ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

O tom, že žijeme dobu spotrebiteľskú, už zrejme netreba nikoho zvlášť presviedčať. Ochrana spotrebiteľa má podľa nášho názoru v modernom právnom poriadku svoje miesto a nespochybniteľný význam a to pokiaľ máme na mysli prevenciu a eliminovanie negatívnych zásahov do práv spotrebiteľa. Súčasný prístup mnohých súdov k ochrane spotrebiteľa však považujeme za prehnane pro-spotrebiteľský, t. j. mnohokrát za hranicou toho, čo právna úprava v oblasti ochrany spotrebiteľa zamýšľala.  Akoby z úplnej tmy v oblasti ochrany spotrebiteľa sme sa za niekoľko rokov prehupli do opačného extrému, pričom jej ciele a zmysel sme minuli niekde na polceste. Namiesto užitočnej včely tu dnes miestami šarapatí otravná osa. 

Nezriedka sme totiž svedkami toho, že namiesto ochrany spotrebiteľa sa v praxi realizuje tvrdohlavé zvýhodňovanie spotrebiteľa, či dokonca poskytnutie ochrany špekulatívnemu a nedobromyseľnému konaniu zneužívajúcemu spotrebiteľské právo, a to všetko bez opory v právnom poriadku.

V tomto článku sa venujeme zmluve o úvere (vrátane spotrebiteľskej zmluvy o úvere), a to konkrétne nároku  veriteľa na úroky[1] z nesplatenej istiny v období od splatnosti úveru (vrátane predčasnej) do zaplatenia, resp. vrátenia istiny.

V súčasnej právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov. Z tohto dôvodu je táto otázka dlhodobo predmetom úvah v právnej teórii i praxi, bez jej jednoznačného a konečného rozlúsknutia. 

V poslednej dobe evidujeme viacero súdnych rozhodnutí, v zmysle ktorých neboli veriteľovi úroky za obdobie od vyhlásenia predčasnej splatnosti do vrátenia úveru priznané.  Príkladmo odkazujeme na  rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, na ktorého odôvodnenie odkazujú  mnohí z radov odporcov úrokov po predčasnom zosplatnení úveru.

Podľa nášho názoru však veriteľ má nárok aj na úroky po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, a to aj v prípade spotrebiteľských zmlúv, a to z nasledovných dôvodov:

1.  Všeobecný rámec právnej úpravy

Základná úprava zmluvy o úvere, z ktorej je potrebné vychádzať pri úvahách o trvaní dlžníka platiť úroky za poskytnuté peňažné prostriedky, je obsiahnutá v § 497 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“) [2].  

V praxi sme sa stretli s názorom (nie ojedinelým), podľa ktorého sa na otázky týkajúce sa úročenia úveru použijú v prípade spotrebiteľskej zmluvy ustanovenia o odplate pri zmluve o pôžičke v zmysle § 657 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), a to s poukazom na § 52 ods. 2 poslednú vetu OZ. S týmto názorom sa nestotožňujeme.

V zmysle § 52 ods. 2 poslednej vety OZ: Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Zmluva o pôžičke a zmluva o úvere sú úplne odlišné zmluvné typy. Kým pri zmluve o pôžičke ide o reálny kontrakt vznikajúci skutočným odovzdaním predmetom pôžičky, zmluva o úvere ako konsenzuálny kontrakt vzniká už uzatvorením zmluvy, pričom následne k čerpaniu/poskytnutiu úveru môže ale nemusí dôjsť (čo by však nemalo za následok, že nedošlo ani k vzniku zmluvy, tak ako pri pôžičke). Zmluva o úvere je zo zákona obligatórne odplatným kontraktom, kde úročenie úveru - dosahovanie zisku je zmyslom a účelom tohto zmluvného typu ako absolútneho obchodu, čo je ďalší zásadný rozdiel oproti zmluve o pôžičke. Okrem toho má však zmluva o úvere mnohé ďalšie špecifiká zásadne sa odlišujúce od zmluvy o pôžičke, čo však nie je predmetom tohto článku a preto na tomto mieste nebudeme v tomto smere rozvíjať hlbšie úvahy. Sme však toho názoru, že nemožno § 52 ods. 2 poslednej vety OZ „znásilňovať“ takým spôsobom, že budeme navzájom zamieňať úplne odlišné zmluvné typy podľa ich akejsi povrchne vnímanej podobnosti.[3]

