ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Oproti minulosti nastal určitý posun v chápaní princípu ultima ratio zo strany Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti prešiel od úplného odmietania existencie princípu ultima ratio v právnom poriadku SR[ii] k názoru, že princíp ultima ratio je síce využiteľný pri interpretácii a aplikácii trestného práva, avšak možno ho uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda len pri prečinoch.

Najvyšší súd SR svoj záver o tom, že princíp ultima ratio môže byť súčasťou iba materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. zhrnul vo svojej judikatúre[iii], pričom takéto chápanie, či vymedzenie princípu ultima ratio uplatňuje Najvyšší súd SR, až na malé výnimky[iv], aj vo svojej ďalšej rozhodovacej činnosti[v].

Napriek uvedenej judikatúre, či na ňu nadväzujúcej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR však v aplikačnej praxi naďalej zostávajú pochybnosti o správnosti judikovaného názoru, ktorý priraďuje princíp ultima ratio k materiálnemu korektívu. Tieto pochybnosti vyplývajú najmä z toho, že dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k takémuto zaradeniu princípu ultima ratio nie sú presvedčivé a vyvolávajú pochybnosti o svojej správnosti.

Na správne definovanie (zaradenie) princípu ultima ratio v trestnom práve v podmienkach SR je nevyhnutné pokúsiť sa, aspoň v stručnosti, vymedziť ako je možné chápať tento princíp v trestnom práve (t. j. aké môže mať dôsledky jeho aplikovanie na konkrétny prípad), ako súvisí princíp ultima ratio s miestom trestného práva v právnom poriadku SR a čo je obsahom pojmu „protiprávnosť“, ktorý je základným definičným znakom trestného činu v zmysle § 8 Tr. zák.

V prvom rade je potrebné uviesť, že princíp ultima ratio možno vo všeobecnosti chápať

a) ako interpretačné pravidlo s tým následkom, že v konkrétnom prípade nebol spáchaný trestný čin (tzv. interpretačný spôsob použitia princípu ultima ratio) alebo

b) ako súčasť určitého korektívu s dôsledkom, že o trestný čin nejde napriek tomu, že boli naplnené formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu (tzv. korekčný spôsob použitia princípu ultima ratio).

Pre obidva tieto spôsoby použitia princípu ultima ratio však platí, že predstavujú korekciu trestnej protiprávnosti[vi].

Pre prvý prípad chápania princípu ultima ratio (uvedený pod písmenom a) je charakteristické, že pôsobí ako interpretačná metóda a pôsobí „proti“ naplneniu formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu. Jeho aplikácia v konkrétnom prípade teda vylučuje spáchanie trestného činu, t. j. naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu. Takto poňatý princíp ultima ratio môže a musí byť využiteľný pri akomkoľvek trestnom čine, teda aj pri zločine, pretože je (ako interpretačné pravidlo) využiteľný pri definovaní obsahu pojmu „protiprávnosť“ v zmysle § 8 Tr. zák.[vii]

Naproti tomu, pre druhý prípad chápania princípu ultima ratio (uvedený pod písmenom b) je charakteristické to, že nemá žiadny vplyv na naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ale môže sa uplatniť až (alebo len) v rámci materiálnej stránky trestného činu a to ako súčasť materiálneho korektívu.

Najvyšší súd SR sa priklonil k druhému poňatiu princípu ultima ratio s argumentom, že ak páchateľ svojím konaním naplní zákonné (formálne) znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť. Práve preto je najvyšší súd názoru, že princíp ultima ratio možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák. K uvedenému sa pripája aj časť odbornej verejnosti[viii].

Tieto závery možno označiť za nesprávne. V prvom rade je nevyhnutné zdôrazniť, že materiálny korektív uvedený v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák. nie je obsahovo totožný s vymedzením zásady subsidiarity trestnej represie uvedenej v ustanovení § 12 ods. 2 českého Trestného zákonníka a preto ani nie je možné mechanicky „vtláčať“ princíp ultima ratio do obsahového vymedzenia materiálneho korektívu v právnych podmienkach SR, ktorý určujú úplne iné kritériá[ix].

Pokiaľ ide o druhý argument týkajúci sa naplnenia formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu (a ten považuje najvyšší súd ako aj vyššie uvedená odborná literatúra za zásadný), tak to, či bol alebo nebol spáchaný v konkrétnom prípade trestný čin nezávisí od formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu uvedeného v Trestnom zákone, ale od spáchaného skutku, t. j. od určitého skutkového deja, ktorý môže, ale aj nemusí napĺňať formálne znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu. Trestný zákon teda len vo všeobecnosti vymedzuje názvy trestných činov a ich definície (skutkové podstaty), avšak žiadnym spôsobom neurčuje, ktoré konkrétne skutky možno pod tieto definície (skutkové podstaty) podradiť. To je vecou interpretácie a aplikácie Trestného zákona na konkrétny skutok (prípad) a ide teda o doménu orgánov aplikácie práva a nie o doménu zákonodarcu.

