Rozhodnutie ESLP vo veci Benedik proti Slovinsku je zaujímavé tým, ž v ňom išlo o posudzovanie prípadu, v ktorom slovinská polícia v rámci vyšetrovania detskej pornografie požiadala poskytovateľa internetového pripojenia o dáta týkajúce sa užívateľa určitej dynamickej IP adresy (každá IP adresa je unikátnym reťazcom čísiel, ktorý identifikuje konkrétne zariadenie pripojené k internetu a umožňuje jeho komunikáciu s ďalšími zariadeniami).
Poskytovateľ na podklade žiadosti polície poskytol meno a adresu sťažovateľovho otca, ktorý bol predplatiteľom pripojenia. ESLP označil údaje o predplatiteľovi za osobné údaje, ktoré neboli verejné a mali identifikovať konkrétnu osobu. Údaje o predplatiteľovi pripojenia dovolili polícii identifikovať obydlie, z ktorého bolo pristúpené k internetu a identifikovať tak sťažovateľa ako podozrivého z trestného činu týkajúceho sa detskej pornografie. ESLP uzatvoril, že k získaniu prístupu k údajom týkajúcich sa dynamickej IP adresy by mal byť daný súhlas súdu, nakoľko ide o neverejné údaje, ktorú sú osobnými údajmi umožňujúcimi identifikovať predplatiteľa internetového pripojenia.
Pre právne podmienky SR z uvedného rozhodnutia ESLP vyplýva záver, že na získavanie osobných údajov týkajúcich sa dynamickej IP adresy nebude stačiť iba dožiadanie polície smerujúce poskytovateľovi internetového pripojenia v zmysle § 3 ods. 2 Tr. por., ale bude nevyhnutné vyžiadať príkaz súdu v zmysle § 116 Tr. por.
Podrobnejšie ohľadne uvedeného rozhodnutia pozri článok Lehotská, P.: Věc Benedik proti Slovinsku (Získání přístupu k osobním údajum a údajum týkajícím se dynamické IP adresy bez souhlasu soudu), uverejnený v časopise Soudní Judikatura, Přehled rozsudku Evropského soudu pro lidská práva č. 4/2018.
Aktuálne k uvedenej problematike možno spomenúť aj zaujímavý článok Dostál, O.: Zajišťování dukazu u počítačové kriminality – dožádaní, vydání věci a prohlídky (1. díl), Trestněprávní revue č. 3/2019.
Výťah z rozsudku ESLP je prebratý z www.ustavnysud.sk
Rozsudok ESĽP z 24. apríla 2018 vo veci:
Benedik proti Slovinsku
sťažnosť č. 70838/13
Rešpektovanie súkromného života - nezákonné získanie údajov o IP adrese sťažovateľa
Okolnosti prípadu
Na základe informácií o výmene súborov s detskou pornografiou prostredníctvom webovej stránky umožňujúcej prenos súborov medzi počítačmi jej užívateľov si policajné orgány bez súdneho príkazu vyžiadali od poskytovateľa pripojenia na internet údaje o tom, ktorému z užívateľov bola priradená konkrétna dynamická IP adresa. Poskytovateľ pripojenia na internet poskytol polícii meno a adresu otca sťažovateľa, ktorému poskytoval pripojenie na internet prostredníctvom predmetnej IP adresy.
Policajné orgány následne požiadali súd o vydanie príkazu na získanie osobných údajov, ako aj údajov o prenose dát vo vzťahu k zistenému užívateľovi, ktorému bola príslušná IP adresa pridelená. Na základe takto získaných údajov bola potom vykonaná domová prehliadka v rodičovskom dome sťažovateľa, pri ktorej boli zaistené počítače obsahujúce pornografický materiál týkajúci sa maloletých detí. Sťažovateľ bol súdom uznaný za vinného z trestného činu výroby, prechovávania a rozširovania detskej pornografie.
