Kristián Csach patrí v generácii právnikov - tridsiatnikov medzi najvýraznejšie osobnosti. Debatovali sme s ním o súčasnom stave a budúcnosti právnického vzdelávania, právnej vedy či o výberových konaniach na súdoch.
Pred dvadsiatimi rokmi sa prijímacích pohovorov na Vašu alma mater zúčastňovalo 1500 – 2000 záujemcov, dnes je to na úrovni niekoľkých stoviek. Sú príčiny tohto stavu demografické, je za nimi pokles atraktivity právnického remesla, či počet právnických fakúlt na Slovensku ?
Myslím, že všetky uvedené faktory sú relevantné. K tomu je treba ešte pričítať opakovanú mantru, že české fakulty ponúkajú lepšie vzdelanie ako slovenské, ktorá ovplyvňuje atmosféru najmä medzi študentmi stredných škôl a ich rodičmi. V poslednom čase ale už sú prvé náznaky, že sa trend pomaličky otáča. Asi sme už dno krivky dosiahli, ale nechcem to zarieknuť.
V čom vidíte riešenia? Aká je pri ich hľadaní a presadení úloha štátu a aká akademických samospráv?
Nezabudnime na úlohu trhu. Trh musí generovať dostatočne silnú spätnú väzbu pre roztriedenie kvalitných a nekvalitných absolventov.
Ale samozrejme, že štát by mal zabezpečiť podmienky na rozlíšenie kvalitných od nekvalitných fakúlt. Čo by podľa mňa podstatne pomohlo, je model jednotných štátnic naprieč všetkými fakultami. Mali by existovať jednotné finálne skúšky, hoci aj so zapojením profesijných komôr, s jednotnými nárokmi, objektívne a verifikovateľné, kde by boli výsledky zoradené podľa úspešnosti. A hneď by bolo vidno, kde sa daný absolvent umiestnil v porovnaní s jeho rovesníkmi a ktorá fakulta má v ktorom percentile svojich absolventov. Aj len takáto jednoduchá informácia by podstatne zmenila fungovanie právneho vzdelávania a aj trhu.
Akademická samospráva by vo vnútri mala zabezpečiť najmä odstraňovanie malých neduhov a zabezpečiť verifikáciu kvality výučbového procesu na jednotlivých katedrách.
Študentom každého ročníka vyučujúci prízvukujú niečo ako „ročníky pred vami boli oveľa kvalitnejšie“. Vnímate rozdiely medzi úrovňou študentov, v čase keď ste začínali s pedagogickou činnosťou a dneškom?
A my, akí sme len boli šikovní a vôbec netrávili toľko času za počítačom a s mobilom, že. Nie som priaznivec zovšeobecnení bez verifikácie. S nebohým priateľom JUDr. Čorbom sme ešte v Košiciach robili dlhodobý experiment. Používali sme niekoľko rokov veľmi podobné otázky v testoch a prípadových štúdiách - priemerne výsledky pritom každoročne klesali. To je ale asi všetko, čo viem empiricky doložiť. Vraj sa podobné trendy ukazujú aj na prijímačkách. Na druhú stranu, nezdá sa mi, že by priemerné známky zo štátnic veľmi klesali.
Myslím, že dve veci sú dôležité. Po prvé, veľká skupina šikovných študentov, ktorí sa rozhodli pre štúdium práva odchádza do Čiech. Po druhé, koncepčne sme nezvládli prechod na kreditové štúdium a jednosemestrálne predmety a tak sa znížila priemerná študijná záťaž študenta. Študent si tak z predchádzajúcej výučby odnáša menej a je horší základ na nadviazanie.
Študovali ste v Nemecku a poznáte nemecké akademické prostredie, v čom sú kľúčové rozdiely? Akú rolu zohráva podoba skúšok, ktoré sú častejšie písomné ako ústne?
