ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

1. SPOTREBITEĽSKÉ SPORY

CSP definuje spotrebiteľský spor ako spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Pri týchto sporoch sa vychádza hmotnoprávnej úpravy obsiahnutej v § 52-54 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

Na konanie v spotrebiteľských sporoch sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je v CSP ustanovené inak – týmito odchýlkami sú:

K zastúpeniu

Osobitným subjektom, ktorým sa spotrebiteľ môže dať zastupovať v spotrebiteľskom spore, je právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa; spotrebiteľ môže mať len jedného takto zvoleného zástupcu. Uvedeným nie sú nijako dotknuté ustanovenia upravujúce zastúpenie na základe splnomocnenia.

K poučovacej (manudukčnej) povinnosti

Súd je povinný pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k spotrebiteľovi spotrebiteľa poučiť vhodným spôsobom o:

1.  možnosti jeho zastúpenia
2. jeho procesných právach a povinnostiach, a to nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale aj o:

• dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť,
• možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie
• a iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv.

K spojeniu a vylúčeniu vecí

Spojenie vecí prichádza do úvahy iba v prípade, ak by predmetom konaní boli spotrebiteľské spory. „Ak by súd spojil spotrebiteľský spor s prípadným iným sporom nespotrebiteľskej povahy, mohlo by dôjsť k zmareniu účelu zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa nemožnosťou odlíšiť procesné postavenie spotrebiteľa v prípadnom inom ako spotrebiteľskom spore.“[3] Súd je povinný vylúčiť na samostatné konanie nárok uplatnený vzájomnou žalobou, ktorý nie je spotrebiteľským sporom.

K zmene žaloby

Zmena žaloby nie je v spotrebiteľských sporoch prípustná, ak je žalovaným spotrebiteľ.

K dokazovaniu

Súd môže vykonať aj dôkazy nenavrhnuté spotrebiteľom v prípade, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tomto prípade je súd povinný aj bez návrhu obstarať a zabezpečiť takýto dôkaz. Ide o príklon k vyšetrovaciemu princípu v sporovom konaní.

Spotrebiteľ má právo predložiť a označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej; to neplatí, ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom. V prípade, ak sa spotrebiteľ nechá zastúpiť advokátom, „stráca postavenie slabšej strany v konaní, pretože disponuje kvalifikovanou právnou pomocou. Ak sa však spotrebiteľ nechá zastúpiť spotrebiteľským združením, ktoré vo svojich radoch nevyhnutne nemusí mať osobu s právnickým vzdelaním, postavenie slabšej strany nestráca.“[4]. Nepoužijú sa ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania.

K pojednávaniu

Súd je na prejednanie sporu vo všeobecnosti povinný nariadiť pojednávanie, okrem prípadu ak:

1. sa vo veci rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie v prospech spotrebiteľa,
2. ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporná a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 €.

K rozhodnutiam

Pri rozhodovaní o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve platia tieto pravidlá:

• súd môže aj bez návrhu v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskom zmluvou je neprijateľná. V tomto prípade súd uvedie vo výroku rozsudku jej znenie tak, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskom zmluvou.

• ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskom zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie znenie tak, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskom zmluvou. V porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou ide o rozšírenie dokumentácie, v ktorej môže byť obsiahnutá neprijateľná zmluvná podmienka, aj na iné zmluvné dokumenty súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, kým OSP uvádzal okrem spotrebiteľskej zmluvy iba všeobecné obchodné podmienky.

K rozsudku pre zmeškanie

V prípade, ak by mal byť rozsudok pre zmeškanie vydaný v neprospech spotrebiteľa, ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie sa nepoužijú.

K platobnému rozkazu

Súd nevydá platobný rozkaz v spore, v ktorom sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a žalovaným je spotrebiteľ, v prípade, ak spotrebiteľská zmluva alebo iné zmluvné dokumenty súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou obsahujú zmluvnú podmienku, ktorá je neprijateľná.

Ku konaniu o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach

CSP definuje konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach ako konanie, v ktorom súd skúma neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a nekalé obchodné praktiky nezávisle od okolností konkrétneho prípadu.

Právna úprava konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach predstavuje implementáciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov.

Aktívne legitimovanými osobami na podanie žaloby, ktorou sa začína konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, sú:

1. právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa,
2.  orgán dohľadu podľa osobitného predpisu, napr. Slovenská obchodná inšpekcia.

Na konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak.

K dokazovaniu

Súd má právo vykonať aj tie dôkazy, ktoré neboli navrhnuté v prípade, ak je to nevyhnutné na rozhodnutie vo veci; súd je potom povinný aj bez návrhu obstarať alebo zabezpečiť taký dôkaz. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania sa nepoužijú; ustanovenia o zákonnej koncentrácii sa na rozdiel od osobitnej úpravy dokazovania v rámci spotrebiteľských sporov použijú.

K pojednávaniu

Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať.

K rozhodnutiam

Súd vo veci samej rozhoduje rozsudkom. Do úvahy prichádzajú dve možnosti, ako môže súd rozhodnúť, a to:

1. žalobe vyhovie a vo výroku určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky spolu so samotným znením zmluvnej podmienky alebo určí, že obchodná praktika je nekalá,
2. inak žalobu zamietne.

