Už dávnejšie pri cestovaní mestskou hromadnou dopravou som bol očitým svedkom udalosti odohrávajúcej sa medzi revízorom a cestujúcim, ktorá sa len ťažko opisuje slovami – preto rezignujem na jej vykreslenie pomocou obrázka – pozri TU.
Nebudem skrývať, že z tejto tragikomédie som ostal mierne pohoršený. Na tomto mieste ale nebudem obhajovať ani revízorov ani cestujúcich, nakoľko na každej strane môže nastať exces. Chcel by som však poukázať na právnu úpravu, v medziach ktorej by tento vzťah mal fungovať ako aj na to, že právne nástroje nemusia byť nevyhnutne postačujúce pre spolunažívanie zúčastnených strán. Niekedy je potrebné si uvedomiť, že tam kde právo nedosiahne, mali by nastúpiť mimoprávne spoločenské normy (od etiky cez morálku až po slušnosť), čo zaiste prispeje k dobrým vzťahom medzi revízormi a cestujúcimi.
Na jednej strane musíme všetci akceptovať, že špacírka autobusom bez cestovného lístka sa asi nesluší – na strane druhej je potrebné tiež uznať, že revízor nie je príslušník špeciálnej jednotky, ktorý si na cestujúcich bude nacvičovať chmaty a iné zneškodňujúce prvky. V tejto súvislosti je dobré poznať hranice tak právne ako aj mimoprávne, v rámci ktorých sa bude koexistencia, resp. spolunažívanie revízorov a cestujúcich realizovať.
Základný rámec je upravený v zákone č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave, ktorý upravuje rozsah práv a povinností revízora a cestujúceho.
Osobitne sa budeme zaoberať cestovaním bez (platného) cestovného lístka. Cestovať v hromadnej doprave je možné iba na základe cestovného lístka, pričom zákon umožňuje, aby cestujúci nastúpil do vozidla aj bez tohto lístka, avšak bezprostredne po nastúpení do autobusu si tento lístok zakúpil u vodiča a označil. Niekedy sa zvykne stávať, že cestujúci pre preplnenosť autobusu nestihne dôjsť k vodičovi včas, t.j. pred zablokovaním tzv. štrbiniek a zakúpiť cestovný lístok – v takom prípade je nevyhnutné zo strany revízora vzhľadom na okolnosti zachovať zhovievavosť a umožniť cestujúcemu označenie lístka a pokračovanie v preprave.
V prípade, že sa cestujúci nepreukáže platným cestovným lístkom, revízor je oprávnený cestujúcemu uložiť povinnosť (i) zaplatiť cestovné a sankčnú náhradu (sankčnú úhradu pri nepreukázaní sa platným cestovným lístkom určí dopravca najviac do stonásobku základného cestovného bez príplatkov) alebo (ii) preukázať svoju totožnosť a poskytnúť údaje potrebné na vymáhanie cestovného a sankčnej úhrady. Tomu zodpovedá povinnosť cestujúceho na výzvu revízora preukázať sa platným cestovným lístkom.
Ak sa pri kontrole cestovných lístkov v autobuse alebo bezprostredne po vystúpení z neho na zastávke cestujúci nepreukáže revízorovi na jeho výzvu platným cestovným lístkom, je povinný na mieste zaplatiť cestovné a sankčnú úhradu podľa tarify; inak je povinný poskytnúť identifikačné údaje na vymáhanie cestovného a sankčnej úhrady v rozsahu meno a priezvisko, dátum narodenia, adresa trvalého pobytu, číslo občianskeho preukazu alebo iného dokladu totožnosti. Ak ide o maloletého, zisťujú sa identifikačné údaje aj o jeho zákonnom zástupcovi.
Tieto povinnosti cestujúceho majú viac menej morálny charakter, nakoľko nie sú revízorom na mieste vynútiteľné a ich nedodržanie zákon žiadnym spôsobom nesankcionuje. Ich plnenie závisí na dobrovoľnosti cestujúceho. Revízor totiž nie je oprávnený cestujúceho zadržať ani inak obmedziť jeho osobnú slobodu, pretože nezaplatenie cestovného nie je trestným činom ani priestupkom, ale iba porušením zmluvnej povinnosti zo zmluvy o preprave uzavretej medzi cestujúcim a dopravcom. Právny poriadok dopravcom neposkytuje žiadne prostriedky na svojpomocné vynucovanie splnenia týchto povinností, ale ponecháva ich na báze dobrovoľnosti zo strany cestujúcich.