Úpravu § 52 ods. 2 poslednej vety OZ vnímame tak, že pokiaľ určitý zmluvný typ upravený v OZ, pri spotrebiteľskej zmluve sa vždy použijú ustanovenia upravujúce tento zmluvný typ, a to popri všeobecných ustanoveniach OZ. Avšak v prípade, ak zmluvný typ je upravený výlučne v OBZ (ako je aj zmluva o úvere), použijú sa ustanovenia OBZ o tomto zmluvnom type spolu s všeobecnými ustanoveniami OZ (tým máme na mysli ustanovenia upravujúce záväzkové právo, premlčanie, zodpovednosť za škodu, bezdôvodné obohatenie a pod.), pričom prednostne sa uplatnia ustanovenia § 52 a nasl. OZ (a ostatné predpisy spotrebiteľského práva[4]). V prípade podľa predchádzajúcej vety sa prioritne uplatnia všeobecné ustanovenia OZ pred ustanoveniami OBZ o konkrétnom zmluvnom type, pokiaľ upravujú odlišnú úpravu.[5] Teda aby sa mohla aplikovať posledná veta § 52 ods. 2 OZ, musí existovať ustanovenie OZ, ktoré by bolo možné prednostne aplikovať.

V kontexte vyššie uvedeného sme toho názoru, že nakoľko úprava úročenia úveru je upravená výlučne iba v OBZ, táto sa uplatní vždy, teda aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nakoľko OZ vôbec neobsahuje úpravu zmluvy o úvere (a teda ani o podmienkach úročenia úveru), a teda neexistuje žiadne ustanovenie OZ, ktoré by bolo možné prednostne použiť v zmysle § 52 ods. 2 poslednej vety OZ.

2. Zákonná úprava úročenia úveru – až do vrátenia, nie splatnosti

Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“):

Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 ods. 1 prvej vety OBZ:

Od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.

Už vo vzťahu k zvýraznenému textu vo vyššie uvedenej prvej vete § 502 ods. 1 OBZ je potrebné poukázať na to, že moment vzniku povinnosti dlžníka platiť úroky je v zákone výslovne uvedený, pričom sa neodvíja  od obsahu dohody medzi stranami (t. j. napr. od dohodnutého dátumu čerpania/poskytnutia úveru dohodnutého v zmluve o úvere), ale je naviazaný na moment faktického poskytnutia peňažných prostriedkov dlžníkovi.

Ako už bolo vyššie uvedené, konečný moment trvania tejto povinnosti dlžníka (a zodpovedajúceho práva veriteľa) nie je síce v § 502 OBZ explicitne uvedený, avšak máme za to, že je potrebné použiť na preklenutie tejto medzery čo najpodobnejšiu a najbližšiu zákonnú úpravu, ktorou je v tomto prípade § 503 ods. 3 OBZ.

V prípade úpravy režimu dobrovoľného predčasného splatenia úveru  v zmysle § 503 ods. 3 OBZ je výslovne upravený koniec trvania povinnosti dlžníka platiť úroky a to tak, že dlžník je povinný zaplatiť za dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov. Teda rovnako, ako pri začiatku trvania tejto povinnosti, zákonodarca aj koniec trvania tejto povinnosti v režime dobrovoľného splatenia naviazal na faktické konanie – vrátenie peňažných prostriedkov a nie na obsah právneho úkonu týkajúci sa dohodnutého dátumu splatnosti úveru (určenú v právnom úkone, napr. jednostrannom oznámení o využití práva predčasne splatiť úver, dodatku k zmluve meniacom splatnosť úveru a pod.). Podľa nášho názoru je preto potrebné analogicky pristupovať aj v režime nedobrovoľnej predčasnej splatnosti úveru.