Po právoplatnosti rozsudku, ktorým súd určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky alebo určil, že obchodná praktika je nekalá, má žalobca právo vhodnou formou zabezpečiť zverejnenie tohto rozsudku. Pre porovnanie OSP upravoval aj povinnosť súdu určiť vo výroku rozsudku na základe návrhu rozsah, formu, spôsob uverejnenia a sumu nákladov na uverejnenie, prípadne výšku preddavku, ktorý je potrebné zložiť účastníkovi konania, ktorého návrhu sa vyhovelo, čo CSP neustanovuje.

Ak súd určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky alebo určí, že obchodná praktika je nekalá, zakáže žalovanému používať túto zmluvnú podmienku alebo zmluvnú podmienku s rovnakým významom vo všetkých spotrebiteľských zmluvách alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou alebo žalovanému zakáže používať nekalú obchodnú praktiku. „Vynútiteľnosť tohto rozhodnutia možno dosiahnuť v exekučnom konaní prostredníctvom exekúcie na nepeňažné plnenie. Orgán dohľadu podľa osobitných predpisov (Národná banka Slovenska) bude oprávnený v správnom konaní ukladať pokutu za nedodržiavanie zákazu vysloveného v rozsudku.[5]“

Výrok právoplatného rozsudku je záväzný erga omnes, tzn. pre každého.

 

2. ANTIDISKRIMINAČNÉ SPORY

CSP definuje antidiskriminačné spory ako spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou. Ide predovšetkým o zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon) (ďalej len „Antidiskriminačný zákon“).

Na konanie v antidiskriminačných sporoch sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak. Ustanovenia CSP sa použijú, ak predpisy o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou neustanovujú inak.

K zastupovaniu

Osobitným subjektom, ktorým sa strana môže dať zastupovať v antidiskriminačnom spore, je osoba oprávnená na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou. Takouto osobou je Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Ani tu nie sú týmto pravidlom dotknuté ustanovenia upravujúce zastúpenie na základe splnomocnenia. Obmedzenie počtu takýchto zástupcov strany na jedného nie je v antidiskriminačných sporoch ustanovené na rozdiel od spotrebiteľských sporov.

K poučovacej povinnosti

Súd je povinný pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k žalobcovi poučiť žalobcu vhodným spôsobom o:

1. možnosti jeho zastúpenia
2. jeho procesných právach a povinnostiach, a to nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale aj o:

• dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť,
• možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie,
• a iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv.

K vylúčeniu vecí

V prípade podanie vzájomnej žaloby, v ktorej niektorý alebo viacero nárokov nie sú antidiskriminačným sporom, sa tento nárok(-y) vylúčia na samostatné konanie.

K dokazovaniu

Súd môže vykonať aj dôkazy nenavrhnuté žalobcom v prípade, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tomto prípade je súd povinný aj bez návrhu obstarať a zabezpečiť takýto dôkaz. Pri dokazovaní sa uplatňuje zásada obráteného dôkazného bremena v súlade s Antidiskriminačným zákonom.

Žalobca má právo predložiť a označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Nepoužijú sa ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania.

K rozhodnutiam

V prípade, ak by mal byť rozsudok pre zmeškanie vydaný v neprospech žalobcu, sa ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie nepoužijú.

Nepoužijú sa ani ustanovenia pre vzdanie sa nároku.

K pojednávaniu

Súd je na prejednanie sporu vo všeobecnosti povinný nariadiť pojednávanie, okrem prípadu ak žalobca súhlasí s nenariadením pojednávania.

 

3. INDIVIDIUÁLNE PRACOVNOPRÁVNE SPORY

CSP definuje individuálny pracovnoprávny spor ako spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťahov. Za individuálny pracovnoprávny spor sa považuje aj spor, ktorý vyplýva zo zásady rovnakého zaobchádzania, ak súvisí s individuálnym pracovnoprávnym sporom.

„V prípade konkurencie (súbehu) nárokov podľa pracovnoprávnych predpisov a antidiskriminačných predpisov sa zavádza osobitné interpretačné pravidlo podľa ktorého, ak k diskriminácii dochádza v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom, považuje sa takýto spor za pracovnoprávny.“[6]

Na konanie v individuálnych pracovnoprávnych sporoch sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak.

K zastupovaniu

Osobitným subjektom, ktorým sa zamestnanec môže dať zastupovať v individuálnom pracovnoprávnom spore, je odborová organizácia. Tým nie sú dotknuté ustanovenia upravujúce zastúpenie na základe splnomocnenia. Obmedzenie počtu takýchto zástupcov zamestnanca na jedného nie je v týchto sporoch ustanovené na rozdiel od spotrebiteľských sporov.

K poučovacej povinnosti

Súd je povinný pri prvom procesnom úkone vo vzťahu k zamestnancovi poučiť zamestnanca vhodným spôsobom o:

1. možnosti jeho zastúpenia
2. jeho procesných právach a povinnostiach, a to nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale aj o:

• dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť,
• možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie,
• a iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho práv.

K dokazovaniu

Súd môže vykonať aj dôkazy nenavrhnuté zamestnancom v prípade, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tomto prípade je súd povinný aj bez návrhu obstarať a zabezpečiť takýto dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

Zamestnanec má právo predložiť a označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Nepoužijú sa ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania.

K rozhodnutiam

V prípade, ak by mal byť rozsudok pre zmeškanie vydaný v neprospech zamestnanca, sa ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie nepoužijú.

K pojednávaniu

Súd je na prejednanie sporu vo všeobecnosti povinný nariadiť pojednávanie, okrem prípadu ak s nenariadením pojednávania súhlasia strany a neodporuje to účelu CSP.

 

Laura Rózenfeldová

Zdroje:

• zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
• zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
• Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok