Ak by sa viedla štatistika najfrekventovanejšie používaných právnických pojmov popredné miesta by dnes zastával kajúcnik či spolupracujúci obvinený. O súčasnej právnej úprave, aplikačnej praxi, o rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Adamčo, či o právnej úprave dohôd s kajúcnikmi sme sa rozprávali s Martinom Štrkolcom z Právnickej fakulty UPJŠ.
zdroj: pixabay.com
Otvorme diskusiu samotným označením kajúcnik, ktoré sa u nás vžilo pre spolupracujúcich páchateľov. Ide skôr o pojem, s ktorým je spojené prejavenie úprimnej ľútosti nad vlastným konaním. Hovorí sa však, že v mnohých prípadoch ide o pragmatický obchod so štátom ako o úprimné spytovanie svedomia... Je vhodné hovoriť pri spolupracujúcich páchateľoch ako o kajúcnikoch?
Pojem kajúcnik, ako aj pojmy spolupracujúci páchateľ, respektíve spolupracujúci obvinený nie sú legálnymi pojmami. Keďže zákonodarca v Trestnom poriadku nevymedzuje ich zákonnú definíciu, pre ich správne chápanie je nutné uplatniť výkladové metódy vo vzťahu k trestno-procesným inštitútom, pri ktorých je zákonnou podmienkou ich uplatnenia určitá forma spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní. Aj z tohto dôvodu je podľa môjho názoru najvhodnejšie používanie pojmu spolupracujúci obvinený. Je tiež potrebné si uvedomiť existenciu subjektívneho prvku vo forme vnútorného psychického vzťahu páchateľa trestného činu vo vzťahu ku spôsobenému následku, ktorý je v prípade spolupracujúcich osôb nevyhnutné skúmať až v čase po vzniku ich trestnej zodpovednosti. V tom- ktorom prípade je veľmi obtiažne vôbec objektívne zistiť, aký je skutočný motív osoby spolupracujúcej s orgánmi činnými v trestnom konaní, keďže jej naznačené subjektívne pocity môžu byť vo vonkajšom svete prezentované či už nepravdivo alebo skreslene.
Z pohľadu aktuálnej právnej úpravy je preto správnejšie hovoriť o spolupracujúcom obvinenom aj z dôvodu, že inštitúty dočasného odloženia vznesenia obvinenia, zastavenia trestného stíhania (spolupracujúceho obvineného), podmienečného zastavenia trestného stíhania spolupracujúceho obvineného a dohody o vine a treste sa viažu práve k procesnému statusu obvineného, pričom podľa právnej úpravy pre svoju aplikáciu nevyžadujú prejavenie akejkoľvek formy ľútosti. Podstatou využitia uvedených inštitútov je podieľanie sa na objasňovaní špecifickej trestnej činnosti, respektíve ochota určitej osoby spolupracovať pri vyšetrovaní týkajúcom sa iných osôb.
Jedným dychom je potrebné dodať, že pojem kajúcnik ako synonymum k spolupracujúcemu obvinenému bol vytvorený skôr judikatúrou súdov, pričom práve tým došlo k jeho postupnému zaužívaniu v aplikačnej praxi. Osobne sa domnievam, že bez ohľadu na to, ako budeme ďalej označovať osobu spolupracujúcu s orgánmi činnými v trestnom konaní je potrebné zamerať sa najmä na obsah a podmienky uplatnenia zmienených trestno- procesných inštitútov.
Inštitút spolupracujúceho páchateľa je súčasťou nášho trestného zákonodarstva od roku 2005 kedy boli prijaté nové trestné kódexy. Ako možno za túto dobu zhodnotiť skúsenosti a poznatky z jeho aplikácie?
Inštitút podmienečného zastavenia trestného stíhania, a taktiež inštitút dohody o vine a treste boli do Trestného poriadku zakotvené až po jeho rekodifikácii s účinnosťou od 1. januára 2006. Aj ,,starý“ Trestný poriadok však zakotvoval inštitút dočasného odloženia vznesenia obvinenia a zastavenia trestného stíhania vo vzťahu ku osobe obvineného spolupracujúcej s orgánmi činnými v trestnom konaní.