Zákonodarca nechce a nemôže postihnúť všetky osobitosti jednotlivých prípadov, ktoré sa objavia až pred interpretátorom zákona. Text zákona má preto svoju mieru všeobecnosti a sám osebe  neprejudikuje budúce individuálne rozhodnutia. Neexistujú teda žiadne iné pravidlá pre určenie toho ako a či vôbec použiť princíp ultima ratio v trestnom práve než okolnosti prípadu (skutok, či skutkový dej). Mylný je preto výklad podľa ktorého hranice použitia princípu ultima ratio určuje sám Trestný zákon, nakoľko ten vymedzuje len znaky skutkovej podstaty jednotlivých trestných činov a nie kedy, t. j. na aké konkrétne skutkové okolnosti, sa vzťahujú. To sa dá zistiť len interpretáciou a následnou aplikáciou.

Princíp ultima rátio teda nie je možné v právnych podmienkach SR vymedzovať tak, že by išlo o súčasť materiálneho korektívu, ktorý by umožňoval neuplatniť trestnú zodpovednosť v prípadoch, v ktorých boli naplnené všetky formálne znaky uvedené v Trestnom zákone. Dovolím si preto tvrdiť, že Najvyšší súd SR zaujal k princípu ultima ratio nesprávne stanovisko.

V právnych podmienkach SR je nevyhnutné chápať princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo, ktoré sa uplatňuje vedľa formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu. Nejde teda o nejakú osobitnú právnu normu, ale ide o metódu výkladu práva, t. j. o myšlienkový prístup k výkladu právnej normy.

Princíp ultima ratio teda nie je samostatný znak trestného činu, ktorý by sa hodnotil mimo formálne znaky trestného činu, tak ako tomu bolo napríklad v minulosti pri posudzovaní tzv. materiálneho korektívu (ktorý v súčasnej právnej úprave zostal zachovaný len pri prečinoch), ale ide o interpretačné (aplikačné) pravidlo, ktoré musí byť zvažované a prípadne aj využité v priebehu celej interpretácie a aplikácie konkrétnej trestnoprávnej normy na posudzovaný prípad a to hlavne pri výklade jednotlivých formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu[x].

Problematika princípu ultima ratio by preto mala byť chápaná ako problematika interpretácie, t. j. ako problematika hľadania zmyslu, či účelu konkrétnej právnej normy (či hľadania miesta trestného práva ako právneho odvetvia) v prípadoch, kde len znenie právneho predpisu (znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu) neposkytuje žiadne uspokojivé riešenia Napríklad na posúdenie toho, kde sú hranice medzi civilnou a trestnoprávnou protiprávnosťou a zodpovednosťou a čo spadá do kompetencie civilných súdov a čo do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní a súdov v trestnej oblasti.

Princíp ultima ratio je argument a to argument hodnotami právneho štátu. Trestný zákon v jednotlivých skutkových podstatách trestných činov stanovuje základné pravidlá správania sa. Ide tu o primárne pravidlá (právne normy), ktoré určujú, čo jednotlivé osoby môžu alebo nemôžu konať (správať sa). Naproti tomu, poňatie trestného práva ako ultima ratio, je nutné (ako právny princíp) považovať za sekundárne pravidlo, ktoré upresňuje, vysvetľuje, prípadne upravuje spôsob ako možno dospieť k záveru o porušení primárnych právnych noriem.

Princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo pritom len zaručuje, že pri riešení konkrétneho prípadu (skutku) bude vždy po ruke právny argument, nie však to, že princíp ultima ratio obsahuje automatické riešenie konkrétneho prípadu. Princíp ultima ratio teda nehovorí čo s ním je alebo nie je zlučiteľné. To, či bude alebo nebude tento princíp v podmienkach konkrétneho prípadu aplikovateľný a prípadne s akým výsledkom predstavujú až konkrétne skutkové okolnosti prípadu.

Princíp ultima ratio v podstate stanovuje pravidlo prednosti iných právnych odvetví (občianske, obchodné, či správne) pred trestným právom, pravidlo racionálnej právnej argumentácie, ktorá bráni tomu, aby sa trestné právo nadužívalo (či skôr zneužívalo) aj v prípadoch, ktoré celkom zjavne patria do kompetencie iných orgánov (napríklad súdov v civilnej oblasti) a kde vyvodzovanie zodpovednosti konkrétneho subjektu za protiprávne konanie je nutné hľadať v iných právnych odvetviach než v trestnom práve.

