Voľby ako nenahraditeľný demokratický inštitút sú prostriedkom, z ktorých štátna moc vyvodzuje svoju legitimitu, ktorú súčasne v pravidelných intervaloch obnovuje. Ide o prostriedok kreovania jednotlivých štátnych orgánov, najmä orgánov zákonodarnej a výkonnej moci. V poslednom období však možno pozorovať pokles záujmu o voľby ako také, priamo úmerne veľkosti územia (komunálne/celoštátne/nadnárodné). Ako konštatuje doc. Krunková, „po storočí zmien viac, či menej intenzívnych, sa dostáva volebné právo priam na periféria záujmu...“[1] Niektoré politické strany navrhovali postupovať podľa vzoru Kanady a voľby presunúť na piatok s možnosťou dostať od zamestnávateľa celodenné voľno. Nepochybne by to bolo motiváciou na vyššiu volebnú účasť, vyriešil by sa však len následok, nie príčina. Skutočnou zmenou by mohlo byť zefektívnenie volebného systému, odovzdávanie hlasov osobnostiam, nie príliš veľké politikárčenie, čo je zrejme hlavným dôvodom nechuti k voľbám. V súčasnosti zaznamenávame hlavne z úst politikov snahy o zmenu volebného systému, a to hlavne tesne pred voľbami...
Voľby ako nenahraditeľný demokratický inštitút sú prostriedkom, z ktorých štátna moc vyvodzuje svoju legitimitu, ktorú súčasne v pravidelných intervaloch obnovuje. Ide o prostriedok kreovania jednotlivých štátnych orgánov, najmä orgánov zákonodarnej a výkonnej moci. V poslednom období však možno pozorovať pokles záujmu o voľby ako také, priamo úmerne veľkosti územia (komunálne/ celoštátne/nadnárodné). Ako konštatuje doc. Krunková, „po storočí zmien viac, či menej intenzívnych, sa dostáva volebné právo priam na periféria záujmu...“[1] Niektoré politické strany navrhovali postupovať podľa vzoru Kanady a voľby presunúť na piatok s možnosťou dostať od zamestnávateľa celodenné voľno. Nepochybne by to bolo motiváciou na vyššiu volebnú účasť, vyriešil by sa však len následok, nie príčina. Skutočnou zmenou by mohlo byť zefektívnenie volebného systému, odovzdávanie hlasov osobnostiam, nie príliš veľké politikárčenie, čo je zrejme hlavným dôvodom nechuti k voľbám. V súčasnosti zaznamenávame hlavne z úst politikov snahy o zmenu volebného systému, a to hlavne tesne pred voľbami...
Väčšinový systém spočíva v rozdelení územia na volebné obvody, ktoré sú spravidla jednomandátové. V každom volebnom obvode sa oň uchádza niekoľko kandidátov buď nezávislých, alebo navrhnutých politickou stranou. Hlasy, ktoré získa kandidát zvolený druhý v poradí, prepadnú a tento kandidát mandát nezíska. Pri uplatnení daného systému by teda na Slovensku mohlo vzniknúť stopäťdesiat volebných obvodov, prípadne menej viacmandátových. Pomerný systém naopak v našich podmienkach je charakterizovaný jedným volebným obvodom, ktorý zahŕňa celé územie Slovenska. Uplatňujú sa stranícke kandidačné listiny, na ktorých sa len výnimočne môžu vyskytnúť nezávislé osobnosti. Jednotlivé mandáty budú teda obsadené proporcionálne na základe toho, koľko hlasov dostala konkrétna politická strana. V tomto systéme teda ustupujú jednotlivé osobnosti politickým stranám.[2]
Dôležitú úlohu vo voľbách zohrávajú politické strany. Ide o nerozlučnú asociáciu týchto dvoch pojmov. De facto môžeme konštatovať, že podstatou volieb je vlastne súťaž rôznych politických strán a hnutí, ktoré spravidla niekoľko mesiacov pred voľbami aktivizujú svojich členov a otvoria verejnú diskusiu o určitej pálčivej aktuálnej otázke niekedy aj niekoľko volebných období totožnej - najvhodnejšie neriešiteľnej. Plnia v občianskej spoločnosti nezastupiteľné funkcie, najmä zjednocujúcu a zároveň diferenciačnú, funkcie politickej socializácie a mobilizácie, v neposlednom rade je prostredníctvom nich organizovaná a kontrolovaná štátna moc. Politické strany zároveň slúžia na presadzovanie vôle a záujmov občanov - spravidla svojich voličov. Treba však upozorniť aj na úlohu menej úspešných politických strán, najmä ak tvoria parlamentnú opozíciu, ktorá by mala plniť funkciu aktívneho pozorovateľa, kritika, kontrolóra, akúsi ochranu zákonnosti.[3]
Súčasný stav