Stále si myslím, že hlavný rozdiel je v elementárnej poctivosti. Skúšky sú omnoho náročnejšie, ale aj samotné štúdium trvá priemerne dlhšie. Predmety sa študujú do väčšej hĺbky, napríklad aj občianske právo je natiahnuté na podstatne viac semestrov. Veľký rozsah je určený pre samoštúdium, čomu zodpovedajú aj rozsiahlejšie učebnice. Čo sa týka prednášok, tie sú podobné, ale s postupom štúdia sa mení aj fungovanie toho, čo u nás voláme semináre. Začína sa pri opakovaní látky prednášky a jednoduchých prípadoch, potom sa postupuje k zložitým príkladom a ku koncu štúdia sa už rozdiely medzi špecializovanými prednáškami a seminármi zlievajú. Skúšky sú pravidelne v podobe písomnej klauzúry – riešenia prípadu ich zvláštnym spôsobom (Gutachtenstil), ktorý umožňuje pomerne dôkladné preskúšanie jednotlivých myšlienkových krokov pri riešení problému. Takýto formát skúšania kladie obrovské nároky tak na skúšajúceho (formulovať dobrú klauzúru nie je trivialita), a aj na študenta. Skúškový termín je len jeden a výsledky dostane študent až o pár týždňov. Logisticky sa to ale inak nedá zariadiť. Pri našom systéme niekoľkých termínov týždenne je takáto forma skúšania neuskutočniteľná.
Mnohí absolventi sú veľmi slabo pripravení na prax – absolvent nevie napísať jednoduché listiny, ani posúdiť jednoduché právne situácie. Z pohľadu ich potenciálnych zamestnávateľov ide o najpodstatnejší problém...
A to napriek tomu, že nemalá časť učiteľov sú advokáti? Nechcem to však zľahčovať, tento problém si dlhodobo uvedomujem. Snažíme sa prednášky aj semináre viesť viac problémovo-orientovane. Je ale otázne, čo sa s tým skutočne dá urobiť. Myslím, že základ je vytvorenie atmosféry na fakulte, od prvého ročníka cez všetky predmety, že účelom výučby nie je len memorovanie najtenších skrípt. Potom si študenti zvyknú, že musia pracovať. Minule mi kolegyňa rozprávala, ako je jej syn, ktorý začal štúdium práva v Holandsku, nadšený z toho, že od prvého semestra musí aktívne pracovať, čítať mnoho vecí a tvorivo pristupovať. No, snáď ho to nadšenie neopustí, ale to je presne tá otázka atmosféry.
Čo s tým vieme urobiť? Na fakulte sa snažíme zaviesť nový koncept výučby, ktorý by mal reflektovať aj na túto výhradu. Preto by som si rád zobral oddychový čas pred jasnejšou odpoveďou – takých 5 či 6 rokov.
Nesmieme však zabúdať ani na stranu trhu a trhových očakávaní. Súčasný stav právnického vzdelávania a koncipientúry je čo do času trvania 1:1. Skutočne si myslíme, že aj odborný posun účastníkov tohto procesu na vysokej škole a v rámci advokácie je 1:1?
Situáciu čiastočne zachraňuje klinické vzdelávanie – nemalo by byť štandardom? Svojho času ste sa v jednom blogu vyjadrili, že štátnice by mali mať podobu riešenia určitej kauzy.
To si práve nemyslím. Úprimne, ja som nikdy klinickému vzdelávaniu plne nerozumel. Počul som fámy o živých klientoch, ale myslím si, že 99 % študentov na právnej klinike živého klienta nevidelo a neposkytovalo mu službu. Rozumiem, ak sa povie, že kliniky majú učiť aj soft skills, schopnosť komunikácie, ale čo má byť potom účelom seminára?
Nenašiel som zásadný rozdiel medzi dobre vedeným seminárom s menším počtom študentov, na ktorý prídu pripravení študenti a môže sa pristúpiť k riešeniu praktických prípadov a nie len ku kontrole toho, čo sa odprednášalo. Ak je jedinou pridanou hodnotou kliník to, že sa preberajú prípady, píšu zadania, tak priznávame, že semináre alebo doplnkové predmety zlyhali.
K druhej časti – áno, stále si myslím, že riešenie dobre zvoleného problému (dobre formulovanej kauzy) umožní dôkladne preveriť znalosti a schopnosti študenta. Avšak, písomné skúšanie má jednu zásadnú nevýhodu, je priamočiare a niet priestoru pre opravu v interakcii a rozvinutie vedľajších úvah.
Môžem vždy len o vlastnej skúsenosti – nateraz ideme strednou cestou. Učím obchodné právo a medzinárodné právo súkromné a procesné. V oboch prípadoch skúšame aplikáciu práva na príkladoch.
„Známky nie sú dobrým dlhodobým motivátorom, ibaže by na trhu skutočne niečo znamenali.“
Do akej miery je pre konečný výsledok úrovne pedagogického procesu dôležitý aktívny prístup študentov – mnohí pedagógovia povedia, že musia mať spätnú väzbu od študentov v podobe prejaveného záujmu a dôkladnej prípravy na výučbu. Čo dokáže študentov motivovať?
