Je tu divne prázdno. Píšem manželke a prechádzam bez zdržania cez bezpečnostnú kontrolu. Úplne pusto, skľučujúco, ako v nejakom katastrofickom filme, píšem opäť. Ešte som také ľudoprázdne letisko nezažil, odbavovacia hala, schody, koridor, žiadna živá duša. Na to, že je po sviatkoch, skorý večer pracovného dňa. Zvláštne, vyberiem mobil. Zvláštne, že vyberiem mobil...
Ešte dve hodiny a poletím domov. V duchu sa chválim, že som pred chvíľou vymenil spätný nočák za lietadlo, prídem domov ešte dnes. A nezabijem kvôli hodinovému rokovaniu v Prahe dve cesty nočným vlakom naprieč federáciou. To nie, ako niekedy, na konferenciu, s priateľmi z klubu premárnených príležitostí, kde čo cesta – to cieľ. Teraz je to utrpenie. Vlastne povinnosť. Povinné utrpenie na vlastné náklady. Koho to len napadlo, zvolať habilitačnú komisiu začiatkom januára. Ale priestory akadémie vied sú stále rovnaké. Posledne sme tam boli pred rokmi na zvláštnej konferencii o športovom práve. Jožko sa pripravil, lebo ho to bavilo, Marcel sa to snažil uhrať, lebo je prackár a vraj sa šport pracka týka. A ja som šiel pozrieť brata. Športovo rezistentný, aspoň dám pozor na chlebíčky. Nič sa odvtedy v tej zasadačke nezmenilo. Aj chlebíčky vyzerali, že vytrvali. Asi ako u nás. A že vraj caput regni. Napíšem im? Ale, veď sa do týždňa vidíme, zhodnotíme sviatky, svetovú politiku a iné príležitosti na premárnenie ... O pár okamihov sa hala plní. Púšťam celú bizarnosť z hlavy...
Pristáli sme skôr. Zvoní mobil. Číslo, ktoré dvíham. Aj tesne pred polnocou. Poteší, keď si kamarát spomenie, že som práve pristál. Nie, Marcel, nerozumiem ti, ešte raz, čo ti je, stalo sa niečo...
Sú momenty, ktoré pretnú život. Budete si pamätať, kde ste boli, čo ste cítili, ako zneli slová. Vlastne, nie obsah slov, len ich zvuk. Pri ktorých si viete spomenúť na zvláštne detaily, medzitým však na nič. Toto bol jeden z nich.
A je rok po.
Je rok po a Šaňo chce, aby som napísal pár slov, veď, že sme si boli blízki. Váham. Bolo by to príliš osobné. Viac o mne, než o ňom, odpovedám. Vraj to nevadí. Voľná ruka...
Áno, boli sme si blízki a prehlasujem sa za zaujatého. Všetky žaloby zamietam. Bez potreby hocičo odôvodňovať. Objektívne parametre hovoria samé za seba. Susedili sme päť rokov aj v lavici aj na prezenčkách. Tri roky doktorandského sme zdieľali jednu kanceláriu, potom pár rokov jednu katedru. Bývali kedysi o ulicu od seba, v slávnom koridore doktorandov. Spoločná fotka rockerov v Prahe je na čestnom mieste. Jeden z troch nestarne.
Bol mi však blízky preto, lebo sú veci, ktoré sa dali zažiť len s ním.
Lebo máte kamarátov, ktorí prídu na návštevu, hŕstku takých, čo prídu za vami až do Hamburgu. Ale len Jožo okamžite ukecá vášho nemeckého domáceho, aby si z vás nasledovné tri mesiace uťahoval. Und grüße den Jozef! Som ešte takto pred rokom v telefóne počul. Po pätnástich rokoch.
Lebo už počas študentských rokov prispel k rozvoju právnej vedy. Tí šťastnejší z vás možno už počuli o jeho odpovedi na moju otázku pri znudenom listovaní v trestnom zákone, ako sa dá nedbanlivosťou naplniť skutková podstatu opilstva. Pozrel na mňa – jakže nechápeš, to postavia pred teba fľašu, ty kukneš a riekneš – nedbám. Určitý čas som sa snažil svet presvedčiť, že to je teória Čorba-Csach. Ako to jablko, čo objavilo gravitáciu.
Lebo bol pedantný takým svojim spôsobom. Katka mi snáď odpustí, nechal som si na pamiatku poznámky z posledného vystúpenia v Smoleniciach. Výhovorkou nech mi je, že som pri editovaní jeho posledného príspevku chcel prejsť aj podklady. Rukopis (skôr krasopis) bol tak dôkladný, že obsahoval aj poznámky s presnými údajmi. Nikdy sa tak nedokázal úlohám ubrániť a nabalil si ťaživý objem práce. A snažil sa všetko do tých 24 hodín vtesnať. A jeho deň tých 24 hodín mával. Aby stihol dobiť baterky aj so svojimi zbojníkmi... Aj kyslíkový dlh však máva splatnosť.
Lebo som rád čítal jeho články. Ešte radšej som s ním o nich debatoval a tak viem, koľko toho v článkoch nie je. A bolo by, ak by na to bola príležitosť. A hoci som sa mnohých habilitácii obával, na tú jeho som sa tešil. Chýbalo málo. Chýbalo veľa. Mohla to byť križovatka. A zmena smeru.
Áno, viem, nebol bez chyby. Naopak, vo výskyte chýb nám bol dôstojným súperom. Len jeho chybové hlásenia mali úplne inú kvalitu. Bol vo svojich chybách svojsky poctivý. Každé neporiadne zakopnutie ho poriadne umáralo a za chyby platil viac, než musel. Viac, než mal.
Lebo sa aj po roku na neho hnevám. Lebo sa aj po roku na seba hnevám.
Lebo toto by o ňom mohlo napísať množstvo iných ľudí.
Nečakajte ponaučenie ani motivačný citát. Niekedy sa zlé veci proste dejú. Niet sa čo poučiť. Je to len zlá skúsenosť. A skúsenosť, pocit, láska, bolesť, smútok nie sú prenosné. A bolesť je priamo úmerná blízkosti. Myslíme na najbližších a dúfajme, že im budeme oporou, hoci ňou byť nevieme.
Šaňo, varoval som Ťa. Je to viac o mne, než o Jožovi. Bohužiaľ už rok je to len o nás ostatných.
Je tu divne prázdno.
Kiťo Csach
(foto: autor)