Z vyššie uvedenej právnej úpravy úročenia úveru od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov badať podstatu a zmysel zákonnej úpravy úrokov ako ceny za poskytnutie peňazí – nahradiť resp. zaplatiť absenciu možnosti veriteľa užívať a nakladať s poskytnutými peniazmi v prospech dlžníka. Túto možnosť veriteľ nemá od poskytnutia peňazí dlžníkovi až do ich vrátenia veriteľovi a to bez ohľadu na okamih splatnosti úveru.

Na tomto mieste si dovoľujeme poukázať na nesprávnosť argumentácie odporcov úročenia úveru po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, podľa ktorých vyhlásením predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zmluva o úvere zaniká a § 503 ods. 1 a 2 OBZ vykladajú tak, že záväzok platiť úroky zaniká spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky.[6]

Argumenty použité na podporu záverov uvedených v predchádzajúcej vete sú tie, že vyhlásením predčasnej splatnosti zo strany veriteľa v zmysle ust. § 565 Občianskeho zákonníka zmluva o spotrebiteľskom úvere zaniká preto, lebo táto úprava je systematicky zaradená v ôsmej časti (záväzkové právo) druhej hlave (bez nadpisu) šiestom oddiele (Zánik záväzkov) Občianskeho zákonníka – a keď teda zaniká zmluva, zaniká aj záväzok dlžníka splácať úver v zmluve dohodnutých splátkach a platiť veriteľovi z poskytnutej istiny ďalšie úroky.

Vo vzťahu k vyššie opísanej argumentácii konštatujeme v prvom rade nepochopenie systematiky OZ. Je pravdou, že inštitút predčasného zosplatnenia pohľadávky veriteľom v dôsledku omeškania dlžníka je upravený v šiestom oddiely OZ s názvom „Zánik záväzkov“. Tento oddiel však obsahuje skupiny ustanovení týkajúce sa toho – ktorého spôsobu zániku záväzkov, ktoré sú označené  spoločnými podnadpismi, pričom v prípade § 559 až § 569 OZ (teda vrátane § 565) je tento spôsob zániku záväzkov označený ako „Splnenie dlhu“.  O splnení dlhu pojednáva celá označená skupina ustanovení § 559 až § 569 OZ, pričom upravujú o.i. miesto plnenia záväzku, čas plnenia záväzku, spôsob plnenia záväzku a pod.  Je zrejmé, že § 565 OZ neupravuje samostatný spôsob zániku záväzku ale iba upravuje  určité osobitosti vo vzťahu k spôsobu a času plnenia záväzku, pri ktorom bolo pôvodne dohodnuté jeho plnenie v splátkach, avšak súčasne bolo dohodnuté (alebo rozhodnuté) právo veriteľa požadovať zaplatenie celej pohľadávky v prípade omeškania dlžníka s plnením splátok. Požadovanie zaplatenia celej pohľadávky veriteľom v zmysle § 565 OZ teda mení iba otázku splatnosti jednotlivých častí pohľadávky a nie je v žiadnom prípade spôsobom zániku záväzkov – tým je v tomto prípade vždy až skutočné splnenie dlhu (§ 559 ods. 1 OZ).

Vyhlásením predčasnej splatnosti úveru teda zmluva o úvere nezaniká. Nezaniká teda ani záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky, pričom spolu s týmto záväzkom v zmysle § 503 ods. 1 OBZ záväzok platiť úroky nezaniká, iba sa stáva splatným. Dlžník je teda od okamihu predčasnej splatnosti úveru povinný vrátiť  istinu spolu s úrokmi (nakoľko tieto sa stali podľa § 503 ods. 1 OBZ splatnými spolu s istinou), pričom toto sa však nijako nedotýka toho, že výška úrokov (ako ceny úveru) sa bude odvíjať od skutočného vrátenia peňažných prostriedkov veriteľovi.[7]   

 Okrem vyššie uvedeného je však z textu § 502  OBZ zrejmé, že zákon upravuje trvanie povinnosti dlžníka platiť úroky „od poskytnutia peňažných prostriedkov“. Teda ak nie je moment ukončenia trvania tejto povinnosti dohodnutý v zmluve ani nevyplýva zo zákona, tak i za použitia jazykového výkladu ním bude podľa nášho názoru moment „do stavu neposkytnutia peňažných prostriedkov“, resp. „dokedy už peňažné prostriedky poskytnuté nebudú“. Aj z uvedeného vyplýva, že to bude okamih skutočného splatenia úveru a nie splatnosti úveru.  