I keď voľby sú nepochybne významným ústavným inštitútom, Ústava SR sa obmedzuje len na vymedzenie ich základných zásad a tiež podmienok prístupu k volebnému právu a na ich konkretizáciu využíva zákonnú úpravu, v súčasnosti to je zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Právo voliť do Národnej rady SR má každý plnoletý občan SR. Na pasívne volebné právo sa vyžaduje občianstvo, vek 21 rokov a pobyt na území SR. Územie Slovenskej republiky tvorí jeden volebný obvod, v ktorom sa uplatňuje pomerný volebný systém. Na zmiernenie negatív tohto systému sa uplatňuje volebné kvórum, príp. uzatváracia klauzula, ktorá stanovuje percentuálnu hranicu počtu hlasov, ktorú musí strana získať, aby sa jej kandidáti dostali do parlamentu a odovzdané hlasy tak neprepadli. Každá kandidátna listina politickej strany alebo koalície môže obsahovať najviac 150 kandidátov. Prideľovanie mandátov vychádza z Hagenbach-Bischoffovej metódy, inak označovanej ako metóda redukovaného volebného kvocientu, ktorá predpokladá, že sa má rozdeliť o jeden mandát viac. Zákon ustanovuje, že súčet platných hlasov odovzdaných politickým stranám, ktoré sa dostali do parlamentu sa vydelí číslom 151. Číslo, ktoré vyšlo týmto delením, sa zaokrúhli na celé číslo, tzv. republikové volebné číslo. Týmto číslom sa následne vydelí počet hlasov, ktorý získala politická strana a výsledok tohto delenia určí počet mandátov, ktorý strana získala. Prebytočne udelený mandát sa odníme strane s najmenším zostatkom delenia. V opačnej situácii sa postupuje totožne so stranou s najväčším zostatkom delenia. Systém uplatňuje aj udelenie preferenčných hlasov jednotlivým kandidátom mimo svojho poradia na kandidátnej listine, pokiaľ získali minimálne 3% prednostných hlasov z celkového počtu hlasov získaných politickou stranou.[4]
Systém pomerného zastúpenia sa na našom území zaviedol Ústavnou listinou Československej republiky z roku 1920, pričom sa územie delilo na 23 volebných krajov a to až do roku 1990, kedy sa zaviedlo 12 volebných krajov. Toto delenie sa zmenilo až zákonom č. 187/1998 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov a daný stav jedného obvodu platí dodnes. V našej komunistickej histórii sa uplatňoval aj väčšinový systém s imperatívnym mandátom, ktorý však slúžil vtedajším politickým zámerom a kvôli jeho neefektívnosti nebude prínosným predmetom tejto práce. Po páde tohto režimu sa viedli diskusie o tom, aký systém by sa mal uplatniť po rôznych historických skúsenostiach. Väčšina menších politických strán však presadila systém pomerného zastúpenia, avšak pri súčasnom uplatnení uzatváracej klauzuly, čo bolo následkom negatívnych skúseností z predmníchovskej republiky.[5]
Možnosti zmeny
V prvom rade ide o marginalizovanie vplyvu politických strán a možnosť vzniku priestoru pre nezávislé osobnosti, ktoré sa verejne angažujú, prípadne majú zásluhy na spoločenskom blahu a sú prepojení s istým územím. Na podobnej úrovni argumentoval prezident Havel pri presadzovaní väčšinového systému, ale neuspel. Podľa môjho názoru sa nedá nesúhlasiť s týmto postojom, a najmä v takej malej krajine ako je Slovenská republika, kde by presadenie sa v regionálnej politike nemalo obsahovať neprekonateľné ťažkosti. Po pozorovaní volebného procesu v SR mojou prvotnou myšlienkou bolo navrhnúť zmenu volebného systému na väčšinový pri súčasnom rozdelení územia na viacero volebných obvodov, ktoré by však nepresahovali územie okresu/kraja. Ak by hranicami boli hranice okresov, predišlo by sa tým problémom s ich určením a hlavne manipulovaním s ich kreslením, takzvanému gerrymanderingu, kedy sa hranice obvodov kreslili podľa popularity strany. Uplatnením jednoduchej matematiky dôjdeme k záveru, že obvody by boli viacmandátové. Najlogickejším kľúčom sa zdá pridelenie mandátov podľa počtu obyvateľov jednotlivých okresov. Okres s najmenším počtom obyvateľov eviduje cca 12 000 obyvateľov, čo by nevylučovalo prípadné spojenie niektorých okresov tak, aby došlo k spravodlivému rozpočítaniu mandátov. Nevyhnutnosťou by v tomto prípade bolo určiť subjekt oprávnený na takéto rozhodnutia. V niektorých krajinách (Anglicko) sú na to oprávnené parlamentné komisie, čo však vytvára stav, kedy jedna zložka moci rozhoduje sama o sebe bez akejkoľvek kontroly. V Maďarsku určuje hranice ministerstvo vnútra, čo by v systéme, kde sa vláda utvára na základe výsledkov parlamentných volieb, tiež nebolo najvhodnejšie. V Spolkovej republike Nemecko návrhy na zmeny volebných obvodov pripravuje rozhraničovacia komisia, ktorá ich predkladá ministrovi vnútra, ktorý ich predloží parlamentu na schválenie. Táto komisia je menovaná prezidentom a jej členmi sú prezident štatistického úradu, sudca spolkového správneho súdu a 5 ďalších členov.[6]