Inak povedané revízor nesmie násilne proti vôli cestujúceho zisťovať jeho totožnosť napríklad tým, že mu bez súhlasu cestujúceho odníme preukaz totožnosti alebo tým, že ho bude zadržiavať do príchodu polície za účelom zistenia jeho totožnosti alebo ho obmedzovať na osobnej slobode až do zaplatenia cestovného a sankčnej úhrady. Je preto na cestujúcom, aby si uvedomil, že za cestovanie je povinný zaplatiť, a v prípade, že tak neučiní znášal príslušné následky.
Bežnou praxou revízorov je privolanie príslušníka Policajného zboru za účelom zistenia totožnosti cestujúceho. Policajt ale nie je oprávnený zisťovať totožnosť z akéhokoľvek dôvodu, ale je tak oprávnený len pre účely plnenia úloh podľa zákona o Policajnom zbore. Ak by sa malo jednať o zistenie totožnosti cestujúceho pre dopravcu, takéto zisťovanie nie je policajt oprávnený vykonať, pretože v danom prípade nejde o plnenie úloh podľa zákona o Policajnom zbore, ale o spor medzi dopravcom a cestujúcim. Ak by policajt takýmto spôsobom zisťoval totožnosť cestujúceho a následne ju oznámil revízorovi, mohol týmto konaním prekročiť svoje právomoci a dopustiť sa tým trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa ustanovenia § 326 Trestného zákona.
V súvislosti s uzatvorením zmluvy o preprave je zákon o cestnej doprave trochu nedôsledný, pretože ustanovuje, že potvrdením o uzatvorení zmluvy o preprave osôb a o zaplatení cestovného je cestovný lístok v papierovej podobe alebo v elektronickej podobe. To by potom mohlo znamenať, že cestujúci bez platného cestovného lístka neuzavrel zmluvu o preprave a nemožno od jeho požadovať zaplatenie cestovného, príp. iných úhrad. Vhodnejšie by bolo vyjadriť to tak, že uzatvorenie zmluvy o preprave potvrdzuje cestujúci dobrovoľným nastúpením do autobusu.
Významné to je najmä z toho dôvodu, že tarifa a sankčné úhrady sú predmetom prepravného poriadku, ktorý v prípade jeho zverejnenia (na webovom sídle dopravcu a iným vhodným spôsobom napr. na autobusovej zastávke, dverách autobusu a pod.) je súčasťou návrhu na uzavretie prepravnej zmluvy a po jej uzavretí je jeho obsah súčasťou zmluvných práv a povinností účastníkov zmluvy. Z tohto dôvodu musí byť vznik zmluvy o preprave viazaný na inú skutočnosť ako len kúpu cestovného lístka, aby bolo možné požadovať zaplatenie cestovného aj od osoby bez platného cestovného lístka.
Nakoľko sa nezaplatenie cestovného nepovažuje za priestupok ani za trestný čin, revízor ani iná oprávnená osoba nemá právo obmedzovať osobnú slobodu cestujúceho. Ak cestujúci chce vystúpiť z autobusu, revízor mu v tom nemôže žiadnym spôsobom zabrániť. Ak by mu v tom revízor chcel zabrániť uvedeným konaním by sa mohol revízor dopustiť trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa ustanovenia § 183 Trestného zákona. Takéto oprávnenie nemá ani príslušník súkromnej bezpečnostnej služby, ktorý zvykne asistovať revízorom pri kontrole cestovných lístkov.
Za súčasnej právnej úpravy dopravcovia, resp. ich revízori nemajú žiadne efektívne prostriedky na vynútenie splnenia povinnosti preukázať identifikačné údaje cestujúceho. To, že cestujúci takúto povinnosť zo zákona má ešte neznamená, že ju bude dobrovoľne plniť. Právna norma bez sankcie sa v takom prípade stáva akousi morálnou normou postavenou na dobrovoľnom plnení zo strany cestujúceho. Vzťah revízora a cestujúceho by mal preto fungovať na vzájomnom rešpektovaní a slušnom spolunažívaní.
Tomáš Čentík, 23. marca 2016
Ilustračné foto: pixabay.com
Ak sa Vám texty na portáli ulpianus.sk páčia, podporte nás prosím v ankete Bloger roka 2015 TU. Ďakujeme!