Aktívny prístup študentov – bez ohľadu na to, čo presne to znamená – je nezastupiteľný. Napríklad, stáva sa, že učiteľ učí dva semináre po sebe ten istý predmet. Učiť v jednej skupine je radosť, v druhej utrpenie. Verím v štatistiku a nemyslím, že by všetci jednotlivci v prvej skupine boli o toľko šikovnejší, ako v skupine druhej, ale to je zvláštnosť kolektívnej sociálnej dynamiky. Rozsah a hĺbka učiva, ktoré sa dá prebrať v týchto skupinách sú diametrálne odlišné.
Spätná väzba je vždy dôležitá, či už individuálna alebo kolektívna, okamžitá alebo dlhodobá. Spätná väzba sa však nemá redukovať na štýl hviezdičky na tripadvisore. Študent musí mať možnosť efektívne dávať spätnú väzbu voči negatívnym javom a musí mať pocit, že táto je rozumne vyhodnocovaná. Mal by si pritom uvedomiť, že aj on má za úlohu prispieť k zlepšeniu výučby do budúcna. Študent vie povedať, čo je na jeho štúdiu nedobré, ale nemyslím, že by sme od neho mali žiadať, aby vedel dať odpoveď na to, čo a ako sa má učiť. Na to má spravidla málo možnosti na porovnanie a skúseností. Tam je potrebná externá spätná väzba.
Ako študentov motivovať? Opäť sa vrátim k nezastupiteľnej úlohe trhu a potrebe spätných väzieb – musí existovať nenulový efekt toho, že študent je šikovný, že na seba zobral viac povinností či venoval štúdiu viac úsilia. Ten efekt pritom musí byť pomerne rýchly a viditeľný a nemôže byť obíditeľný. Známky nie sú dobrým dlhodobým motivátorom, ibaže by na trhu skutočne niečo znamenali. Ako to zabezpečiť vo výučbovom procese ešte úplne netuším. Skúsenejší kolegovia možno poradia. Didaktika práva je ešte v plienkach. Dobrý krok je napríklad nedávny pokus naštartovať diskusiu o právnickom vzdelávaní na pôde košickej právnickej fakulty. Cesta je však ešte ďaleká a kým nevieme ani len to, aký má byť cieľ, ťažko sa bude hľadať smer. Ale diskusia je vždy fajn vec.
Skúsme to zhrnúť. Odliv študentov do Čiech považujem už len za následok povesti slovenských škôl, nie za príčinu zníženého záujmu. Čo chýba zamestnávateľom z praxe sme uviedli... Mimochodom, študenti ktorí na sebe pracovali nad rámec základných študijných povinností (publikovali, súťažili, praxovali) si uplatnenie pravdepodobne nájdu oveľa ľahšie – v tomto zmysle to ohodnotenie pridaného úsilia funguje. Avšak najväčší problém vidím v tom, že ak by som sa Vás na tieto veci pýtal pred pätnástimi rokmi, odpoviete mi približne to isté. Chýba pomenovanie tej hybnej sily, ktorá „to čo všetci vedia“ pretaví do reality.
Áno, asi by som odpovedal podobne (a pred deviatimi rokmi sme podobne s kolegom aj odpovedali). To je dobrá a nepríjemná otázka, len jej adresát je nesprávny. Môžem hovoriť len to, či som sa ja sám snažil dostatočne. Aj to, ako je pripomienka formulovaná, ukazuje problém perspektívy. Žiadna pomenovaniaschopná hybná sila zmeny vzdelávania neexistuje a je to len výhovorka. Vždy sú konkrétni ľudia nositeľmi konkrétnych myšlienok, konkrétnych záujmov a strojcami konkrétnych činov. A za to majú niesť úplne konkrétnu zodpovednosť. Mňa už nebaví to večné sťažovanie sa, ako nám systém ubližuje a nikto nechce bojovať za nás. My totiž v skutočnosti nechceme, aby druhí bojovali za nás, my chceme, aby bojovali namiesto nás, aby urobili namiesto nás poriadok. A my si dovtedy budeme pestovať bratstvá a sesterstvá či iné klany a ťažiť rentu. Takto akademický svet ale nemôže fungovať.