V konaniach pred vnútroštátnymi súdmi sťažovateľ bezúspešne namietal, že k zásahu do tajomstva jeho korešpondencie, resp. iných prostriedkov komunikácie mohlo dôjsť len na základe súdneho príkazu, preto dôkazy získané bez tohto príkazu boli nezákonné a nemali byť v trestnom konaní prípustné. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovinskej republiky dospel k záveru, že sťažovateľ žiadnym spôsobom netajil svoju IP adresu, čím sa sám vedome vzdal legitímnych očakávaní týkajúcich sa ochrany jeho súkromia. V dôsledku toho nebol v prípade sťažovateľa pre získanie informácií o jeho IP adrese potrebný súdny príkaz, hoci ide o informáciu, ktorá je inak chránená v rámci ústavného práva na súkromie.
Rozhodnutie ESĽP
ESĽP konštatoval, že informácie týkajúce sa konkrétnej dynamickej IP adresy priradenej užívateľovi v určitom čase sa v princípe týkajú osobných údajov. Okrem toho táto informácia nie je verejne prístupná, preto ju nemožno prirovnávať k informáciám, ktoré sú obsiahnuté v klasických telefónnych zoznamoch alebo vo verejne prístupnej databáze evidenčných čísiel motorových vozidiel. V záujme identifikácie užívateľa, ktorému bola konkrétna IP adresa priradená v určitom čase, musel poskytovateľ pripojenia na internet využiť uložené dáta týkajúce sa špecifickej telekomunikačnej prevádzky. Už samotné použitie takýchto dát vyvoláva otázky týkajúce sa zásahu do práva na ochranu súkromia. Jediným účelom získania údajov o užívateľovi pritom bola identifikácia konkrétnej osoby, a to na základe od nej nezávisle zhromažďovaných údajov, ktoré preukazovali, aké informácie si táto osoba vymieňala s inými osobami. Údaje o takýchto aktivitách získavajú charakter súkromných údajov v okamihu, ak ich možno priradiť k identifikovanej, resp. identifikovateľnej osobe.
Z tohto dôvodu je potrebné zdanlivo okrajovú informáciu žiadanú políciou, konkrétne išlo o meno a adresu užívateľa, považovať za nerozlučne spojenú s už existujúcimi údajmi, ktoré preukazovali obsah vymieňaných informácií. Opačný prístup by viedol k odmietnutiu ochrany údajov, ktoré by mohli odhaliť podstatnú časť on-line aktivít určitej osoby vrátane citlivých
údajov o jej záujmoch, presvedčení a súkromnom živote (životnom štýle).
Na základe uvedeného bolo potrebné zodpovedať na tieto otázky:
i) Či bol sťažovateľ na základe sporných údajov identifikovaný
Sťažovateľ bol užívateľom internetovej služby prostredníctvom svojho vlastného počítača v jeho vlastnom dome a bola to jeho vlastná aktivita, ktorá bola monitorovaná políciou. Skutočnosť, že sťažovateľ nebol osobne v zmluvnom vzťahu s poskytovateľom internetového pripojenia, nemala vplyv na jeho legitímne očakávania týkajúce sa ochrany súkromia. Tieto očakávania boli dotknuté tým, že boli sprístupnené údaje o zmluvnom používateľovi služby, pretože tieto údaje sa nepriamo týkali aj jeho vlastného používania tejto služby.
ii) Či mal sťažovateľ odôvodnené očakávania týkajúce sa ochrany súkromia
Napriek tomu, že dotknutá webová stránka bola verejne prístupná, sťažovateľ subjektívne očakával, že jeho aktivita v rámci tejto stránky zostane anonymná a jeho identita nebude odhalená. Skutočnosť, že svoju dynamickú IP adresu nijako neskrýval, nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie, či jeho očakávania týkajúce sa ochrany súkromia boli z objektívneho hľadiska dôvodné. Črta anonymity prítomná v on-line ochrane súkromia je pritom dôležitým faktorom, ktorý je pri takomto posúdení potrebné vziať do úvahy. Osobitne treba poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ nikdy svoju totožnosť vo vzťahu k svojej on-line aktivite neodhalil, resp. túto totožnosť nebolo možné zistiť prevádzkovateľom konkrétnej webovej stránky prostredníctvom údajov týkajúcich sa jeho konta, resp. prostredníctvom kontaktných údajov. Sťažovateľova on-line aktivita tak požívala vysoký stupeň anonymity, o čom svedčí aj samotná skutočnosť, že hoci bola dynamická IP adresa sťažovateľa prístupná pre ostatných užívateľov siete, táto samotná adresa bez dodatočných informácií zo strany poskytovateľa prístupu k internetu nemohla viesť ku konkrétne určenému počítaču.
