od názorov právnej vedy, najmä ak nimi argumentujú strany.
Súd je povinný vyrovnať sa s argumentmi strán, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci (a to vrátane ústavnoprávnych argumentov), teda uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov.
Ak súd odmietne argument strany, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť alebo aspoň spochybniť. Iba samotné konštatovanie, že argument je irelevantný, bez bližšieho zdôvodnenia, prečo si to súd myslí, je neprípustným a svojvoľným spôsobom vyrovnania sa s argumentom.