Taktiež je potrebné poukázať aj na odlišnosť inštitútu odstúpenia od zmluvy od vyhlásenia predčasnej splatnosti, keďže sa v praxi stretávame s tým, že sa tieto dva inštitúty stotožňujú.

Ako sme už vyššie uviedli, vyhlásením predčasnej splatnosti zmluvný vzťah nezaniká, ale naďalej trvá. Mení sa iba jeho obsah, a to pokiaľ ide o zmluvnú podmienku dátumu splatnosti jednotlivých splátok úveru. Teda aj po tom, čo nastane predčasná splatnosť úveru, dlžník drží/užíva/disponuje prostriedkami, ktoré mu poskytol  veriteľ na základe platnej, účinnej a trvajúcej zmluvy o úvere.

S ohľadom na vyššie uvedené v bode 1. a 2. teda máme zato, že akýmkoľvek výkladom musíme dospieť k nasledovnému záveru: Z peňažných prostriedkov poskytnutých veriteľom dlžníkovi na základe zmluvy o úvere je dlžník povinný platiť úroky za obdobie od ich poskytnutia až do ich skutočného vrátenia veriteľovi.

3. Ochrana neplatičov namiesto ochrany spotrebiteľa     

Právny názor, v zmysle ktorého po predčasnom zosplatnení úveru neprizná súd veriteľovi nárok na úroky za obdobie od vyhlásenia predčasnej splatnosti do skutočného vrátenia peňažných prostriedkov  vedie k absurdným dôsledkom, ktoré si zjavne mnohí jeho zástancovia neuvedomujú.

Akceptovanie tohto názoru vedie k znevýhodneniu väčšiny spotrebiteľov, ktorí riadne splácajú svoje peňažné záväzky podľa podmienok dohodnutých s veriteľmi, oproti tým, ktorí si svoje povinnosti neplnia. Spotrebitelia neplniaci si svoje povinnosti budú v takomto prípade platiť iba úroky z omeškania  v zákonom regulovanej výške (aktuálne 5% ročne), pričom riadne splácajúci klienti budú platiť úroky dohodnuté v zmluve, ktoré sú často podstatne vyššie. Právo teda v takomto prípade bude trestať subjekt dodržujúci právo a bude favorizovať subjekt, ktorý právo porušuje.

V prípade ustálenia rozhodovacej praxe súdov neuznávajúcej nároky veriteľa na úroky za obdobie od splatnosti do skutočného vrátenia peňažných prostriedkov[8]  hrozí negatívny spoločenský jav - rozmach delikvencie spotrebiteľov pri splácaní už čerpaných úverov a špekulovanie so žiadaním úverov (s úmyslom ich riadne nesplácať), ktorý je potenciálne spôsobilý negatívne sa premietnuť na stabilite a vývoji  finančného trhu.

Uvedené dôsledky nepriznávania úrokov po splatnosti veriteľom teda nielenže nie sú v súlade s právom, ale tiež podľa nášho názoru rozhodne nie sú kompatibilné s účelom a cieľom ochrany spotrebiteľa.

4.  Čo ak sa strany dohodnú?

Podľa nášho názoru teda úroky ako cena úveru narastajú aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru a to už na základe platnej zákonnej úpravy zmluvy o úvere (vrátane spotrebiteľských zmlúv).

Odporcovia úrokov po splatnosti majú opačný názor, čo je v poriadku, keby nešli ešte ďalej.Nájdu sa aj takí (a nie je ich málo) ktorí neuznávajú nárok veriteľa na úroky za obdobie od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich skutočného vrátenia ani vtedy, keď sa strany výslovne v zmluve dohodli. Dôvodom by malo byť, že takáto zmluvná podmienka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve a teda neplatná v zmysle § 53 ods. 1 a 5 OZ, s čím nemožno súhlasiť z nasledovných dôvodov:

·      V prvom rade máme za to, že takáto zmluvná podmienka iba odráža zákonné ustanovenia (viď vyššie bod 1. až 2.).

V zmysle čl. 1. ods. 2. smernice 93/13/EHS[9]:

Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.

