ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Úvod do problematiky

Tento článok je venovaný problematike spáchania trestného činu sexuálneho zneužívania podľa § 201 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v platnom znení (ďalej len „Trestný zákon“) mladistvým páchateľom, ktorá si z pohľadu autora zaslúži kvalitatívne väčší priestor a hlbšie skúmanie, než ako tomu je doposiaľ. Dôvodom pre napísanie tohto článku boli praktické skúsenosti s aplikáciou trestnoprávnych noriem hmotných a procesných v situácií, keď s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, sa javili normy trestného práva procesného a následne aj trestnoprávna sankcia ako neprimerane prísne, a v istej miere aj nespravodlivé. Je nutné dodať, že za istých skutkových okolností môže byť trestnoprávny postih neprimeraný škode, ktorá bola spoločnosti zo strany páchateľa spôsobená, v dôsledku čoho nie je možné uvažovať o spravodlivom treste tak, ako ho vymedzuje odborná verejnosť. [1]

Hneď na úvod je vhodné si podrobnejšie vymedziť predmet tohto článku, ktorý bude zameraný na síce zriedkavé, avšak v praxi sa reálne vyskytujúce situácie. Je ním polemika nad skutkovou podstatou trestného činu sexuálne zneužívanie podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, a to najmä v tých prípadoch, keď orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) vyšetrujú skutok, ktorého sa mal dopustiť mladistvý na osobe mladšej ako pätnásť rokov veku (ktorá však už dovŕšila štrnásty rok veku), s ktorou mladistvý páchateľ ľudovo povedané „chodí“, teda s ňou udržiava citový vzťah. Nakoľko udržiavanie citového vzťahu s takouto osobou samo o sebe nie je trestné, je evidentné, že vzájomná citová náklonnosť presiahla do sexuálnej roviny, čo už je a aj musí byť v zmysle platnej právny úpravy predmetom záujmu OČTK.

Čitateľovi je nutné dať za pravdu, že vyššie opísaná životná situácia sa v praxi nestáva často, pričom je logické, že platná právna úprava ani nemôže regulovať každú životnú situáciu v jej rozličných podobách. Nakoľko však život píše aj takéto príbehy, bolo by na škodu veci nepoukázať v danom prípade na neprimeranú tvrdosť Trestného zákona, ako aj zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v platnom znení (ďalej len „Trestný poriadok“) v rámci jeho určitých procesných súvislostí. Vychádzajúc zo štatistických poznatkov je možné konštatovať, že „pri sexuálnom zneužívaní bez závislosti dominujú nižšie vekové kategórie t.j. páchatelia od 15 do 20 rokov“ [2], čo do istej miery potvrdzuje aktuálnosť tohto článku. Pre úplnosť uvádzame, že v tomto článku sa budeme spomedzi sankcií zakotvených Trestným zákonom zaoberať výhradne trestami, pričom problematiku ochranných opatrení opomenieme.

 

Z pohľadu kriminológie

Nech už to vyznie akokoľvek, je nesporným faktom, že v našej spoločnosti došlo v porovnaní s obdobím pred desiatimi, resp. pätnástimi rokmi k evidentnému poklesu vekovej hranice, pri ktorej mladiství, či dokonca maloletí začínajú sexuálne experimentovať. Svoj podiel viny na tom má aj samotná spoločnosť, ktorá na jednej strane určuje podobu morálne adekvátneho správania sa, ale na strane druhej z titulu jej neustálych zmien dochádza aj k uvoľňovaniu sexuálnych noriem správania a k liberalizácií sexuálnej morálky a to pod rozličnými vplyvmi. Medzi takéto vonkajšie vplyvy je možné zaradiť napríklad masovokomunikačné prostriedky, filmy, hry pre počítače a herné konzoly a v neposlednom rade aj všemocný internet so svojimi de facto neobmedzenými možnosťami. „Tieto média ovplyvňujú myslenie, nálady, postoje ľudí a zvlášť mladistvých, ktorí ešte nemajú dostatok vlastných skúseností na vytvorenie svojho vlastného názoru a skôr nekriticky preberajú v médiách prezentované názory.“ [3] Za daných okolností potom mladiství ako tak povediac „skoro dospelé osoby“ si vytvárajú nie vhodnú hodnotovú orientáciu, ktorej prejavy môžu mať v ich najzávažnejšej podobe formu mravnostnej trestnej činnosti. Každopádne je však ťažké identifikovať presné príčiny tohto negatívneho spoločenského javu, avšak popierať jeho reálnu prítomnosť by bolo nelogickým a nič neriešiacim gestom.