Uplatnenie princípu ultima ratio (ako interpretačného pravidla) v konkrétnom prípade bude, tak ako je to bežné aj pri iných interpretačných pravidlách v trestnom práve (napríklad pravidla, či zásady in dubio pro reo), vždy do určitej miery vecou subjektívneho rozhodnutia orgánu aplikácie práva a to ohľadne posúdenia otázky, či možno tento princíp aplikovať na posudzovaný prípad a ak áno v akom smere (s akým výsledkom na riešenú problematiku).

Uznať princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo teda v podstatne znamená uprednostniť účel a miesto trestného práva v právnom poriadku SR pred mechanickým aplikovaním konkrétnej normy a preto vo svojich dôsledkoch ide o odmietnutie formalistického nazerania na aplikáciu trestného práva.

Pre úplnosť je nutné uviesť, že proti využitiu princípu ultima ratio v trestnom práve sa sporadicky namieta aj tak, že chýba jeho výslovná právna úprava a že, aby mohol byť využitý v trestnom práve musel by byť vyslovene upravený v Trestnom zákone podobne ako je to v Českej republike.

S týmto názorom sa absolútne nemožno stotožniť, nakoľko právo (právny poriadok) nie je možné redukovať len na právne texty a v ňom obsiahnuté právne normy s tým, že pod interpretáciou a aplikáciu práva nie je možné vidieť len mechanické stotožňovanie práva s právnym textom. Princíp deľby moci síce predpokladá, že súdy budú viazané tým, čo je vyjadrené v textoch normatívnych právnych aktov (primárne zákonov), to ale neznamená, že ich rozhodnutia budú mechanické (automatické), nakoľko aj súdy môžu (musia) vziať za základ svojho uvažovania rôzne hodnoty pokiaľ pre ne možno nájsť v právnych predpisoch oporu. Na to, aby sa stal určitý princíp právnym princípom nemusí byť výslovne (explicitne) vyjadrený v písanom práve. Postačí, ak právny princíp možno z právneho predpisu odvodiť výkladom pomocou pravidiel logického uvažovania, systematiky právneho poriadku a podobne[xi].

V tomto smere je nepochybné, že princíp ultima ratio trestného práva je princípom právnym, pretože jeho existencia sa vyvodzuje z článku 1 ods. 1 Ústavy SR, t. j. z existencie právneho štátu[xii]. Podobne ako princíp ultima ratio, je interpretačným pravidlom napríklad aj zásada in dubio pro reo, zákaz zneužitia práva, či uplatňovanie tzv. princípu proporcionality[xiii]. Ani v jednom z týchto prípadov nejde o konkrétne právne normy, ktoré by sa aplikovali priamo, ale vždy len prostredníctvom konkrétnych skutkových okolností. Spoločnou črtou pre interpretačné pravidlá (princípy, či zásady) je pritom skutočnosť, že spravidla nie sú vyslovene upravené v písanom práve, ale sa len vyvodzujú z konkrétneho obsahu právnej normy[xiv]  ako aj to, že sa spravidla nedajú vymedziť v právnom texte (legislatívne).

Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, v ktorých prípadoch a prečo je nutné brať do úvahy interpretačný princíp ultima ratio trestného práva, tak je nutné zdôrazniť, že jeho existencia, či možnosť uplatňovania súvisí s postavením trestného práva ako právneho odvetvia v právnom poriadku a jeho vzťahu k ostatným právnym odvetviam. Rovnako tak uplatňovanie, či skôr nutnosť uplatňovania princípu ultima ratio v trestnom práve súvisí s tým, že zákonodarca neurčuje žiadne „hranice“ medzi jednotlivými typmi deliktov (najmä nie medzi civilnými a trestnými) a ani neurčuje, kedy ide materiálne „len“ o protiprávnosť, na ktorú postačuje uplatňovanie zodpovednosti v zmysle civilného, či správneho práva a kedy „už“ ide o protiprávnosť v zmysle § 8 Tr. zák. (t. j. o najzávažnejšiu formu protiprávnosti), pri ktorej je nevyhnutné vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť.

Možno pripomenúť nesporný fakt, že Trestné právo má subsidiárny (akcesorický) charakter, pretože je závislé na ostatných právnych odvetviach. Uvedené vyplýva z toho, že trestné právo chráni spoločenské hodnoty a vzťahy, ktoré sú už upravené inými právnymi odvetviami s tým, že tieto iné právne odvetvia majú skonštruovaný systém ochrany a vyvodzovania deliktuálnej zodpovednosti a preto je logickým, že trestné právo by malo „nastúpiť“ až alebo len vtedy, ak ochrana poskytovaná týmito inými právnymi odvetviami neprichádza vôbec do úvahy, respektíve ide už o zjavný exces, ktorý možno podradiť pod formálne znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu (t. j. trestné právo by malo byť skutočne ultima ratio, teda posledná, krajná možnosť).