Dočasné odloženie vznesenia obvinenia je namieste aplikovať napríklad v prípade, ak spomedzi viacerých dôvodne podozrivých osôb je potrebné niektorú z nich pre účely ďalšieho dokazovania ,,ponechať“ v procesnom postavení svedka, a to aj napriek tomu, že v rozhodnom čase už sú splnené podmienky pre vznesenie obvinenia aj vo vzťahu k tejto osobe. V uvádzanom prípade sa tak vyžaduje určitá forma spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní už v iniciálnych štádiách trestného konania.
Ďalšie inštitúty je voči konkrétnej osobe možné využiť až po tom, čo jej bolo vznesené obvinenie. Základný rozdiel medzi zastavením trestného stíhania voči osobe spolupracujúceho obvineného (§ 215 ods. 3 Trestného poriadku) a podmienečným zastavením trestného stíhania spolupracujúceho obvineného (§ 218 ods. 1 Trestného poriadku) nie je v zákonných podmienkach, ktorých splnenie je potrebné pre ich aplikáciu, ale v materiálnych dôsledkoch ich uplatnenia. Podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného totiž predpokladá plynutie skúšobnej doby, počas ktorej je spolupracujúci obvinený za účelom osvedčenia sa povinný pokračovať v objasňovaní trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou mu bolo trestné stíhanie podmienečne zastavené. V prípade zastavenia trestného stíhania spolupracujúceho obvineného sa toto rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti stáva záväzným vo svojom formálnom, ako aj materiálnom zmysle, a teda je s výnimkou aplikácie mimoriadnych opravných prostriedkov nezmeniteľné, čo v zásade neposkytuje žiadne záruky budúceho objasňovania určitej trestnej činnosti v rámci súdnej časti trestného konania.
Špecifickým sa v naznačenom smere javí inštitút dohody o vine a treste, pri ktorého zakotvení nebolo podľa môjho názoru primárnym úmyslom zákonodarcu aplikovať ho v prípade spolupracujúcich obvinených, keďže z relevantných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa aplikácie tohto odklonu požiadavka akejkoľvek formy spolupráce medzi obvineným a orgánmi činnými v trestnom konaní vôbec nevyplýva. Táto je však čiastočne daná vykonávacou vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 619/2005 Z. z. o podmienkach a postupe prokurátora pri konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu v znení neskorších predpisov, podľa ktorej prokurátor pri zvažovaní vhodnosti dohody o vine a treste v konkrétnom prípade má do úvahy brať aj ochotu obvineného spolupracovať pri vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní iných obvinených. O dohode o vine a treste možno v prípade spolupracujúcich obvinených uvažovať najmä v prípadoch, kedy by uplatnenie vyššie uvedených inštitútov ústiacich do úplnej beztrestnosti bolo neprimerané, a to či už pre závažnosť skutkov tvoriacich vlastný predmet trestného konania, nedostatočnú formu spolupráce obvineného s orgánmi činnými v trestnom konaní z kvalitatívneho alebo kvantitatívneho hľadiska, respektíve z iných relevantných dôvodov. Je potrebné dodať, že využitím dohody o vine a treste spolupracujúci obvinený môže docieliť určitú výhodu v otázke trestu, nie však v otázke samotnej viny, ktorá sa aj v takomto prípade odvíja od ustálenej dôkaznej situácie.
Čo sa skúseností s týmito inštitútmi týka, podľa môjho názoru je ich úspešnosť potrebné hodnotiť od prípadu k prípadu a až s určitým časovým odstupom, a to najskôr v čase nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia týkajúceho sa skutkov, na ktorých objasňovaní sa spolupracujúci obvinený podieľal.