Morálka dnešnej mládeže je kategóriou samou o sebe, o ktorej by sa istotne dal napísať aj samostatný článok. „Mladiství predstavujú osobitnú kategóriu prejavujúcu sa predovšetkým nedostatkom životných skúseností, schopností správne hodnotiť životné situácie a sklonom k napodobňovaniu negatívneho správania dospelých.“ [4] Dá sa konštatovať, že v čase dospievania podlieha fyzická aj psychická schránka mladého človeka značným a zaiste aj búrlivým zmenám, medzi ktoré zaraďujeme aj sexuálne dozrievanie. [5] Mnohé rozhodnutia mladistvých, ktoré boli učinené z tzv. „mladíckej nerozvážnosti“ však majú aj trestnoprávnu dohru, ktorá im je spôsobilá doslova pokaziť celý budúci osobný, no hlavne profesionálny život a kariérny postup. Nezrelosť mladistvých patrí k hlavným príčinám ich zlyhania a spáchania trestnej činnosti, ktorej dôsledky spravidla nepremyslia. [6] V praxi je potom skutočne smutné prihliadať na to, ako sa mladistvému páchateľovi z dôvodu jeho pohlavnej nezdržanlivosti doslova zužujú jeho možnosti budúceho uplatnenia z titulu zápisu v registri trestov, najmä vo forme odpisu z tohto registra.

 

Z pohľadu Trestného zákona

Trestné právo hmotné v druhom diely druhej hlavy Trestného zákona poskytuje ochranu druhovému objektu – ľudskej dôstojnosti (pod ktorú spadá aj ochrana mravných názorov spoločnosti), pričom si dovoľujeme tvrdiť, že nerieši samotný problém, iba sa snaží o postihovanie jeho najzávažnejších následkov. Jedným dychom však uznávame, že samotná hrozba trestami v istej miere predsa len plní preventívnu funkciu. Trestný zákon v § 201 ods. 1 podľa nášho názoru jednoznačne a dostatočne zrozumiteľne kriminalizuje také konanie subjektu trestného činu, ktorým tento vykoná súlož s osobou mladšou ako pätnásť rokov alebo ktorým tento subjekt takú osobu iným spôsobom sexuálne zneužije. V danom prípade sa poskytuje ochrana mravnému a telesnému vývoju osôb mladších ako pätnásť rokov a to bez ohľadu na ich pohlavie a pohlavnú zrelosť, čo je vo svojej podstate individuálnym objektom tejto skutkovej podstaty. „Nie je určujúce ani to, či k sexuálnemu zneužitiu došlo na základe citového vzťahu a či súhlasu zneužitej osoby.“ [7]

Trestný zákon v zmysle § 94 ods. 1 považuje za mladistvého takú osobu, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila štrnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku. V zásade až na jednu výnimku predstavuje vek štrnásť rokov hranicu trestnoprávnej zodpovednosti fyzickej osoby tak, ako ju v § 22 ods. 1 zakotvuje Trestný zákon. Jedinú výnimku reprezentuje § 22 ods. 2 Trestného zákona, ktorý sa vzťahuje výlučne na skutkovú podstatu trestného činu sexuálne zneužívanie podľa § 201 Trestného zákona, kde sa vyžaduje dosiahnutie pätnásteho roku veku páchateľa.

Ako sme už vyššie v texte uviedli, z pohľadu Trestného zákona je irelevantné, či k sexuálnemu zneužívaniu došlo na základe citového vzťahu, resp. na základe privolenia zneužitej osoby. Prikláňame sa však k názoru, podľa ktorého „dôležitú úlohu zohráva aj správanie sa samotnej obete, pretože vzájomný vzťah medzi páchateľom a obeťou, je významný kriminologický faktor.“ [8] Aj preto sme presvedčení, že ak sa v našom trestnom práve hmotnom až na jedinú výnimku uplatňuje trestnoprávna zodpovednosť od štrnásteho roku veku osoby, malo by byť prípadné privolenie tejto poškodenej (zneužitej) štrnásťročnej osoby aspoň pri tejto jedinej skutkovej podstate nejakým spôsobom zohľadnené. Pokiaľ sa spoločnosťou kladie na štrnásťročnú mladistvú osobu zodpovednosť za jej rozhodovanie v trestnoprávnom význame, mali by jej rozhodnutia v oblasti citovej a sexuálnej sféry za istých, zákonom taxatívne vymedzených okolností byť rovnako zohľadňované, pretože nám napovedajú o jej úmysle nielen ako mladistvého páchateľa predmetného trestného činu, ale aj o jej myšlienkových pochodoch a vôli ako mladistvej zneužitej osoby.

V rámci modelovej situácie, keď mladistvý páchateľ (teda vo veku od pätnásť do osemnásť rokov) s osobou poškodenou z tohto trestného činu (vo veku od štrnásť do pätnásť rokov) udržiava citový vzťah, ktorý sa preklopil aj do sféry sexuálnej aktivity, by bolo na mieste zohľadniť tú skutočnosť, že za posledné roky došlo k reálnemu poklesu vekovej hranice, pri ktorej začínajú maloletí sexuálne žiť, čo je zrejme následkom aj skoršieho dosiahnutia stavu pohlavnej zrelosti. Vo vzťahu k tu spomínanej pohlavnej zrelosti je vhodné uviesť, že z lekárskeho hľadiska k nej dochádza už v pätnástom roku života jedinca. [9] Za zmienku stojí aj teoretický poznatok o tom, že za jednu z charakteristických osobitostí emocionálneho života dospievajúcich sa považuje aj živosť citových prežívaní [10], ktoré môžu vo vzťahu medzi partnermi prerásť až do pohlavného styku.

V žiadnom prípade týmto nechceme dekriminalizovať tieto skutky, pretože sú pre spoločnosť nebezpečné a skutočne ohrozujú mravný a telesný vývoj detí mladších ako pätnásť rokov. Chceme však poukázať na to, že za istých okolností by trestný postih v zmysle platnej právnej úpravy nemusel pôsobiť spravodlivo z titulu svojej neprimeranosti voči konkrétnym okolnostiam toho ktorého prípadu. Preto by bolo na mieste, ako sme už v úvode predznamenali, sa touto témou hlbšie zaoberať a navrhovať možné riešenia pre oblasť trestného práva hmotného, ako aj pre oblasť súvisiaceho trestného práva procesného.

Trestný zákon už teraz pamätá na situácie, pri ktorých sa mladistvý páchateľ dopustí niektorého z trestných činov v zmysle jeho osobitnej časti. Zákonodarca obozretne zakotvil do Trestného zákona štvrtú hlavu s názvom „Osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých“, ktoré sú vo vzťahu špeciality k ustanoveniach všeobecnej časti Trestného zákona. [11] Takýto osobitný prístup k mládeži je vo svojej podstate prejavom konkretizácie ústavného princípu osobitnej starostlivosti, ktorú spoločnosť venuje mládeži v rámci článku 41 Ústavy SR. [12] Sme však toho názoru, že s poukazom na vyššie uvedené okolnosti, ktoré sú reprezentované dospievaním mladistvého a s tým spojenými fyzickými a psychickými procesmi, jeho prípadným citovým vzťahom alebo súhlasom zneužitej osoby staršej ako štrnásť rokov a tiež vonkajšími vplyvmi médií na mládež ako takú, by bolo vhodné zohľadniť tieto faktory v Trestnom zákone tak, aby sa nielen postih v zmysle hmotného práva, ale aj procesné možnosti mladistvého obvineného celkovo zmenili v jeho prospech.

 

Z pohľadu matematiky (alebo ako sa zo sudcu stala kalkulačka)

Potrebu uvedených zmien bude najvhodnejšie ilustrovať na konkrétnom príklade, kde páchateľ bude mladistvý a zneužitá osoba bude vo veku štrnásť rokov, pričom sa jedná o jediný prípad sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, po ktorého odhalení sa mladistvý priznal ku spáchaniu skutku a jeho spáchanie úprimne oľutoval, doposiaľ viedol riadny život. Ako svoju procesnú obranu mladistvý uviedol, že so zneužitou osobou má citový vzťah, ktorý vyústil do súlože. V danom prípade nám nefiguruje žiadna obzvlášť priťažujúca okolnosť odôvodňujúca použitie vyššej trestnej sadzby, teda kvalifikovanej skutkovej podstaty.

Trestný zákon v § 201 ods. 1 ustanovuje v rámci základnej skutkovej podstaty sexuálne zneužívanie trestnú sadzbu trestu odňatia slobody od 3 rokov do 10 rokov. Táto trestná sadzba však v danom prípade nebude konečná, pretože jednak tu máme prítomné dve poľahčujúce okolnosti (mladistvý viedol pred spáchaním trestného činu riadny život v zmysle § 36 písm. j/ a mladistvý sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval v zmysle § 36 písm. l/ Trestného zákona), a jednak musí dôjsť k obligatórnemu zníženiu dolnej aj hornej hranice trestnej sadzby o jednu polovicu v zmysle § 117 ods. 1 Trestného zákona. „Pri každom trestnom čine mladistvého sa najskôr upraví hranica trestnej sadzby podľa § 38 TZ (pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností), potom sa použije § 117 ods. 1 TZ, teda upravená trestná sadzba sa zníži na polovicu.“ [13] V danom prípade by výsledkom prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností bolo zníženie hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona z pôvodných 10 rokov na 7 rokov a 8 mesiacov. Následne by sa aplikovalo ust. § 117 ods. 1 Trestného zákona a dolná hranica trestnej sadzby by bola na úrovni osemnásť mesiacov a horná hranica trestnej sadzby na úrovni 3 roky 10 mesiacov. Netreba pritom všetkom zabúdať, že aj toto ešte nemusí byť konečné číslo, pretože v zmysle § 39 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 118 Trestného zákona je možné mladistvému, ak na to sú dané zákonné dôvody, fakultatívne uložiť trest odňatia slobody aj pod dolnú hranicu takto zníženej trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

Je však nevyhnutné dodať, že v danom prípade, ak by trestná sadzba trestu odňatia slobody bola od osemnástich mesiacov do 3 rokov a 10 mesiacov, s najväčšou pravdepodobnosťou by doposiaľ netrestanému mladistvému nebol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Počíta s tým aj § 117 ods. 2 Trestného zákona, v zmysle ktorého je nepodmienečný trest odňatia slobody chápaný ako skutočne krajné riešenie, ktoré prichádza do úvahy až vtedy, keď by uloženie iného trestu zjavne neviedlo k dosiahnutiu účelu trestu podľa Trestného zákona, pričom pod účelom trestu máme na mysli účel trestu u mladistvého v zmysle § 97 ods. 1 Trestného zákona.

 

Z pohľadu obhajoby

V danej situácií nám ako subjekt trestného činu vystupuje mladistvý obvinený, ktorý v zmysle § 37 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku musí mať obhajcu už v štádiu prípravného konania. Jedná sa o výraz osobitného prístupu k mladistvým, ktorý je vyjadrený nielen v normách trestného práva hmotného, ale tiež v normách trestného práva procesného, ktoré v § 336 a nasl. zakotvujú konanie proti mladistvému. [14] Konanie proti mladistvému je jedným z prípadov povinnej obhajoby. Je vhodné uviesť, že obhajca by ako jednu z prvých vecí po prevzatí obhajoby mal učiniť dôsledné oboznámenie sa s podstatou skutku a s jeho právnou kvalifikáciou, nakoľko je to práve právna kvalifikácia, ktorá zásadným spôsobom determinuje zákonom stanovené hmotné a procesné limity. Trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona je zločinom a to aj navzdory tomu, že sa jedná o základnú skutkovú podstatu.

Za nami vymodelovanej situácie by mohol byť mladistvý obvinený potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody (čo sa nám javí ako nepravdepodobné), no skôr podmienečným trestom odňatia slobody (bez alebo s probačným dohľadom) s obligatórnym určením skúšobnej doby od 1 do 3 rokov s poukazom na § 119 ods. 1 Trestného zákona. V danom prípade však ľudovo nazvaná podmienka bude pre mladistvého predstavovať pomyselný „Damoklov meč“, ktorý bude po celú jej dobu trvania visieť nad mladistvým páchateľom, ktorý sa nesmie dopustiť ďalšieho úmyselného trestného činu v skúšobnej dobe.

Sme toho názoru, že okrem trestu odňatia slobody (či už nepodmienečného, alebo podmienečného), neprichádza v danom prípade do úvahy žiadny iný druh trestu. Podľa § 109 Trestného zákona môže mladistvému súd uložiť trest povinnej práce, peňažný trest, trest prepadnutia veci, trest zákazu činnosti, trest zákazu účasti na verejných podujatiach, trest vyhostenia a trest odňatia slobody. S prihliadnutím na povahu trestného činu – mravnostný trestný čin a povahu trestu, nám ako prvé odpadnú trest prepadnutia veci, trest zákazu činnosti, trest zákazu účasti na verejných podujatiach a trest vyhostenia, ktoré sú pre trestný čin sexuálne zneužívanie podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona nepoužiteľné.

Vo vzťahu k trestu povinnej práce je nutné uviesť, že tento je možné v zmysle §  54 Trestného zákona uložiť len takému páchateľovi, ktorý sa odsudzuje za prečin. Obdobne to bude aj v prípade peňažného trestu, pri ktorom treba v § 56 rozlišovať odsek 1, ktorý umožňuje uloženie tohto trestu aj páchateľovi úmyselného trestného činu (teda aj zločinu), avšak len v tom prípade, ak páchateľ trestným činom získal alebo sa snažil získať majetkový prospech, čo nie je náš prípad. Uvedená podmienka majetkového prospechu sa na odsek 2 neaplikuje, avšak tento je použiteľný podobne ako trest povinnej práce, len pri prečine.

Dôsledkom spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona mladistvým bude aj to, že obhajoba sa nebude môcť úspešne snažiť o upustenie od potrestania podľa § 98 a § 99 Trestného zákona, resp. o podmienečné upustenie od potrestania podľa § 101 Trestného zákona, nakoľko tieto inštitúty sú taktiež aplikovateľné výlučne pri prečinoch.

Hovorí sa, že nádej zomiera posledná. V prípade obhajoby je táto nádej stelesnená do podoby ustanovenia § 118 ods. 1 Trestného zákona, ktorý umožňuje mimoriadne znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby v súlade s § 39 ods. 1 alebo ods. 2 Trestného zákona, a to bez viazanosti obmedzeniami podľa § 39 ods. 3 Trestného zákona. V našom prípade, kde je dolná hranica trestnej sadzby zákonom stanovená na 3 roky, resp. po jej úprave sme sa dopracovali k hranici osemnásť mesiacov, nebude súd povinný uložiť trest odňatia slobody nie kratší ako 6 mesiacov a teda „trest možno znížiť ľubovoľne, teoreticky až na jeden deň.“ [15] Je však nutné konštatovať, že ustanovenia § 39 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sú konštruované na báze fakultatívnosti, kedy súd nie je povinný takýmto spôsobom rozhodnúť.

Pokiaľ sa mladistvý obvinený už ku skutku priznal, obhajcovi reálne neostáva veľa možností, ako svojmu mladistvému klientovi čo najviac zmierniť hroziaci trest odňatia slobody. To, že trest odňatia slobody sa javí byť jediným možným trestom sme si už vysvetlili vyššie v texte, preto je na mieste očakávať jeho uloženie súdom. Spomedzi odklonov v trestnom konaní, ktoré by však neznamenali pre mladistvého obvineného iný druh trestu, ale len jeho miernejšiu podobu, prichádza do úvahy jedine inštitút dohody o vine a treste podľa § 331 a nasl. Trestného poriadku. „Dohoda nie je limitovaná žiadnou právnou kvalifikáciou, ani trestnou sadzbou, ani osobou obvineného.“ [16] Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vine a treste je možná aj pri zločinoch. Pre obhajobu môže byť podstatné najmä to, že uzatvorenie dohody o vine a treste môže byť považované aj za takú okolnosť, ktorá v zmysle § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona sa môže pričiniť o mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod jeho dolnú hranicu trestnej sadzby. Zásadným faktom však ostáva, že je to jedine prokurátor, od ktorého je konanie o dohode o vine a treste závislé a pokiaľ tento nebude mať na jej uzatvorení záujem, je aj tento inštitút pred obhajobu nepoužiteľný.

Z dôvodu, že predmetný trestný čin je zločinom, neprichádzajú do úvahy iné odklony v trestnom konaní. Z povahy veci (mravnostný trestný čin) by v zásade nebolo vylúčené podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 216 a nasl. Trestného poriadku a zmier a zastavenie trestného stíhania podľa § 220 a nasl. Trestného poriadku, avšak tieto sú aplikovateľné výlučne pri prečinoch.

 

Z pohľadu úvah de lege ferenda

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené právne aj skutkové okolnosti, si dovoľujeme vysloviť pomerne kritické hodnotenie vo vzťahu k platnej právnej úprave, ale tiež k spoločnosti samotnej. Postihovanie mladistvých páchateľov za trestný čin sexuálne zneužívanie podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, ktorý je z hľadiska právnej kvalifikácie zločinom, za istých okolností pôsobí neprimerane a nespravodlivo. Túto nespravodlivosť je možné vidieť v nedostatočnom zohľadňovaní telesných a duševných zmien, ktoré sa odohrávajú v období dospievania (puberty) mladistvého. Mladiství oveľa viac než iní členovia našej spoločnosti podliehajú negatívnym vplyvom prostredia, ktoré ich obklopuje, pričom sú to práve dospelí, ktorí toto prostredie plné sexuality a násilia vytvárajú. Následne tí istí dospelí sa snažia o perzekvovanie mladistvých za ich činy, ktoré boli spáchané najmä pod negatívnym vplyvom prostredia, ktoré je v konečnom dôsledku produktom spoločnosti.

Sexuálne zneužívanie je problematikou spadajúcou pod mravnostnú trestnú činnosť, ktorej výskyt je charakterizovaný stretom v spoločnosti majoritných morálnych názorov na sexuálne vzťahy a minoritných odklonov od tejto oficiálnej sexuálnej morálky. Nositeľmi týchto odklonov môžu byť a v praxi aj sú práve mladiství, ktorých pohľad na sexualitu sa nie vždy stotožňuje s morálkou spoločnosti, ktorej pomyselnou podmnožinou je aj právo ako normatívny, všeobecne záväzný a štátnou mocou vynútiteľný systém formálnych príkazov, zákazov a dovolení, ktoré boli štátom vyhlásené alebo uznané v danom čase a pre dané územie. Netvrdíme, že zákonodarca by mal tieto excesy z oficiálnej morálky spoločnosti dekriminalizovať, avšak istá miera depenalizácie by bola všeobecne prospešná.

Nie je umením kritizovať, ale skôr kritizovať vecne a to s poukazom na možné riešenia a dopady týchto riešení na aktuálny stav. Za týmto účelom sme v rovine de lege ferenda zadefinovali znenie privilegovanej skutkovej podstaty, ktorá by zohľadňovala vyššie v texte opísanú životnú situáciu, pri ktorej mladiství vo veku od 15 do 18 rokov sexuálne zneužije maloletú osobu staršiu ako 14 rokov, a to na základe citového vzťahu alebo súhlasu tejto zneužitej osoby:

Mladistvý, ktorý vykoná súlož s osobou vo veku od štrnásť do pätnásť rokov, alebo ktorý takú osobu iným spôsobom sexuálne zneužije, pričom tak učiní na základe citového vzťahu k tejto osobe alebo na základe súhlasu tejto osoby, potrestá sa odňatím slobody na osemnásť mesiacov až päť rokov.

Odborná verejnosť vymedzuje účel privilegovanej skutkovej podstaty tak, že jej zmyslom je podstatným spôsobom znížiť závažnosť trestného činu a jeho dôsledkov, ako aj poskytnúť miernejšiu sankciu v porovnaní so základnou skutkovou podstatou. [17] Takto formulovaná skutková podstata sa vyznačuje hneď niekoľkými odlišnými znakmi v kontexte § 201 ods. 1 Trestného zákona.

Objektom je ochrana mravného a telesného vývoja osoby vo veku od štrnásť do pätnásť rokov života za súčasného rešpektovania jej pohlavnej zrelosti a jej citového vzťahu alebo súhlasu v oblasti jej sexuality.

Objektívna stránka je vyjadrená alternatívne, a to vykonaním súlože s osobou vo veku od štrnásť do pätnásť rokov (hmotný predmet útoku), alebo iným spôsobom sexuálneho zneužitia, pričom pre oboje alternatívy je charakteristické, že k nim došlo buď na základe citového vzťahu medzi subjektom a hmotným predmetom útoku, alebo na základe súhlasu hmotného predmetu útoku. V danom prípade je hmotný predmet útoku fakultatívnym znakom objektívnej stránky, avšak pre túto skutkovú podstatu by sa stal obligatórnym znakom skutkovej podstaty. Vychádzajúc z komentárov k základnej skutkovej podstate sa môže súlož uskutočniť len medzi mužom a ženou a naopak iný spôsob sexuálneho zneužitia je možný aj medzi osobami rovnakého pohlavia. [18]

Subjekt je konkrétny, páchateľom môže byť jedine mladistvý vo veku od pätnásť do osemnásť rokov, ktorý uskutočnil konanie charakterizované objektívnou stránkou a ktorý bol s hmotným predmetom útoku v citovom vzťahu alebo konal na základe súhlasu hmotného predmetu útoku. Tu je nevyhnutné zdôrazniť, že tak ako na základnú skutkovú podstatu, aj na túto privilegovanú skutkovú podstatu by sa malo vzťahovať ustanovenie § 22 ods. 2 Trestného zákona o stanovení trestnej zodpovednosti až od pätnásteho roku veku páchateľa.

Subjektívna stránka sa vyznačuje úmyselným zavinením, ktoré sa musí vzťahovať aj na to, že hmotný predmet útoku musí byť osoba vo veku od štrnásť do pätnásť rokov.

Z hľadiska trestného práva hmotného by súhlas zneužitej osoby nemohol byť považovaný za okolnosť vylučujúcu trestnú zodpovednosť, nakoľko aj v zmysle §  29 ods. 3 Trestného zákona nie je možné použiť ustanovenia o súhlase poškodeného, pokiaľ podľa skutkovej podstaty trestného činu má byť čin trestný aj vtedy, ak bol daný súhlas poškodeného. Preto by z tohto dôvodu nemohla vzniknúť medzera v zákone, ktorá by činila konanie tu vymedzených osôb beztrestným.

Stanovenie trestnej sadzby trestu odňatia slobody od osemnástich mesiacov do päť rokov nie je samoúčelné. V zmysle § 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona prečinom je aj úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov. Horná hranica trestnej sadzby teda popri forme zavinenia predstavuje druhé kritérium pre rozlíšenie prečinov od zločinov. [19] Pre mladistvého by tak v dôsledku miernejšieho druhu trestného činu nastala výhodnejšia situácia, dôsledkom čoho by sme mohli uvažovať o týchto hmotnoprávnych a procesnoprávnych zmenách:

• v prípade nevyhnutnosti uloženia trestu odňatia slobody, by sa zvýšila pravdepodobnosť uloženia podmienečného trestu odňatia slobody, prípadne aj s probačným dohľadom a to na úkor nepodmienečnej formy výkonu tohto trestu, čo by bolo v súlade s výchovným účelom trestu u mladistvého, ako aj v súlade s výnimočnosťou ukladania nepodmienečného trestu odňatia slobody podľa § 117 ods. 2 Trestného zákona,

• ​​rozšíril by sa katalóg uplatniteľných trestov, pretože okrem trestu odňatia slobody by prichádzal do úvahy aj trest povinnej práce podľa § 54 Trestného zákona, ako aj peňažný trest podľa 56 ods. 2 Trestného zákona,

• ​​bolo by možné nepotrestať mladistvého páchateľa, pretože by sa sprístupnila možnosť upustiť od potrestania podľa § 98 a § 99 Trestného zákona, resp. podmienečne upustiť od potrestania podľa § 101 Trestného zákona,​​​

• vykonaním uloženého trestu povinnej práce alebo peňažného trestu, ako aj upustením od potrestania by sa zmiernili následky právoplatného odsúdenia za trestný čin, nakoľko k zahladeniu odsúdenia by v zmysle 121 ods. 4, ods. 6 Trestného zákona došlo už vykonaním uložených trestov, resp. v zmysle § 100 Trestného zákona právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým sa upúšťa od potrestania mladistvého,

• ​​už v štádiu prípravného konania, ako aj v štádiu konania pred súdom by bolo možné širšie uskutočniť niektoré odklony v trestnom konaní a to konkrétne podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 216 a nasl. Trestného poriadku ako aj uzatvoriť zmier a zastaviť trestné stíhanie podľa § 220 a nasl. Trestného poriadku.

Vari najzásadnejšou zmenou oproti platnej právnej úprave by bola potreba skúmania aj materiálneho znaku trestného činu a to jeho závažnosť, ktorá sa pre vznik trestnej zodpovednosti v prípade mladistvého páchateľa v zmysle § 95 ods. 2 Trestného zákona vyžaduje väčšia ako malá. „Skutočnosť, že prečin bol spáchaný mladistvým ako osobou bez dostatočných životných skúseností, ktorej dospievanie je sprevádzané zmenami celej osobnosti, má pre určovanie stupňa závažnosti mimoriadny význam. Stupeň rozumového vývoja a malé životné skúsenosti mladistvého môžu podstatne ovplyvniť hodnotenie pohnútky činu.“ [20]

Zákonodarca by mal v nadväznosti na učenie o právnom štáte veľmi starostlivo zvážiť, ktoré skutky je potrebné kriminalizovať a následne aj to, do akej miery je tieto skutky potrebné penalizovať, či skôr depenalizovať. [21] Všetky tieto zmeny by podľa nášho názoru predstavovali jednoznačný prejav depenalizácie trestného práva vo vzťahu k mladistvému, avšak za súčasného rešpektovania potreby ochrany objektu tejto privilegovanej skutkovej podstaty. Sme presvedčení, že v situácií, keď sa znižuje hranica veku pri ktorej mladiství a maloletí začínajú pohlavne experimentovať, by takýto prejav depenalizácie napĺňal aj základnú myšlienku v súčasnosti už neplatného zákona č. 48/1931 Sb. o trestnom súdnictve nad mládežou, v zmysle ktorej je potrebné „čo najmenej trestať, čo najviac vychovávať a ak je nutné trestať, tak aj trestom vychovávať a polepšovať.“

V súvislosti s našimi úvahami de lege ferenda sme nadobudli poznatky o niektorých problematických otázkach, ktoré bude možné vyriešiť len cestou odbornej debaty a v rámci nej aj vznesením konštruktívnej kritiky. Už pri vytváraní znenia navrhovanej privilegovanej skutkovej podstaty sme museli ohraničiť hmotný predmet útoku dolnou hranicou veku, pretože v opačnom prípade by sme umožnili vznik paradoxnej situácie, pri ktorej by privilegovaná skutková podstata vystupovala aj na ochranu tých mladistvých, ktorí by uskutočnili konanie charakterizujúce objektívnu stránku s osobou v ľubovoľnom veku nižšom ako 15 rokov (napr. aj so sedem ročným dieťaťom). Toto by sa priečilo logike a účelu nami navrhovaných legislatívnych zmien, pretože fyzické a psychické zmeny spôsobené dospievaním (pubertou) nastávajú až od určitého veku, a súčasne právny poriadok kladie na rozhodovanie osoby v trestnoprávnom význame dôraz prevažne až od štrnásteho roku veku. Kumuláciou týchto dvoch významných faktorov sme dospeli k stanoveniu vekovej hranice hmotného predmetu útoku až od štrnásť rokov.

Ďalším a to nielen teoretickým problémom by bola aplikácia § 117 ods. 1 Trestného zákona na nami navrhovanú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody, ktorou by sa znížili trestné sadzby pre mladistvých páchateľov o jednu polovicu. Ak by sme mechanicky aplikovali aj toto ustanovenie, trestný postih by bol podľa nás neadekvátny, v dôsledku čoho by príliš mierny trest nepôsobil výchovne. [22] Hranice trestnej sadzby nami navrhovanej privilegovanej skutkovej podstaty už zohľadňujú toto ustanovenie, pretože sa jedná o presné polovice hornej aj dolnej hranice trestnej sadzby základnej skutkovej podstaty v zmysle § 201 ods. 1 Trestného zákona. Je pravdou, že odborná verejnosť uvádza, že najprv by sa mali hranice trestnej sadzby upraviť v zmysle pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a až následne (upravené) znížiť o jednu polovicu, avšak v konkrétnom prípade sme po prepočítaní zistili, že tak či onak bude výsledok pri hornej aj dolnej hranici trestnej sadzby rovnaký. Teda v danom prípade by sa uplatňovala výnimka z pravidla, pri ktorej by sa ust. § 117 ods. 1 Trestného zákona pri tejto privilegovanej skutkovej podstate neaplikovalo, pretože by bolo zohľadnené už priamo v osobitnej časti Trestného zákona v sankcií trestnoprávnej normy.

 

Záverom

Tento článok bol venovaný životnej situácií, ktorá v prípade väčšiny obyvateľstva zrejme nikdy nenastala, a ak nastala, tak tvorí súčasť latentnej kriminality. V niektorých prípadoch však môže dôjsť aj k jej odhaleniu, čoho následkom je v zmysle platnej právnej úpravy stav, kedy je na mieste očakávať pri najmenšom podmienečný trest odňatia slobody, pričom obhajoba nemôže cestou odklonov v trestnom konaní očakávať priaznivejší výsledok (okrem dohody o vine a treste, o ktorej de facto rozhoduje len prokurátor). Z pohľadu mladistvého páchateľa sa nemusí trestné právo javiť spravodlivým, o to viac, ak sa trestného činu dopustil na základe citového vzťahu alebo na základe súhlasu zneužitej osoby, ktorá už s prihliadnutím na svoj vek a najmä na fyzickú vyspelosť dokáže posúdiť niektoré svoje životné rozhodnutia. V takej situácií by právo malo zohľadňovať zmeny, ktoré v spoločnosti nastávajú a aspoň čiastočne depenalizovať také konanie, ktoré je predmetom našich úvah. To či sa tak stane, môže závisieť aj od kvality vecnej diskusie a konštruktívnej kritiky, ktorú si tento článok kladie za ambíciu vyvolať.

 

Erik Surmánek, 25.10.2015