V tomto smere je nutné uviesť, že civilným právom sú stanovené primárne práva a povinnosti, ktoré vznikajú medzi subjektmi právnych vzťahov pri realizácii týchto právnych vzťahov a ktoré platia medzi subjektmi, ktorí majú v zásade rovnoprávne (rovnaké, či rovné) postavenie, či už vo forme zmluvy uzatvorenej medzi stranami alebo všeobecne, ktoré vyplývajú z hmotného práva, pričom pri porušení primárnej povinnosti dochádza k spáchaniu civilnoprávneho deliktu. V prípade, že je porušením primárnej povinnosti porušený aj objekt chránený verejným právom, nastávajú následky nielen v rovine civilnej, ale súbežne aj v rovine verejného práva. Medzi jednotlivými typmi deliktov, t. j. súkromnoprávnymi, správnoprávnymi a trestnoprávnymi však neexistuje jednoznačný vzťah. Systém súkromnoprávnych deliktov je v zásade autonómny na systéme deliktov verejnoprávnych. Podľa závažnosti deliktov z hľadiska verejného záujmu možno pritom delikty zoradiť tak, že najmenej závažné sú súkromnoprávne delikty, nasledujú správnoprávne delikty a najzávažnejšie sú delikty trestnoprávne. Ide však o zjednodušené chápanie vzťahov medzi rôznymi typmi deliktov. Tak napríklad súkromnoprávny delikt môže byť pomerne závažný z hľadiska civilného práva, avšak bagateľný z hľadiska trestného práva. Rovnako tak trestnoprávny delikt, ktorý má súkromnoprávny základ vykazuje vždy aj znaky súkromnoprávneho deliktu. Aj toto konštatovanie vyplýva z toho, že trestné právo je odvetvím sekundárnym, ktorého zmyslom je ochrana iných právnych odvetví pred najzávažnejšími protiprávnymi zásahmi. Trestné právo hmotné samo osebe nestanovuje subjektom žiadne osobitné povinnosti, ale poskytuje najvyššiu mieru ochrany dodržovaniu povinností stanovených ostatnými právnymi odvetviami[xv].

Súdy sú pritom povinné určovať význam zákona (a to aj Trestného zákona a jednotlivých skutkových podstát trestných činov) v celom jeho kontexte, vrátane zasadenia Trestného zákona do určitého právneho odvetvia a jeho postavenia v právnom poriadku a zohľadniť všetky špecifické pravidlá interpretácie, či právne princípy súvisiace s interpretáciou. Bez zohľadnenia vzťahov (súvislostí) medzi časťou (právnym odvetvím) a celkom (právnym poriadkom a miestom konkrétneho právneho odvetvia v ňom) nie je totiž možné v niektorých hraničných prípadoch dospieť k adekvátnemu výkladovému záveru. Tento záver vyjadruje aj skutočnosť, že v princípe ultima ratio sa okrem účelového (teleologického) aspektu interpretácie stavia aj na systematickej metóde výkladu, t. j. na tom, že hoci je právny poriadok vnútorne diferencovaný tvorí jednotu, jeden právny systém a preto nie je možné pri výklade znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu ignorovať mimotrestné právne odvetvia. To platí hlavne v prípadoch, keď orgán aplikácie práva posudzuje skutok, ktorý má súkromnoprávny základ. Práve takáto interpretácia trestného práva, t. j. interpretácia za použitia princípu ultima ratio prináša rozumné dôsledky pre hraničné prípady medzi vyvodzovaním civilnej a trestnoprávnej zodpovednosti.

Princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo teda napomáha vyložiť skutkovú podstatu konkrétneho trestného činu a to aj jeho formálne znaky podľa ich zmyslu. Má preto pomôcť k odlíšeniu trestných činov od tých deliktov, ktoré by nemali byť považované za trestné činy alebo povedané inak, ktorými by sa orgány činné v trestnom konaní, čí súdy v trestnom konaní nemali vôbec zaoberať[xvi].

Možnosti využitia princípu ultima ratio možno demonštrovať na prípade z praxe, v ktorom bolo vedené trestné stíhanie v podstate na tom skutkovom základe, že obvinený, ako konateľ obchodnej spoločnosti si po odvolaní z funkcie konateľa ponechal hnuteľné veci (notebook, osobné motorové vozidlo a mobilný telefón), ktoré mu boli dané do dispozície v súvislosti s výkonom funkcie konateľa a odmietol ich vrátiť obchodnej spoločnosti, čím mal obchodnej spoločnosti spôsobiť škodu v hodnote nevrátených vecí.