A navyše, nemyslím si, že názor o nedostatkoch vzdelávania je všeobecne prijímaný, že by to bolo niečo „ o čom všetci vedia“. Tri z našich relevantných právnických fakúlt si v tomto čase dávajú za cieľ akosi reformovať spôsob vzdelávania. Pozrite sa na zásadne rozdielny prístup medzi týmito troma fakultami. Podobný problém, iné východiská jeho riešenia, iné nástroje. Mám svoju preferenciu, ale nie som schopný povedať, či je objektívne optimálna alebo efektívna. Uvidíme o niekoľko rokov.
Nie je problémom prípadných reforiem aj to, že akademické prostredie je svojou povahou veľmi konzervatívne?
No, ak to chceme nazývať takto, nech. Ak je však možné, aby bol plagiátor profesorom či vedúcim katedry, ak je aktívny záujem spätne utajovať záverečné práce, tak to asi nie je otázka konzervativizmu, ale absencia elementárnej spätnej väzby. Životaschopnosť každého systému sa ukazuje na jeho imunite alebo schopnosti poradiť si s negatívnymi javmi, čiernymi pasažiermi. Ak je v električke jeden čierny pasažier, musí byť možnosť dať mu pokutu a vylúčiť ho z premávky, ak električku čierni pasažieri unesú, tak treba opatrenia iného kalibru. A konzervativizmus sám o sebe zlý nie je, konzervativizmus je úcta k inštitúciám, poriadku a tradičným hodnotám, ktoré preverili nástrahy času. Viera vo fungujúci systém. Hoci sám nie som konzervatívny, vôbec by mi nevadilo, ak by na Slovensku bola aj nejaká skutočne konzervatívna vysoká škola. Skôr sa mi zdá, že viac než konzervativizmus škodí taká, ehmm, flexibilita.
Určitá prirodzená zotrvačnosť samozrejme bráni v rýchlych zmenách. Napríklad, ak spúšťame na našej fakulte zásadnú zmenu spôsobu a štruktúry výučby, tak sa vie prejaviť až po akreditácii, o niekoľko rokov. Dokonca v tak vzdialenom čase, ktorý presahuje akúkoľvek pracovnú zmluvu, ktorú ako viete, majú učitelia na určitý čas. To je ale vlastnosť právneho režimu, s ktorou musíte počítať a možno je aj rozumná.
Dnešná doba technológii skôr či neskôr prinesie zmeny aj vo vzdelávaní – v dobe videokonferencií a všadeprítomnosti internetu sa zdá napríklad zbytočné chodiť na tradičné prednášky. Ako sa zmení právnické vzdelávanie v dohľadnej dobe? Nie je to tak, že v zahraničí má z toho hľadiska inú podobu už teraz?
Áno aj nie. Myslím, že osobný kontakt je nezastupiteľný. V osobnej interakcii viete zistiť, či na druhej strane poslucháč vníma, či netreba spraviť cimrmanovský úkrok stranou alebo či výklad nezopakovať inými slovami. Aj vďaka okamžitej spätnej väzbe je osobná interakcia časovo efektívnejšia. Je ale pravdou, že je omnoho drahšia pre toho, kto učiteľa platí, ako učenie sa z youtube doma po večeroch.
Avšak, pravda je, že sa mení spôsob ako myslíme, vnímame a aj to, ako sa učíme. Pozornosť, či myslenie je menej lineárne, viac roztekavé. Aby sme udržali pozornosť, musíme ponúknuť mnoho vedľajších zdrojov, viacvrstvových informácií, zaujímavých vsuviek, ktoré tradičné skriptá nedokážu zahrnúť.
Opäť môžem hovoriť len za seba, resp. malý okruh kolegov, ale už teraz sa snažíme robiť elektronické učebnice alebo materiály s viacvrstvovými informáciami. Ďalší krok, priebežné elektronické kontroly pochopenia látky, prispôsobovanie výkladu (textu) individuálnym schopnostiam čitateľa, si bude vyžadovať o rád komplikovanejšiu infraštruktúru. Myslím však, že aj to je otázka nie veľmi vzdialenej budúcnosti.
A čo sa týka porovnania so zahraničím, už dlhšie som v zahraničí nebol v aktívnom štúdiu či výučbe, a tak by som musel fabulovať. Mám však dojem, že v zahraničí je citeľný ústup od veľkých učebníc smerom k úzko profilovaným textom konkrétnej výučby, nárast práce s elektronickými zdrojmi (najmä rozhodnutiami).
Dlhodobejšie prognózy niekedy hovoria o čiastočnom či úplnom zániku právnických profesií v dôsledku nástupu umelej inteligencie. Bude to raz naozaj tak, že sa „veľkému počítačovému súdu“ uvedú všetky dáta a za pár sekúnd vypľuje špičkový rozsudok?