Potvrdilo sa základné východisko, že určitý typ trestnej činnosti nie je možné bez spolupracovníka odhaliť vôbec alebo oveľa ťažšie? Pre ktorú trestnú činnosť to platí najviac?
Zákonodarca už pri rekodifikácii v roku 2005 priamo v zákone určil, že odhaľovanie za účelom tzv. kvalifikovanej spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní sa musí týkať trestného činu korupcie, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou alebo trestných činov terorizmu. V prípade dočasného odloženia vznesenia obvinenia sa tento postup môže týkať aj odhaľovania trestného činu úkladnej vraždy. Naproti tomu, je využitie dohody o vine a treste v prípade spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní možné pri akomkoľvek trestnom čine.
Osobne sa stotožňujem s názorom zákonodarcu, že v podmienkach Slovenskej republiky sú práve prípady trestných činov korupcie, respektíve trestných činov spáchaných organizovanou a zločineckou skupinou náročné na ich objasňovanie, keďže sa spravidla vyznačujú vyššou mierou sofistikovanosti a hierarchickej štruktúrovanosti pri ich páchaní. Ani v tomto smere nemožno nespomenúť, že spolupracujúcemu obvinenému nemožno zastaviť ani podmienečne zastaviť trestné stíhanie v prípade, ak sa jedná o organizátora, návodcu, respektíve objednávateľa trestného činu, na ktorého objasnení sa má podieľať.
De lege ferenda by však bolo vhodné zamyslieť sa aj nad modifikáciou výpočtu uvedenej skupiny trestných činov, keďže skúsenosti naznačujú, že v niektorých prípadoch sú predmetné inštitúty aplikované bez toho, aby sa jednalo o niektorý z nich. Ako príklad je možné uviesť napríklad drogové trestné činy, ktoré nie sú spáchané organizovanou, či zločineckou skupinou.
U nás sa stalo známym rozhodnutie ESĽP vo veci Adamčo proti Slovenskej republike. Čo je podstatou tohto rozhodnutia?
Ťažiskovým predmetom prieskumu zo strany ESĽP bola námietka sťažovateľa spočívajúca v jeho odsúdení na základe výpovede svedka, ktorá podľa jeho názoru slúžila na získanie výhody v inom trestnom konaní, v ktorom bol tento svedok obvinený z trestného činu vraždy. Sťažovateľ argumentoval, že k zmene výpovede tohto svedka v jeho neprospech došlo až po dvoch oslobodeniach sťažovateľa spod obžaloby, do času ktorých tento svedok spolu až päťkrát poprel, že by mal s trestnou vecou sťažovateľa čokoľvek spoločné. Pri svojej šiestej výpovedi však už sťažovateľa označil za strelca, pričom zároveň uviedol, že práve on mal sťažovateľa dopraviť na miesto trestného činu. Sťažovateľ teda v konečnom dôsledku namietal, že jeho odsúdenie bolo v rozhodnej miere založené práve na zmenenej výpovedi tohto svedka. ESĽP konštatoval, že dôkaz od tohto svedka predstavoval ak nie jediný, tak prinajmenšom rozhodujúci dôkaz vo vzťahu k vine sťažovateľa. Podľa názoru ESĽP však sťažovateľ nedostal na svoju námietku zo strany dovolacieho súdu, ani Ústavného súdu Slovenskej republiky žiadnu odpoveď. Rovnako ESĽP pripomenul, že aj záver odvolacieho súdu, podľa ktorého tento svedok v súvislosti so svojou svedeckou výpoveďou proti sťažovateľovi nedostal žiadnu výhodu je v rozpore s následným priebehom udalostí spočívajúcom v zastavení trestného stíhania kajúcnika pre vraždu, z ktorej bol obvinený aj sťažovateľ.