Optikou súčasnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ako aj časti odbornej literatúry by o trestnosti skutku malo rozhodovať len to, či skutok formálne napĺňa alebo nenapĺňa znaky skutkvoej podstaty konkrétneho trestného činu. V danom prípade by sme teda mohli dospieť k záveru, že došlo k naplneniu formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zák., nakoľko obvinený mal obchodnou spoločnosťou zverené hnuteľné veci za účelom výkonu funkcie konateľa obchodnej spoločnosti a momentom odvolania z funkcie konateľa a odmietnutia ich vrátenia obchodnej spoločnosti došlo k neoprávnenému (protiprávnemu) prisvojeniu si týchto zverených cudzích vecí, ktorých hodnota presahovala. Skutok by teda mal byť posúdený ako trestný čin.

Také jednoduché to však často pri majetkových trestných činoch nebýva. Obvinený totiž v danej veci oponoval, že on oprávnene odmietol vydať veci obchodnej spoločnosti, nakoľko išlo z jeho strany o prejav zádržného práva v zmysle § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu zabezpečenia splatnej peňažnej pohľadávky, ktorú má voči obchodnej spoločnosti z dôvodu nevyplatenia jeho mzdových nárokov. Obvinený teda uplatňuje výkon zabezpečovacieho inštitútu, ktorého podstatou je, že nie je vopred zmluvne dohodnutý, ale vzniká na základe jednostranného úkonu oprávnenej osoby. Oprávnený výkon zádržného práva zo strany obvineného by menil aj situáciu z pohľadu trestného práva. V danom prípade ide totiž o skutok, ktorý má súkromnoprávny základ a preto orgány činné v trestnom práve nemôžu ignorovať mimotrestné inštitúty, ktorých sa dovoláva obvinený. Ak by totiž bol výkon zádržného práva zo strany obvineného oprávnený (súladný s ustanoveniami Občianskeho zákonníka) nemohlo by ísť o trestný čin, nakoľko nie je možné pripustiť, aby v rámci jednotného právneho poriadku bolo to isté konanie jedným právnym odvetvím dovolené (civilným právom) a druhým právnym odvetvím (trestným právom) zakázané. Právny poriadok teda je síce diferencovaný ale v konečnom dôsledku musí tvoriť jednotu. Za popísaných okolností by teda o trestný čin sprenevery nešlo a to aj napriek tomu, že boli naplnené všetky formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery (vrátane škody, pretože formálne sa zmenšil majetok obchodnej spoločnosti o hodnotu vecí zadržiavaných obvineným) a napriek tomu, že zo strany obvineného išlo o konanie úmyselné. O trestný čin by nešlo z dôvodu absencie protiprávnosti konania obvineného v zmysle § 8 Tr. zák.[xvii]

Opätovne je potrebné uviesť, že také jednoduché to v aplikačnej praxi nebýva. Poškodená spoločnosť totiž namietala obhajobu obvineného, keď tvrdila, že realizácia zádržného práva zo strany obvineného bola vykonaná v rozpore s ustanovením § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko neuznávajú jeho peňažné nároky voči ich spoločnosti a aj keby boli oprávnené tak v čase realizácie výkonu zádržného práva nešlo ešte o splatnú peňažnú pohľadávku. Vzhľadom k uvedenému obvinený konal protiprávne, v rozpore s ustanovením § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka. Sú preto názoru, že došlo k spáchaniu trestného činu sprenevery.

Práve v takýchto prípadoch prichádza do úvahy využitie interpretačného pravidla ultima ratio zo strany orgánov činných v trestnom konaní, či súdu v trestnom konaní. Už bolo uvedené vyššie, že interpretačné pravidlo ultima ratio vychádza zo subsidiarity trestného práva, t. j. z toho, že zákonodarca skoncipoval aj iné právne odvetvia, ktoré reagujú na možné porušenie zákona, či zmluvy a že reakcia v zmysle ustanovení trestného práva by mala byť až na poslednom mieste. Ak ide o prípady, ktoré majú súkromnoprávny základ, tak je primárne úlohou súdov v civilnom procese vyriešiť všetky sporné otázky, ktoré vznikli medzi stranami súkromnoprávneho vzťahu. Pokiaľ hovoríme o sporných otázkach v súkromnoprávnych vzťahoch tak sa tu majú na mysli také sporné otázky, ktoré zjavne neprekračujú hranice civilného práva a ktoré bežne spadajú do kompetencie súdov v civilnom procese. Vo vyššie uvedenej veci trestného činu sprenevery závisí posúdenie možnej protiprávnosti konania obvineného od toho, či bolo alebo nebolo jeho konanie súladné s ustanovením § 151s Občianskeho zákonníka, pričom tak obvinený ako aj poškodená spoločnosť predložili relevantné argumenty (t. j. nie argumenty, ktoré sú evidentne absurdné, dodatočne vymyslené, ktoré nemajú žiadnu oporu v skutkových okolnostiach, či v právnom predpise a podobne) v prospech svojich tvrdení. Zákonodarca (teda Trestný zákon a ani Občiansky zákonník) tu vyslovene (v texte trestnej alebo mimotrestnej normy) neurčuje ako postupovať v takýchto prípadoch, t. j. ktoré orgány by mali takéto, či obdobné spory medzi stranami súkromnoprávneho vzťahu rozhodovať. Práve z dôvodu mlčania zákona (zákonodarcu) je tu priestor na interpretáciu práva a na použitie princípu ultima ratio, ktorý stanovuje určitú hierarchiu v právnych odvetviach právneho poriadku SR z hľadiska vyvodzovania deliktuálnej zodpovednosti s tým, že všetky takéto bežné spory, ktoré vyplývajú zo súkromnoprávnych sporov a ktoré neprekračujú hranice civilného práva (t. j. ktoré bežne riešia súdy v civilnom procese) spadajú do kompetencie súdov v civilnom konaní, nakoľko práve tie povoláva zákonodarca k tomu, aby sa takýmito spornými otázkami zaoberali a vyriešili ich v prospech alebo neprospech konkrétnej strany.

Pokiaľ ide o prípad trestného činu sprenevery tak súd v trestnom konaní správe uzatvoril, že tu nie je nič, čo by sa dotýkalo najzávažnejšej formy protiprávnosti, na ktorú je už nutné aplikovať normy trestného práva, ale ide len o bežné spory medzi dvomi stranami súkromnoprávneho vzťahu, ktoré sa týkajú výkladu ustanovenia § 151s Občianskeho zákonníka, na riešenie ktorých sú zo zákona povolané súdy v rámci civilného procesu. Je teda neprijateľné, aby súdy v trestnom konaní nahrádzali činnosť súdov v civilnom konaní a riešili otázky, ktoré nepatria do ich kompetencie. Ak by aj civilný súd zistil, že obvinený postupoval v rozpore s ustanovením § 151s Občianskeho zákonníka, išlo by o taký druh (stupeň) protiprávnosti, na ktorú postačí reagovať len sankciami civilného práva. Nešlo preto o trestnoprávnu problematiku a to aj napriek tomu, že inak boli naplnené všetky formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery.

Práve z uvedených dôvodov sa hovorí o zdanlivom naplnení formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, pretože aj napriek ich formálnemu naplneniu nejde o trestnoprávnu problematiku (nešlo o trestný čin sprenevery). Pokiaľ sa v tejto súvislosti namieta[xviii], že súd by mal rešpektovať závažnosť protispoločenského konania, ktorú v abstraktnej podobe určitému konaniu priradil Trestný zákon, tak je opätovne potrebné zopakovať, že to či boli alebo neboli naplnené formálne znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu neurčuje zákonodarca (ten len vymedzuje definície trestných činov), ale práve orgány aplikácie práve pri posudzovaní konkrétnych skutkových okolností. Zákonodarca teda nehovorí, ktorý skutok by mal alebo nemal byť podradený pod konkrétne znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu (v prípade trestného činu sprenevery skutok celkom zjavne napĺňal formálne znaky skutkovej podstaty predmetného trestného činu a zároveň o trestnoprávnu problematiku nešlo), aký obsah má pojem „protiprávnosť“ v zmysle § 8 Tr. zák. (zákonodarca výslovne nestanovuje stupňe protiprávnosti určitého konania, avšak je nesporné, že trestné právo, na rozdiel napríklad od priestupkového, či civilného práva, postihuje len tie najzávažnejšie protiprávne konania, t. j. nie akékoľvek protiprávne konania), ktoré porušenie zákona, či zmluvy patrí do oblasti trestného práva a ktoré do oblasti civilného práva a už vôbec zákonodarca neurčuje hranice medzi trestnoprávnou a civilnoprávnou deliktuálnou zodpovednosťou. Toto všetko ponecháva zákonodárca na orgánoch aplikácie práva a na interpretačných metódach s tým, že práve princíp ultima ratio ponúka odpovede na uvedné otázky.

Pokiaľ sa v tomto smere namieta, že posúdenie uvedených otázok (napríklad ohľadne súladnosti postupu obvineného v zmysle § 151s Občianskeho zákonníka) si má orgán činný v trestnom konaní alebo súd v trestnom konaní vyriešiť samostatne ako predbežnú otázku podľa § 7 ods. 1 Tr. por., pretože ide o otázku viny, tak takýto postup je nesprávny. Orgán činný v trestnom konaní alebo súd v trestnom konaní si totiž musia ako základnú predbežnú otázku vyriešiť to, čo ide alebo nejde o trestnoprávnu problematiku, t. j. musia najskôr posúdiť, či riešenie takýchto sporných otázok vôbec patrí do ich kompetencie a či ich prípadným riešením nezasiahnu do kompetencie iného štátneho orgánu. Ak je odpoveď na takúto otázku negatívna (teda že tieto otázky musí riešiť iný orgán než orgán činný v trestnom konaní, respektíve súd v trestnom konaní) potom nemožno hovoriť o neprípustnom odopretí vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti, ktoré by bolo v rozpore s vôľou zákonodarcu. Práve naopak, pôjde o dôsledné rešpekovanie vôľe zákonodarcu, nakoľko práve zákonodarca vytvoril rôzne stupňe protiprávnosti a rôzne úrovne deliktuálnej zodpovednosti a zákonodarca vytvoril aj rôzne štátne orgány (napríklad súdy v civilnom konaní na strane jednej a súdy v trestnom konaní na strane druhej), ktoré vybavil rôznymi kompetenciami.

Ak sa proti princípu ultima ratio namieta aj tak, že jeho uplatňovanie v praxi by mohlo úplne vylúčiť vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, nakoľko pri prevažnej väčšine protiprávnych konaní je možné hľadať alternatívne riešenia v mimotrestnej oblasti, tak toto tvrdenie nie je veľmi presvedčivé, pretože ho možno použiť skôr opačne. Alebo povedané inak, čo má patriť do kompetencie súdov v rámci civilného procesu, ak takmer všetky sporové veci prejednávané týmito súdmi (zdanlivo) napĺňajú aj znaky skutkovej podstaty niektorého, prevžane majetkového trestného činu? Tak napríklad, veci týkajúce sa vlastníckych žalôb (či vydržania, držby) často možno podradiť aj pod formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, či podvodu (to isté platí aj ohľadne sporov, ktoré sa týkajú záložných, či zádržných práv), veci týkajúce sa vád diela sa často vyskytujú aj v trestnom konaní, nakoľko majú napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, rovnaký záver ohľadne možného naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podvodu možno tvrdiť aj pri sporoch zo zmlúv o pôžičke, úveru, výpožičke, ďalej pracovné spory vykazujú často aj znaky skutkovej podstaty trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného, veci týkajúce sa konkurzného práva vykazujú často formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania alebo poškodzovania veriteľa, porušenia nájomných vzťahov často zároveň vykazujú aj formálne znaky skutkovej podstaty napríklad trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru, či trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla, spôsobenie škody na cudzom majetku takmer vždy napĺňa aj znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania cudzej veci, spory ohľadne autorského práva spravidla možno posúdiť aj ako trestný čin porušovania autorského práva, taktiež spory súvisiace s nekalou súťažou takmer vždy možno podradiť pod znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži a podobne.

Čo má byť v kompetencii súdov v civilnom konaní ak by všetky uvedené spory (sporné otázky) mali alebo museli posudzovať výhradne orgány činné v trestnom konaní, respektíve súdy v trestnom konaní? Z akého dôvodu potom zriadil zákonodarca súdy v civilnom konaní, ak majú všetky sporné otázky riešiť trestnoprávne orgány aplikácie práva? A naozaj o tom, či pôjde alebo nepôjde o trestnoprávnu problematiku v sporoch, ktoré majú hlavne súkromnoprávny rozmer má rozhodovať to, či skutočne alebo domnele poškodená strana podá trestné oznámenie alebo žalobu v civilnom konaní?

Už tu je zjavná nesprávnosť názorov, ktoré vychádzajú z toho, že trestnosť činu, či hranice „medzi civilom a trestom“ určuje vždy (za každých okolností) Trestný zákon a jeho skutkové podstaty, t. j. definície trestných činov. Trestný zákon totiž so svojimi definíciami trestných činov (skutkovými podstatami, teda formálnymi znakmi) nedokáže vždy jasne určiť (stanoviť) a to hlavne v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, či v danom prípade konkrétny skutok je alebo nie je trestným činom. Vo vyššie uvedenom prípade boli naplnené všetky objektívne ako aj subjektívne znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, ktoré však o tom, či pôjde alebo nepôjde o trestný čin nerozhodovali. Rozhoduje znak protiprávnosti, ktorého obsah je nutné hľadať v mimotrestnej právnej norme a zistenie, že ani prípadné protiprávne konanie bývalého konateľa obchodnej spoločnosti (ak by sa preukázalo, že konal v rozpore s § 151s ods. 1 Občianskeho zákonníka) nedosahuje taký stupeň protiprávnosti, na ktoré by už muselo reagovať trestné právo (išlo by tu totiž o „bežnú“ civilnú protiprávnosť a o „bežnú“ agendu civilných súdov).