Vyššie konštatujem, že by uplatnenie volebných obvodov v rámci okresov nevyhnutne viedlo k viacmandátovým obvodom. V rôznych modifikáciách väčšinového systému môžeme pozorovať rôzne spôsoby hlasovania. V niektorých krajinách môžu voliči označiť len jedného kandidáta a mandáty sa pridelia kandidátom s najväčším počtom získaných hlasov podľa poradia, prípadne sa ku všetkým kandidátom priradí poradové číslo podľa vôle voličov. Za systém, ktorý poskytuje najväčšiu rozmanitosť výberu považujem taký, kde volič zvolí toľko kandidátov, koľko mandátov je danému obvodu pridelených. Ďalšou dôležitou otázkou je voľba medzi jednokolovými alebo dvojkolovými voľbami, teda či na zvolenie postačuje dosiahnutie relatívnej väčšiny hlasov, alebo sa vyžaduje nadpolovičná väčšina. Jednokolový systém podporuje konkrétne osoby nad politickými stranami a tiež je menej nákladný. Dvojkolový systém však umožňuje prehodnotiť postoj voliča v prvom kole a zmierniť tak prípadné riziká vzniku dvoch silných strán. Podmienkou je uskutočnenie druhého kola, do ktorého postúpia zvyčajne prví dvaja kandidáti, alebo sa môže uplatniť percentuálne kvórum, cez ktoré sa môže dostať viac kandidátov (Francúzsko). Asi najvhodnejší systém z hľadiska predchádzajúcich kritérií predstavuje tzv. model hlasovania v blokoch, kde volič dáva hlasy toľkým kandidátom, koľko mandátov má daný obvod k dispozícii, a to bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť. Všetci kandidáti sa teda vyskytujú na jednej listine podľa abecedného poradia s označením príslušnosti k politickej strane, resp. nezávislosti.[7]
Väčšinový systém nepochybne vykazuje aj isté nedostatky, najmä v podobe vzniku dvoch silných politických strán, (USA, Anglicko) ten sa však podľa môjho názoru dá eliminovať najmä vytvorením menších volebných obvodov a podielom viacerých nezávislých kandidátov, pričom by sa v takomto systéme kládol dôraz na osobnostný faktor. Ako môžeme pozorovať najmä v komunálnej politike menších obcí, spravidla voliči uprednostňujú voľbu nie podľa politickej príslušnosti, ale podľa osobnostných vlastností kandidáta, jeho aktivite v regionálnej politike, príp. všeobecnej obľúbenosti. Výsledkom takéhoto procesu by mohlo byť vytvorenie politicky pestrého parlamentu, ktorý by podľa môjho názoru nemusel nevyhnutne viesť k politickej nestabilite za iných súčasných opatrení, ktorými by sa mal korigovať vzťah parlament - vláda. Taktiež by vznikla väčšia previazanosť politika s regiónom, ktorý ho zvolil a voliči menej rozvinutých regiónov by tak mali v celoštátnej politike „svojho človeka“. Zaujímavým systémom, i keď viac zložitým je systém Maďarska, ktorý rozdeľuje celkový počet mandátov do viacerých skupín, z ktorých istá časť poslancov je volená v jednomandátových obvodoch dvojkolovým systémom a druhá časť sa volí na regionálnych straníckych listinách, pričom strany môžu postaviť aj celoštátne kandidátne listiny. Mandáty na straníckych listinách možno získať iba dosiahnutím 5% kvóra.[8] Tým akoby sa objavila zlatá stredná cesta medzi modelmi a pokryli sa výhody rôznych modelov. V teoretickej rovine možno pripustiť podobný systém aj na Slovensku, kde by sa v obvodoch okresov prideľoval len jeden mandát pre každý okres a zvyšný počet mandátov by fungoval na národnom princípe proporčného zastúpenia s jedným volebným obvodom. Dôležitým faktorom k možným zmenám je najmä politická vôľa, bez ktorej sa veci nepohnú...
Soňa Jacková
ilustračné foto: pixabay.com
[1] Krunková, A.: Právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí ako determinant kvality spoločenského života v SR.
[2] Orosz, L.: - Základy teórie konštitucionalizmu. Bratislava, 2011, s. 278-287.
[3] Prorok, V., Lisa, A.: Politologie. Dobrá voda, 2003, s. 165-169.
[4] Brőstl, A. a kol.: Ústavné právo SR, Plzeň, 2010, s. 238-247.
[5] Lapčáková, M.: Vývoj a súčasná úprava parlamentných volieb v Slovenskej republike a Českej republike, In Míľniky práva v stredoeurópskom priestore. Bratislava, 2008, s. 393-398.
[6] Petőcz, K.: Základy demokratických volebných systémov. Bratislava, 1997, s.26-33.
[7] Orosz, L.: Základy teórie konštitucionalizmu, Bratislava, 2011, s. 281-284.
[8] Tamže s. 55-58.