Úprimne? Neverím. Počítač dokáže určite jednoducho subsumovať preukázaný skutkový stav na nesporne aplikovateľnú právnu normu s nespornou interpretáciou. To je síce častá, ale najmenej dôležitá práca právnika. Bol by som zvedavý, akými dátami by ste počítačový súd nakŕmili pri bežnom spore dvoch susedov hašteriacich sa o to, či nejaký dávny predok jedného niečo druhému povolil alebo nepovolil. Navyše, právo má ešte jednu zaujímavú vlastnosť, a to je schopnosť dať odpoveď na ešte nevzniknuté otázky a schopnosť flexibilného vývoja reflektujúceho spoločenské povedomie. A to si nemyslím, že program dokáže, alebo niekedy bude vedieť urobiť. A myslím, že by sme mu takúto možnosť ani nemali nikdy dať. Lebo nenesie za svoje rozhodnutia zodpovednosť a nebude sa pre ne budiť zo spánku.
„Príčinou súčasného stavu vedy je nedostatok stavovskej cti, úprimnej poctivosti a inak sympatická ľudská vlastnosť dosiahnuť výsledok najjednoduchšou cestou.“
Ako vidíte stav domácej právnej vedy? Pri zbežnom pohľade vzniká dojem, že celkovou úrovňou zaostávame za Českou republikou, o krajinách ako Nemecko ani nehovoriac.
Veru, nikdy som z nej nadšený nebol. Myslím, že existuje jednoduchý lakmusový papierik stavu právnej vedy a akademického stavu v ktoromkoľvek štáte. Zoberte si posledný ročník reprezentatívnych právnických časopisov a spočítajte príspevky docentov a profesorov, ktorí sa kriticky zaoberajú najnovšou judikatúrou alebo dávajú odpoveď na nejakú spornú aktuálnu otázku. To je objektívne verifikovateľný stav akademického diskurzu, ktorý nezakamuflujete metaforickými príspevkami o abstraktných problémoch.
A subjektívne? Asi najviac nepríjemne ma prekvapilo zlyhanie mojej generácie, ktorá už jednoducho má dominantné postavenie a preberá zodpovednosť za stav. Myslím, že mnohí akceptovali benefity nekonfliktného vyhnívania. Veď kto by viedol akademický vedecký diskurz, dával korektné posudky, ak sa ohrozí možnosť jeho grantovej podpory? Avšak hon za titulovým či kariérnym postupom alebo grantovým úspechom spolu s podliezaním latiek a akceptovaním najnižších možných formálnych kritérií na posudzovanie výsledkov práce stav zhoršuje a do budúcna sa prejaví fatálne. Už sa nemôžeme vyhovárať na systém, či na nemožnosť konať inak. Žiadny systém v skutočnosti neexistuje, to, čo sa systémom označuje, je len súborom individuálnych konaní a postojov jednotlivcov, za ktoré má každý niesť zodpovednosť. A systémom si nemôžeme odôvodňovať vlastnú – ako to Česi pekne nazývajú – predposratosť. Ak nemáme nároky na seba, akým právom ich máme na iných?
Je možné označiť aj príčinu tohto stavu a prípadné riešenie?
Prvým krokom k riešeniu akéhokoľvek problému je priznať jeho existenciu. Už to by pomohlo – jasná artikulácia toho, čo je negatívne a nie výhovorky, že po formálnej stránke robíme, vykazujeme a kontrolujeme všetko, čo sa dá. Zvykli sme si na tabuľky a formálne kritéria, lebo tie nás kolektívne oslobodzujú od zodpovednosti za individuálne nepríjemnosti materiálneho posúdenia. Nárokmi na formu sme nahradili nároky na obsah. Formálne kritéria sú základnými podmienkami kvalitnej práce, nie však dostatočnými. V súčasnosti máme jeden krásne absurdný príklad. Vedieme polemiku s centrálnymi orgánmi, či sú články v jednom časopise vedecké alebo odborné (to je taká vedeckoklasifikačná tabuľka). Hlavným argumentom centrálneho orgánu nie je obsah článkov, ale označenie cieľovej skupiny časopisu vydavateľom. Geniálne, že.
Ak by som mal byť abstraktný, povedal by som, že príčinou je nedostatok stavovskej cti, úprimnej poctivosti a inak sympatická ľudská vlastnosť dosiahnuť výsledok najjednoduchšou cestou. S tým je spojená nechuť k odbornej diskusii či kultúrnej konfrontácii názorov. Tvorivý konflikt je však pre vedu nevyhnutný, obzvlášť pre spoločenské vedy, ktoré majú obmedzené možnosti verifikácie názorov.
Učebnicový príklad ilustrujúci stav našej právnej vedy je nedávna situácia ohľadne rozhodnutí veľkého senátu o (ne-)kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania. Problém, pri ktorom by ste čakali zásadnú akademickú polemiku slovutných akademikov, prezentáciu rôznych kolidujúcich názorov a vyporiadanie sa s nimi zo strany najvyšších súdnych autorít. A ako to dopadlo...
A riešenie? Jedna moja milá kolegyňa mi nedávno povedala: Neprispôsobiť sa. Mne to znie ako dobrý plán, taký masarykovský. A prakticky? Zrušiť tituly docenta a profesora, vedecké zázemie posudzovať podľa výstupov a nie podľa počtu kvalifikovaných osôb, urobiť korektný poriadok v kategorizáciách publikačnej činnosti a akceptovať kvalitný, poctivý a kritický peer review ako základný referenčný rámec pre posúdenie kvality. Grantovú podporu od základov prestavať, zrušiť možnosť grantového financovania mzdových nákladov (a tým vytvárať zdanie saturácie kritických mzdových stavov) a zverejňovať všetky projektové žiadosti a ich hodnotenie. Všetky formálne kritéria spresniť, zverejniť ich posúdenie validity a považovať len za základ hodnotenia. Okrem týchto motivačných pravidiel musia byť aj funkčné demotivačné opatrenia. Negatívne kroky musia byť nasledované negatívnou spätnou väzbou. A nemyslím si, že základným problémom by bolo podfinancovanie vedy. Nedávno zabávala Slovensko správa o sume 600 miliónov Eur vraj na účely podpory výskumu a vývoja. Som presvedčený, že za 600 miliónov sa dá aj na Slovensku bez problémov vystavať niekoľko fakúlt špičkovej svetovej úrovne. Problémom je nezmyselné plytvanie zdrojov a energie.
Musíme položiť aj záludnú otázku. Je možné ešte v práve vymyslieť niečo nové? Opäť, len zbežný pohľad na zahraničnú literatúru a zdá sa, že v zahraničí už bolo k právu povedané všetko. Je možné, aby bol v strednej Európe uskutočnený „zásadný právnický objav“?
Otázka je ale zle položená, že. V práve sa nič neobjavuje v tom klasickom slova zmysle. Právo je kultúrny fenomén. Je zrušenie otroctva, ústavná ochrana vlastníctva, sloboda prejavu a vyvažovanie právnych princípov, ale aj vznik obchodných korporácií, zabezpečovacie právne inštitúty, zverejňovanie zmlúv, obmedzenia reštrukturalizácie či prepisov spoločností na bielych koňov právnym „objavom“? Právna veda pomáha pochopeniu, identifikuje nedostatky právnej úpravy či jej presadzovania. Samotná veda žiaden problém nevyrieši. Tak, ako samotný notový zápis ešte žiadneho poslucháča nepotešil.
Náš pacient je spoločnosť a našimi liekmi sú právne normy. Nedostávame však takú rýchlu spätnú väzbu ako v medicíne a preto často môžeme vyznieť ako šarlatáni. Verím však, že spoločnosť sa má spravovať určitými pravidlami. Bolo by nákladnejšie a menej príjemnejšie žiť bez práva.
A či má stredná Európa čo povedať – no, niektoré naše právne úpravy slúžia ako legislatívny vzor, samozrejme náš doktrinálny vstup do veľkých právnických debát je obmedzený, ale existuje (veď sa spýtajte Martina Husovca, snáď najúspešnejšieho slovenského mladého právnického akademika v medzinárodnom meradle). Ak by existoval jeden právny vesmír zahŕňajúci Nemecko aj Slovensko, tak náš význam je nepochybne malý. Tých vesmírov je ale veľa (zlé jazyky by povedali, že aj na Slovensku je ich viac). Myslím, že nie je zlé, ak si dávame menšie ciele a primárne kultivujeme domáce právne prostredie.
Myslím si, že aj pri regulovaní spoločenského správania prostredníctvom právnych noriem je priestor pre originálne riešenia, na druhej strane, že vo vyspelejších právnych poriadkoch už boli vyskúšané skoro všetky postupy a každý model je značne prepracovaný. Spýtam sa teda inak: Nie je potom jednoduchšie vytvoriť jeden, aspoň európsky, právny vesmír – neviedlo by to k tomu, že by v našom prostredí existovala vyspelejšia a prepracovanejšia veda, doktrína, prax?