ESĽP ďalej poukázal aj na skutočnosť, že o všetkých výhodách, ktoré tento svedok získal v súvislosti s výpoveďou proti sťažovateľovi vystupoval v rôznych trestných konaniach ten istý prokurátor. Základný argument ESĽP vo vzťahu k vysloveniu porušenia čl. 6 Dohovoru zo strany Slovenskej republiky spočíval v tom, že vnútroštátne súdy v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi výpoveď tohto svedka aj napriek všetkému uvedenému posúdili a preskúmali len ako akýkoľvek iný ,,bežný“ dôkaz, pričom dôkladne nepreskúmavali výhody, ktoré tento svedok zmenou svojej svedeckej výpovede proti sťažovateľovi získal, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ich získal výlučne v súvislosti s trestným stíhaním vedeným voči sťažovateľovi alebo v súvislosti s akýmkoľvek iným trestným stíhaním.
Odkaz ESĽP plynúci z citovaného rozhodnutia je varovný prst poukazujúci na prílišný formalizmus týkajúci sa skúmania vierohodnosti výpovedí svedkov - kajúcnikov v trestných konaniach Slovenskej republiky, kde sa doterajšia prax všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v zásade obmedzovala na pomerne stručné a abstraktné konštatovania typu, že žiadne neprimerané výhody na strane svedka ,,kajúcnika“ získané neboli a zároveň sa nejednalo o jediný usvedčujúci dôkaz vo vzťahu k odsúdeniu určitej osoby. Netreba však opomínať, že kritérium vierohodnosti dôkazu predstavuje obligatórne hodnotiace kritérium nielen vo vzťahu k hodnoteniu výpovedí svedkov - kajúcnikov, ale aj vo vzťahu k hodnoteniu akéhokoľvek iného dôkazu vykonaného v trestnom konaní, čo nepochybne vyplýva z obsahu zásady voľného hodnotenia dôkazov. Podľa môjho názoru tak ESĽP v zásade pripomenul orgánom aplikujúcim právo, aby sa v prípade svedkov-kajúcnikov osobitne a s náležitou starostlivosťou venovali práve vierohodnosti ich výpovedí vo vzťahu k identifikácii možných výhod, ktoré im zo spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní vyplynuli v konkrétnom prípade, a taktiež vo vzťahu k proporcionalite týchto výhod.
Aká miera spolupráce pre získanie benefitov je potrebná? Postačuje priznanie resp. usvedčovanie pri skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné konanie, alebo je potrebné podať svedectvo aj o orgánom činným v trestnom konaní dovtedy neznámej trestnej činnosti?
Pri dočasnom odložení vznesenia obvinenia, zastavení trestného stíhania (spolupracujúceho obvineného) a podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného je podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku potrebné, aby sa spolupracujúca osoba na objasňovaní enumerovaných trestných činov podieľala ,,významnou mierou“. Pri dohode o vine a treste z už spomínaného podzákonného predpisu vyplýva požiadavka ,,ochoty obvineného spolupracovať“ pri vyšetrovaní trestnej činnosti iných osôb. Z uvedeného je zrejmé, že bez skúmania bližších okolností každého konkrétneho prípadu nemožno a priori určiť, aká miera spolupráce je pre získanie naznačených výhod potrebná. Aplikácia predmetných inštitútov je v zásade možná nielen v prípade, ak spolupracujúca osoba objasňuje trestnú činnosť, pre ktorú je alebo bola pôvodne sama trestne stíhaná, ale taktiež v prípade, ak objasňuje trestnú činnosť, v rámci ktorej má od úplného počiatku procesné postavenie svedka. Nezvyčajnou nie je ani kombinácia oboch foriem naznačených spoluprác.
Kritici často hovoria o tom, že spolupracujúci páchateľ získava neopodstatnené výhody. Je v poriadku ak získa úplnú či podmienenú beztrestnosť? Rovnako je kritizované, že tieto osoby nie sú postihované majetkovo – čiže popri beztrestnosti alebo nízkom treste si môžu ponechať majetky či peniaze pochádzajúce z trestnej činnosti. Ak už spolupracujúci páchateľ získa takéto výhody, nemal by sa aspoň siahať na jeho majetok pochádzajúci z trestnej činnosti?
Ako som už naznačil, rozsah výhod, ktoré určitá osoba získa na základe spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní sa v zásade odvíja od viacerých faktorov. Medzi najdôležitejšie podľa môjho názoru patrí kvantitatívne, ako aj kvantitatívne kritérium týkajúce sa objasňovania určitej trestnej činnosti, a to najmä vo vzťahu k potenciálnej možnosti naplniť prostredníctvom takto získaných dôkazov účel trestného konania vymedzený Trestným poriadkom. Z oboch týchto kritérií je častým predmetom odborných diskusií práve kvalitatívne kritérium, ktoré je nutné posudzovať nielen z pohľadu komplementárnych dôkazov k výpovedi spolupracujúcej osoby, ale najmä z pohľadu jej vierohodnosti v kontexte pripomienok vyslovených aj v rozhodnutí ESĽP Adamčo proti Slovenskej republike. Práve zhodnotením všetkých dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov s osobitným zameraním sa na preskúmateľné hodnotenie výpovede svedka kajúcnika v okolnostiach konkrétneho trestného konania je podľa môjho názoru možné dôjsť k spoľahlivému a správnemu záveru o opodstatnenosti úplnej, respektíve podmienenej beztrestnosti, prípadne zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby vymedzenú Trestným zákonom.
Je pravdou, že zákonom č. 312/2020 Z. z. o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku došlo s účinnosťou od 1. januára 2021 k nepriamej novelizácii trestných kódexov vrátane výrazného rozšírenia kompetencií orgánov činných v trestnom konaní a súdu vo vzťahu k procesnému zaisťovaniu nástrojov trestnej činnosti a výnosov z trestnej činnosti. Zároveň je však potrebné dodať, že pre zhabanie, respektíve prepadnutie majetku zahŕňajúceho takéto výnosy z trestnej činnosti vo vzťahu ku spolupracujúcim obvineným, u ktorých nedôjde k odsúdeniu naďalej absentuje relevantný hmotnoprávny podklad. V prípade páchateľov trestných činov odsúdených na základe ich spolupráce so štátnymi orgánmi prostredníctvom konania o dohode o vine a trestu však minimálne vo vzťahu k uloženiu trestu prepadnutia majetku taký zákonný rámec existoval už aj pred prijatím citovaného zákona.
Ako prebieha „dohoda so štátom“? Nemôže sa stať, že pôvodnú dohodu s prokurátorom samotná prokuratúra prípadne súd nebude akceptovať, alebo bude trvať na prísnejších podmienkach. Akú má spolupracujúci páchateľ istotu, že dohody, ktoré sú, predpokladám, postavené na dobrom slove, budú dodržané?
Dohoda spolupracujúceho obvineného so štátnymi orgánmi nielenže nemá vo všeobecne záväzných právnych predpisoch stanovenú predpísanú formu, ale rovnako nie sú určené ani jej minimálne obsahové náležitosti. Môže vyvstávať otázka, či uzatváranie takýchto dohôd so spolupracujúcimi obvinenými vôbec rešpektuje požiadavku zákonnosti vyplývajúcu z princípu legality zakotveného v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky...
Odhliadnuc od uvedeného spolupracujúci obvinený za právneho stavu de lege lata nedisponuje akýmikoľvek garanciami, či a v akom rozsahu orgány činné v trestnom konaní, respektíve súd v konečnom dôsledku zohľadnia túto jeho spoluprácu pri objasňovaní konkrétnej trestnej činnosti. Potvrdzujú to taktiež niektoré medializované prípady, pri ktorých súd odmietol navrhovanú dohodu o vine a treste z dôvodu jej zrejmej neprimeranosti. Najmä v prípade dohody o vine a treste uzatvorenej medzi spolupracujúcim obvineným a prokurátorom sa tak spolupracujúci obvinený nemôže vonkoncom spoliehať na sľúbené dodržanie neformálnych dohôd uzatvorených s orgánmi činnými v trestnom konaní, keďže o vine a treste rozhoduje s konečnou platnosťou výlučne súd ako nezávislý a nestranný orgán ochrany zákonnosti.
Neboli by vhodnejšie, ak by takéto dohody boli formalizované, mali zákonom určené limity a stávali sa súčasťou trestného spisu – napríklad preto, aby súd vedel pri hodnotení výpovedi spolupracujúceho páchateľa posúdiť mieru výhod a ich dopad na výpoveď?
V zmysle záverov rozoberaného rozhodnutia ESĽP Adamčo proti Slovenskej republike, a taktiež vzhľadom na to čo som uviedol v predchádzajúcej odpovedi by sa najvhodnejším riešením javilo práve striktné formálne zakotvenie týchto dohôd v rámci Trestného poriadku. Mali by pritom byť vymedzené ich minimálne obsahové náležitosti, základné zásady spolupráce ich signatárov a zároveň povinnosť orgánov činných v trestnom konaní, respektíve súdov uchovávať ich rovnopis v rámci obsahu vyšetrovacieho, respektíve súdneho spisu. Domnievam sa, že práve týmto návrhom de lege ferenda by sa aspoň čiastočne podarilo zabezpečiť určitú mieru preskúmateľnosti vierohodnosti výpovede spolupracujúcej osoby v kontexte celkovej dôkaznej situácie zohľadňujúcej aj rozsah poskytnutých výhod, čím by zároveň došlo k eliminácii rizík, na ktoré v uvedenom smere poukazuje aj ESĽP.
Je však potrebné dodať, že aj takto formalizovaná dohoda by v prípade konania o dohode o vine a treste za právneho stavu de lege lata nepredstavovala pre obvineného akúkoľvek garanciu, čo do výšky súdom ukladaného trestu, a teda jej opodstatnenie je z tohto pohľadu možné vzhliadať výlučne vo vzťahu k zastaveniu trestného stíhania, respektíve podmienečnému zastaveniu trestného stíhania spolupracujúcich obvinených.
Veľmi zaujímavé je postavenie advokáta, ktorý zastupuje spolupracujúceho páchateľa. Ten pravdepodobne očakáva, že aj advokát je určitou zárukou toho, že dohoda sa naplní v prisľúbenom rozsahu...
Vzhľadom k tomu, že spolupracujúci obvinený nemá ani po splnení zákonných podmienok na žiadny z načrtnutých procesných postupov právny nárok, je zastúpenie obhajcom skôr faktickou ako právnou garanciou naplnenia dohody v prisľúbenom rozsahu. Zohľadňujúc skutočnosť, že motiváciou obvinených spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní sú v niektorých prípadoch negatívne dôsledky ich väzobného stíhania je možné uzavrieť, že spolupracujúci obvinený je vo väčšine prípadov zastúpený obhajcom ani nie tak z dôvodu určitých garancií, ale práve z dôvodu povinnej obhajoby väzobne stíhanej osoby.
JU
Dr. Martin Štrkolec, PhD. pôsobí ako odborný asistent na Katedre trestného práva Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach, kde po pedagogickej stránke čiastočne zabezpečuje výučbu predmetu Trestné právo procesné. V rámci svojej publikačnej činnosti je autorom, respektíve spoluautorom jednej vedeckej monografie a viacerých vysokoškolských učebníc, vedeckých článkov a príspevkov publikovaných na domácich, ako aj zahraničných konferenciách. Pôsobí taktiež ako advokát so sídlom v Košiciach, pričom v rámci svojej advokátskej praxe sa primárne zameriava na poskytovanie právnych služieb klientom v oblasti trestného konania. Zároveň je členom pracovnej skupiny Slovenskej advokátskej komory pre trestné právo.
Pozn: Názory M. Štrkolca uvedené v tomto rozhovore nevyjadrujú stanoviská,postoj či názory inštitúcii na ktorých pôsobí.