Navyše, vnútroštátna ústava garantovala súkromie korešpondencie a iných foriem komunikácie a vyžadovala, aby obmedzenie tohto práva bolo vykonané len na základe príkazu súdu. Sťažovateľove očakávania týkajúce sa ochrany jeho súkromia preto nemožno považovať za nepodložené alebo nedôvodné.
iii) Na základe uvedeného dospel ESĽP k tomuto záveru:
Záujem sťažovateľa, aby bola jeho identita vo vzťahu k jeho on-line aktivite chránená, spadá do rozsahu pojmu „súkromný život“ podľa čl. 8 dohovoru. Tento článok bol preto v danom prípade aplikovateľný.
iv) Či bol zásah do práva na ochranu súkromného života v súlade s dohovorom
Žiadosť polície vo vzťahu k poskytovateľovi pripojenia na internet a následné použitie získaných dát vedúce k odhaleniu totožnosti sťažovateľa predstavovali zásah do jeho práv vyplývajúcich z čl. 8 dohovoru. Úkony vykonané políciou mali základ vo vnútroštátnom práve. Keďže relevantná právna úprava nebola úplne jednoznačná, ESĽP vychádzal z názoru
Ústavného súdu Slovinskej republiky, v zmysle ktorého sa pre odhalenie identity sťažovateľa a obsahu dát zásadne vyžadoval súdny príkaz. Názor Ústavného súdu Slovinskej republiky, že sťažovateľ sa vzdal práva na ochranu súkromia, bol podľa ESĽP v rozpore s rozsahom práva na ochranu súkromia vyplývajúceho z dohovoru. V danom prípade bol preto súdny príkaz nevyhnutnou podmienkou zásahu do práv sťažovateľa, pričom vo vnútroštátnom poriadku neexistovala žiadna prekážka, pre ktorú by policajné orgány nemohli tento súhlas získať.
Postup vnútroštátnych orgánov podľa Trestného poriadku, ktorý obsahoval úpravu žiadosti o poskytnutie údajov o elektronickej komunikácii, avšak neobsahoval osobitné pravidlá týkajúce sa spojenia informácií o dynamickej IP adrese a osobných údajov užívateľa, bol preto podľa ESĽP zjavne neprimeraný. Navyše, takýto postup neobsahoval takmer žiadne prvky ochrany pred svojvoľnými zásahmi do súkromia. V rozhodujúcom čase totiž Trestný poriadok neobsahoval ustanovenia osobitne upravujúce podmienky pre ukladanie takto získaných dát ani záruky pred zneužitím právomoci štátnych orgánov v procese získania prístupu k takýmto dátam a pri ich prenose. Okrem toho neexistoval žiaden nezávislý dohľad nad použitím týchto právomocí zo strany polície, a to napriek tomu, že na základe použitia týchto právomocí bol poskytovateľ pripojenia na internet nútený poskytnúť uložené dáta polícii a umožniť jej tak spojiť podstatné množstvo údajov o on-line aktivite s konkrétnou osobou, a to bez súhlasu tejto osoby.
Na základe uvedeného teda ESĽP uzavrel, že zákon, podľa ktorého boli sporné opatrenia polície uskutočnené, ako aj spôsob aplikácie tohto zákona vnútroštátnymi súdmi neboli dostatočne určité a neposkytovali dostatočnú ochranu pred svojvoľnými zásahmi do práv chránených dohovorom. Zásah do práv sťažovateľa na rešpektovanie jeho súkromného života preto nebol „v súlade so zákonom”.
ESĽP preto konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru, sťažovateľovi však nepriznal žiadne finančné zadosťučinenie, keďže samotné konštatovanie porušenia jeho práva považoval za dostačujúce.
JUDr. Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave
Zdroj: právnelisty.sk
ilustračné foto: pixabay.com