Nepochybne áno. Takto formulovaná možnosť však reálne neexistuje. Zjednotenie vesmíru by si žiadalo úplné zjednotenie právneho poriadku a to tak v hmotnom ako aj procesnom práve. A okrem toho, právo je kultúrny fenomén. My nie sme schopní dodržať jednotnú judikatúru ôsmich krajských súdov, vedeli by sme pri súčasných inštitucionálnych zárukách zabezpečiť jednotnú judikatúru vo väčšom celku? Veľmi by pomohlo aspoň to, ak by sa doktrína viac vysporiadavala s úpravou a riešeniami v zahraničí. Pokojne sa nimi môže inšpirovať aj zákonodarca.
Z právnického akademického prostredia počuť názor, že v žiadnom inom odbore nie je taká miera rozbrojov medzi teóriou a praxou. Ako vnímate názory, že praktikom teóriu netreba a teoretici sa zaobídu bez praxe?
Nezabúdajme na literárnych kritikov, tí sú na tom azda ešte horšie. Ale nechcem to zľahčovať.
Výčitka znie paradoxne, ak zvážim, koľko advokátov, exekútorov či sudcov pôsobí v pedagogickom procese. Nikdy som to rozlišovanie medzi praxou a teóriou nechápal. Čo iné ako teória je riešenie zložitých prípadov najvyšším či ústavným súdom? Čo je to prax? Vyplňovanie formulára platobného rozkazu? Je štrukturovanie právnej argumentácie pre odvolanie teoretickou alebo praktickou otázkou?
Komunikácia a interakcia medzi tým, čo asi označujete teóriou a praxou je samozrejme potrebná. Právnické akademické prostredie má svojich prirodzených partnerov do diskusie – sú nimi zákonodarca a súdna moc, spravidla najvyššie súdne inštancie. V rozvinutých právnych kultúrach prebieha táto diskusia otvorene a je hlavným hýbateľom kvalitnej právnej vedy (dokonca dôležitejším, ako je diskusia medzi akademikmi navzájom). Súdy sa v odôvodneniach vysporiadavajú s názormi v doktríne a naopak, doktrína sa venuje rozhodnutiam súdov.
Vrátim sa k veľkým senátom a problému prípustnosti dovolania. Pozrite sa postupne na obe rozhodnutia najvyššieho súdu a na rozhodnutia ústavného súdu a posúďte, ktoré z nich sa konfrontujú s „teóriou“. A potom si povedzte, či to ich presvedčivosti pomohlo, alebo nie. Potom sa pozrite napríklad na rozhodnutia rakúskeho najvyššieho súdu, alebo hoci aj českého. Pracujú s doktrínou?
Opäť si myslím, že začať treba od seba – s kolegami sme pre časopis Súkromné právo na popud kolegu Hlušáka začali písať glosy k judikatúre. Krátke súhlasné alebo nesúhlasné stanoviská k aktuálnej judikatúre. Zámerom je okomentovať všetky aktuálne dôležité rozhodnutia najvyššieho alebo ústavného súdu. Tak dúfam, že sa odborná verejnosť pridá alebo aspoň zareaguje.
Pravidelne sa ako člen príslušných komisií zúčastňujete na výbere nových sudcov – aké dojmy si z nich odnášate?
Dlhšie som sa ich zúčastňoval ako člen výberovej komisie, teraz sa ich zúčastňujem len nepriamo, cez oddelenie Justičnej akadémie SR, ktoré zabezpečuje tvorbu podkladov pre písomné časti výberového konania a metodiku ich vyhodnocovania.
Kým som na výberové konania chodil, mal som zmiešané pocity. Myslím, že priestor pre machinácie v rámci písomnej časti (okrem brutálneho systému – zohnal som si všetky prípadovky a testy) sa priblížil nule. Čo však je samozrejme nevyhnutné zlepšovať, je validita písomnej časti – skutočne takýmto výberovým konaním zabezpečíme selekciu tých ľudí, ktorých chceme mať na funkcii sudcov – a tiež stále sa vyskytujúce chyby. Do určitej miery som bol prekvapený z ústnych častí – ja som sa pravidelne pýtal na nejaké zaujímavé rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, s ktorými sa mal uchádzač doteraz možnosť konfrontovať (či už pozitívne, alebo negatívne). Iba výnimočne som dostal zaujímavú odpoveď. Ale musím uznať, že som bol v niektorých prípadoch aj veľmi pozitívne prekvapený.