Ako uvádza aj K. Csach: „Pojem „záväzné (...) ustanovenia“ použitý v smernici 93/13/EHS je potrebné interpretovať ako kogentné alebo dispozitívne normy, keďže dispozitívne normy tiež predstavujú spravodlivé rozdelenie práv a povinností.[10]

V prípade vyššie uvedenej zmluvnej podmienky teda ani len nemôže ísť o neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 53 ods. 1 OZ, nakoľko ten je potrebné vykladať v duchu smernice 93/13/EHS, v zmysle ktorej sa táto nevzťahuje  na takéto podmienky.

·         Aj v prípade nesprávnosti našich názorov uvedených vyššie bode 1. a 2., teda ak takáto zmluvná podmienka neodráža relevantné zákonné ustanovenia, tak je potrebné poukázať tiež na § 53 ods. 1 druhej vety OZ.

Zmluvná podmienka, podľa ktorej je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi úroky za obdobie od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich skutočného vrátenia  je podľa nášho názoru potrebné považovať za dohodu o výške ceny úveru (o jej určení bez ohľadu na okamih splatnosti úveru, ale podľa okamihu jeho skutočného vrátenia).

V zmysle § 53 ods. 1 druhej vety OZ sú z prieskumu neprijateľnosti vyňaté zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Ak je teda takáto zmluvná podmienka týkajúca sa určovania výšky ceny  (zmluvného úroku) vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne, posudzovanie primeranosti ceny zákonodarca ponecháva na spotrebiteľa. Preto ani z tohto dôvodu nemôže ísť o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

Vo vzťahu k vyššie uvedenému je potrebné dodať, že pri spotrebiteľských zmluvách, ktorých predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov, zákon stanovuje na ochranu spotrebiteľa zákonné limity najvyššej prípustnej odplaty v § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 1a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. V prípade rozporu s ustanoveniami v zmysle predchádzajúcej vety by nemohla obstáť akákoľvek dohoda o určení výšky zmluvných úrokov, resp. o spôsobe jej výpočtu. Nebolo by to však z toho dôvodu, že by šlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

6. Opomínaný prospech dlžníka na úkor veriteľa

Vnímame tiež ďalší problém súdnych rozhodnutí, ktoré nepriznávajú veriteľom úroky za obdobie od (predčasnej) splatnosti  až do vrátenia peňažných prostriedkov.  Máme za to, že aj keby sa súd nestotožňoval s našimi vyššie uvedenými názormi, tak nemôžu tento nárok v celom rozsahu zamietnuť.  

Ak by sme aj akceptovali názor, že zmluva o úvere vyhlásením predčasnej splatnosti zanikla a/alebo že zaniklo právo veriteľa zo zmluvy na úroky podľa zmluvy, tak v období od splatnosti až do vrátenia úveru (jeho časti) dochádza k stavu, kedy dlžník drží /disponuje/užíva peňažné prostriedky veriteľa, na čo tu (už) nie je právny dôvod.

Ak si teda veriteľ ako žalobca uplatnil nárok na úroky z peňažných prostriedkov nevrátených mu dlžníkom aj za obdobie od (predčasnej) splatnosti  až do vrátenia peňažných prostriedkov hoc  vo výške podľa zmluvy, je podľa nášho názoru potrebné tento nárok veriteľovi priznať ako bezdôvodné obohatenie aj keď možno v inej výške.

Právna kvalifikácia uplatneného nároku na základe zisteného skutkového stavu je úlohou súdu a tento nie je viazaný právnou kvalifikáciou skutku prednesenou stranami sporu.  Napriek tomu sme sa ešte v praxi nestretli so sudcom – odporcom úrokov za obdobie od (predčasnej) splatnosti úveru, ktorý by sa aspoň okrajovo zaoberal vyššie naznačenými úvahami.

Záver:

Sme teda toho názoru, že veriteľ má právo na zmluvné úroky aj za obdobie od (predčasnej) splatnosti úveru až do vrátenia peňažných prostriedkov poskytnutých mu veriteľom na základe zmluvy o úvere. Tento názor máme, aj pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy.

Juraj Schmidt

20. novembra 2017