V konaniach podľa Civilného sporového poriadku sme sa od nadobudnutia účinnosti procesného kódexu začíname pomerne často stretávať s výzvou súdu, aby strana konania vyčíslila trovy konania v súdom určenej lehote. Takýto procesný postup súdu podľa nášho názoru nie je v súlade so zákonom, pretože rozhodnutie o výške trov konania je ponechané na súdneho úradníka, pričom toto rozhodnutie zahŕňa automaticky aj proces vyčíslenia trov konania zo strany súdneho úradníka bez povinnosti procesnej aktivity strany konania.
Rozhodovanie o náhrade trov konania sa člení na dve samostatné fázy. Tou prvou je rozhodovanie o samotnom nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). V druhej fáze dochádza k rozhodnutiu súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci (§ 262 ods. 2 CSP).
Predchádzajúca procesná úprava na rozdiel od súčasnej vyslovene upravovala povinnosť účastníka konania, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, povinnosť trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia o ich priznaní (151 ods. 1 druhá veta OSP). Zároveň bolo upravené, že: „Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“ (151 ods. 2 OSP).
Z predošlej právnej úpravy teda jednoznačne vyplývalo, že účastník konania je povinný vyčísliť trovy konania, pričom následkom ich nevyčíslenia v zákonom stanovenej lehote bolo (i) priznanie náhrady trov konania ako vyplývala zo súdneho spisu a (ii) nepriznanie náhrady trov pokiaľ išlo o trovy právneho zastúpenia.
Civilný sporový poriadok už neobsahuje ustanovenie o povinnosti vyčísliť trovy konania ako ani právne následky spojené s ich nevyčíslením. Z tohto možno usudzovať zámer, že nový procesný kódex upustil od tejto povinnosti a určovanie výšky náhrady trov konania ponechal vo výsostnej ingerencii súdu. Rovnako tento záver podľa nášho názoru vyplýva aj z textácie ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, ktoré ustanovuje, že o výške náhrady trov konania rozhoduje súdny úradník – pod rozhodovaním o výške náhrady trov konania je totiž potrebné rozumieť postup zahŕňajúci aj proces vyčísľovania trov konania.
Tento názor považujeme navyše za ústavne konformný, pretože v našom právnom poriadku platí základné pravidlo, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR). Z tohto dôvodu nemožno strane konanie ukladať mimo rámec zákona povinnosť vyčísľovať trovy konania a nieto ešte ich nevyčíslenie sankcionovať ich nepriznaním. Rovnaký záver možno oprieť aj o ďalšie pravidlo, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Keďže CSP neupravuje možnosť súdu vyzývať strany konania, resp. im ukladať povinnosť vyčíslenia trov konania pod následkom ich nepriznania sme toho názoru, že súd je povinný rozhodnúť o výške náhrady trov konania aj bez povinnej ingerencie strany konania. Zodpovedá to aj ústavnej norme, podľa ktorej povinnosti možno ukladať iba zákonom alebo na základe zákona (čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR).
Samozrejme súd nemôže objektívne určiť výšku náhrady trov konania, o ktorých nemá vedomosť. V takom prípade je na procesnej aktivite strany konania, aby v priebehu konania predložila súdu všetky potrebné doklady, z ktorých vyplýva aké trovy konania v zmysle § 251 CSP vznikli a v akej výške. V tejto súvislosti je však potrebné podotknúť, že sa jedná o procesné právo strany konania, aby tieto doklady a písomnosti včas predložila súdu. Súdu ale nič nebráni v tom, aby rozhodol o výške náhrady trov konania, ktoré vyšli v konaní najavo, t. j. ktoré sú súčasťou súdneho spisu.
Z uvedeného vyplýva, že súd bez akejkoľvek procesnej aktivity strany konania môže rozhodnúť napr. o náhrade za zaplatený súdny poplatok a o výške trov právneho zastúpenia, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu (žaloba, vyjadrenie, účasť na pojednávaní a pod.). Platí teda pravidlo, že súd môže rozhodovať len o výške náhrady tých trov konania, ktoré boli v konaní preukázané a teda sú z konania pre súd známe.
Čo sa týka náhrady trov konania, o ktorých súd nemá vedomosť, pretože nevyplývajú zo súdneho spisu, tieto bude musieť strana konania iniciatívne preukazovať – nejde však o povinnosť, ale o právo strany konania, ktoré môže, ale nemusí využiť. Od realizácie tohto právo bude závisieť v akej výške budú strane konania priznaná náhrada trov. Uplatní sa pravidlo, čo nie je v spise sa nepriznáva. Čo sa týka trov konania, ktoré z obsahu spisu nemusia vyplývať, pôjde predovšetkým o ďalšie porady s klientom, náhrada hotových výdavkov ako cestovné, platenie DPH v prípade advokáta. V týchto prípadoch bude strana konania musieť na účely rozhodovania o výške náhrady trov konania predložiť súdu záznam o porade s klientom; cestovný lístok/technický preukaz od motorového vozidla, z ktorého vyplýva údaj o spotrebe vozidla; doklad o tom, že advokát je platiteľom DPH a pod.
Presnejšie povedané, strana konania nemá povinnosť trovy konania vyčísľovať, ale je povinná (ak chce, aby jej boli trovy priznané v celkovej oprávnenej výške) predložiť relevantné podklady, na základe ktorých súd (súdny úradník) urči výšku jednotlivých trov konania. Inak je súdny úradník povinný určiť výšku len tých trov konania, ktoré môže zistiť z obsahu spisu, resp. ktoré vyšli najavo v konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom (čl. 11 ods. 4 CSP).
Záver z vyššie uvedeného možno formulovať v jednotlivých bodoch nasledovne: (i) strana konania nemá povinnosť vyčísľovať trovy konania a súd nemá právo splnenie tejto povinnosti požadovať, (ii) strana konania má právo predložiť špecifikáciu trov a doklady, ktoré sú potrebné pre rozhodovanie súdneho úradníka, aby tento vedel aké konkrétne trovy vznikli a v akej výške, (iii) čo sa nenachádza v spise, resp. nevyšlo v konaní najavo, o tom súd pri určení výšky náhrady trov konania nerozhoduje – rozhodnúť možno objektívne len o preukázaných výdavkoch, a (iv) súdny úradník musí vždy (aj bez aktivity strany v podobe vyčíslenia) rozhodnúť o výške náhrady tých trov konania, ktoré boli preukázané a teda sú súčasťou súdneho spisu.
Z hľadiska dikcie zákona je preto ponechané na procesnej aktivite a iniciatívy strany konania, aby si ustriehla, ktoré trovy vyplývajú zo spisu, t. j. ktoré trovy boli stranou do rozhodnutia súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP preukázané, inak musí počítať s tým, že jej budú priznané trovy konania vo výške vyplývajúcej zo súdneho spisu. Výzvu súdu, ktorou súd vyzýva na vyčíslenie trov konania, považujeme za nekorešpondujúcu s aktuálnym znením zákona a tiež nám momentálne nie je známe ako by súd postupoval v prípade nevyčíslenie trov konania v ním určenej lehote – máme za to, že prípadné nepriznanie trov v takomto prípade by bolo nezákonné. Keďže CSP neupravuje lehotu, v rámci ktorej by mala úspešná strana preukázať svoje výdavky, postup súdneho úradníka by mal byť taký, že v zmysle čl. 10 CSP v spojení s § 118 CSP urči lehotu na predloženie dokladov preukazujúcich vynaložené výdavky (nie však lehotu na vyčíslenie trov).
Tomáš Čentík, 17. augusta 2017
Ilustračné foto: pixabay.com