Zaznievajú aj názory, že veľký priestor pre subjektívne hodnotenia je naďalej pri ústnych skúškach, dokonca sa spomínajú aj prípady, že na cielené vylúčenie uchádzača slúžia psychologické testy. Pri testovej časti sme opäť pri memorovaní, - hoci to vyššie možno neodznelo- typickom probléme nášho vzdelávania – prečo má budúci sudca vedieť „z hlavy“ toľko informácií? Tiež platí, že pri štandardnom priebehu výkonu funkcie slovenský sudca pre svoju činnosť znalosť cudzieho jazyka (už vôbec nie na vysokej odbornej úrovni) prakticky nepotrebuje...
Aj tieto názory sú legitímne. Áno, aj ja som počul všelijaké desivé príbehy. Opäť platí to opakované – možnosť verifikácie. Výberové konanie vždy musí byť založené na určitých verifikovateľných kritériách. Ak sú kritéria nedostatočne verifikovateľné, tak musí existovať silný mechanizmus negatívnej spätnej väzby – konkrétna zodpovednosť za rozhodnutie.
K memorovaniu. Rozumiem, ale aké iné dostatočne formálne a verifikovateľné kritérium chcete použiť? Ak potrebujete zároveň realizovať výberový proces vo veľkom rozsahu a s rýchlym vyhodnotením. Nespájajme pritom dve veci: či má uchádzač byť schopný pripraviť sa na výberové konanie v určenom rozsahu (je cca 1000 zverejnených otázok skutočne až tak veľa?) a to, či má tieto veci držať v hlave sudca počas výkonu funkcie. To sú dve odlišné otázky. Vidím však tiež problém validity písomnej časti – opakovane ho otvárame a snažíme sa to zlepšiť.
A cudzí jazyk? Myslím, že v súčasnosti (podobne, ako pred storočím) je znalosť cudzieho jazyka prejavom kultúry a všeobecného rozhľadu osoby, ktorá chce ašpirovať na jeden zo spoločensky najdôležitejších postov v štáte. Samozrejme, podobne aj všeobecný prehľad o literatúre, politike či prírodných vedách. Ale uznajme, znalosť cudzieho jazyka je viac profesijne relevantná, ako znalosť ruského románu či výsledkov futbalovej ligy. A to osobitne v prípade, ak veľká časť nášho práva je z dielne európskeho normotvorcu, pri ktorom musíte byť schopný vnímať viac, než len jeden jazyk.
Myslím, že by sme mali chcieť mať cti hodných sudcov, a osobnosť nie je našťastie tvorená len poznatkami, ktoré prakticky potrebuje. Existujú určite aj lepšie mechanizmy výberového konania, tento ale zabezpečuje aspoň rovnosť šancí, verifikovateľnosť hodnotenia a utajenosť obsahu. Nikdy nie je šanca, aby ste v prijímacom konaní úplne odhalili uchádzača o funkciu a výberové konanie nikdy negarantuje, že ste vybrali toho najlepšieho. Osobne by som preferoval väčší dôraz na negatívnu spätnú väzbu a viac sa sústrediť na „exit“ zo sudcovského stavu, ak sa úspešný uchádzač neukáže ako dobrý sudca.
Kristián Csach (1980) je absolventom Právnickej fakulty UPJŠ (2004). Od roku 2011 je docentom v odbore obchodné a finančné právo. Špecializuje sa na obchodné právo, právo obchodných spoločností, niektoré aspekty spotrebiteľského práva a medzinárodné právo súkromné. V súčasnosti pôsobí na Katedre občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a tiež čiastočne na Justičnej akadémii SR v rámci oddelenia Justičných databáz a ako externý lektor. Je advokátom a pôsobí ako of counsel v kancelárii PRK Partners, s.r.o. V rokoch 2011 až 2014 bol externým poradcom na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Bol predsedom Komisie pre evaluáciu spoločenskovedných ústavov AV ČR, v.v.i. (2015). Je autorom viac ako 150 publikácií doma aj v zahraničí v oblasti súkromného práva a je členom viacerých redakčných rád právnických periodík na Slovensku a v Česku. V roku 2011 získal Cenu ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR za vedu a techniku v kategórii Osobnosť vedy a techniky do 35 rokov za rok 2011.
Šaňo Bröstl ml., foto poskytol K. Csach