Ako ďalší prípad je možné spomenúť napríklad vedenie trestného konania voči dvom obvineným osobám pre trestný čin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 Tr. zák., ktorého sa obvinené osoby mali dopustiť tak, že bránili poškodenému užívať, či akýmkoľvek spôsobom disponovať s nehnuteľnosťou a to aj napriek tomu, že poškodený je spolu s dvomi obvinenými osobami spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Táto skutková okolnosť ani nebola sporná, t. j. obvinené osoby skutočne bránili poškodenému v užívaní nehnuteľnosti napriek tomu, že poškodený bol jedným zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Z tohto pohľadu boli naplnené formálne znaky skutkovej podstaty predmetného trestného činu. Obvinené osoby v rámci svojej obhajoby namietali, že pri bránení poškodenému v užívaní nehnuteľnosti vychádzali z ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje, že o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Obvinené osoby teda vychádzali z toho, že majú väčšinu a že spoločne (ako spoluvlastníci, ktoré majú dva podiely oproti poškodenému, ktorý má jeden spoluvlastnícky podiel) môžu väčšinovo rozhodnúť, že poškodeného vylúčia z užívania nehnuteľnosti, čo aj urobili. Podľa ich názoru teda konali oprávnene (nemožno preto, podľa nich, hovoriť o tom, že by naplnili znaky skutkovej podstaty prečinu podľa § 218 ods. 1 Tr. zák., nakoľko tá vyžaduje neoprávnené bránenie v užívaní). Na podporu tohto svojho postupu, t. j. že boli oprávnené vylúčiť poškodeného z užívania veci a to väčšinovým rozhodnutím založili do spisu aj viaceré rozhodnutia súdov vydaných v civilnom konaní, ktoré podporujú tento ich výklad ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda, že môžu väčšinovým rozhodnutím obmedziť iného spoluvlastníka na užívaní so spoločnou vecou.

Naproti tomu, prokuratúra ako aj poškodený namietali, že výklad ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka neumožňuje, aby poškodený mohol byť dlhodobo obmedzovaný na svojich vlastníckych právach s tým, že tu ani nešlo o dohodu spoluvlastníkov, ale v podstate o svojvoľné rozhodnutie dvoch spoluvlastníkov, ktoré nemá oporu v ustanovení § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k uvedenému išlo o konanie neoprávnené a teda aj trestné. Poškodený navyše v trestnom konaní uvádzal, že žalobu v civilnom konaní nepodal preto, nakoľko civilné konanie je výrazne pomalšie ako konanie trestné a že nikde a to v nijakom zákone nie je uvedené, že by si nemohol vyberať medzi trestným a civilným konaním, t. j. v ktorom konaní bude túto spornú otázku riešiť.

Ani v tomto prípade zákonodarca vyslovene neurčuje do koho kompetencie patrí zodpovedanie spornej otázky ohľadne výkladu ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ani tu si nevystačíme so zjednodušeným konštatovaním, že o tom, čo je trestné rozhoduje Trestný zákon, pretože ten stanovuje len definície trestného činu, avšak mlčí v tom na ktoré skutkové okolnosti tieto definície dopadajú a na ktoré nie (mlčí zároveň aj v tom, čo je obsahom pojmu „protiprávnosť“ v zmysle § 8 Tr. zák.). Ide o mlčanie vedomé, pretože ani zákonodarca nedokáže (nemôže, či nechce) upraviť vštko, ale ponecháva priestor orgánom aplikácie práva a výkladovým metódam.

Aj v tomto prípade išlo o dva rozdielne výklady mimotrestnej normy, od vyriešenia ktorej závisela možná protiprávnosť konania obvinených osôb. Súd v trestnom konaní v rámci posudzovania predbežnej otázky ohľadne toho, či ide o trestnoprávnu problematiku a prípade „trestnoprávnu protiprávnosť“ v zmysle § 8 Tr. zák. zdôraznil, že tu primárne ide o občianskoprávnu problematiku, ktorá sa týka výkladu ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to najmä toho, či pod pojem hospodárenie so spoločnou vecou možno rozumieť aj možnosť vylúčenia jedného so spoluvlastníkov z nakladania s vecou. V tomto smere teda ide výhrade o občianskoprávnu problematiku, nakoľko výklad ustanovení Občianskeho zákonníka, respektíve jeho aplikáciu na konkrétne prípady, ktoré sa vyskytnú v praxi prenecháva zákonodarca práve súdom v civilnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní a ani súdy v trestnom konaní nie sú oprávnené suplovať činnosť súdov v civilnom konaní pokiaľ nejde o zjavné vybočenie zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už vyžaduje ingerenciu trestného práva. Trestné právo a v tomto prípade skutkovú podstatu trestného činu podľa § 218 Tr. zák. je totiž možné použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne presahujú ich rámec a napríklad už majú povahu absolútne bezdôvodného protiprávneho konania. Len takémuto striktnému prístupu totiž zodpovedá to, že trestné právo má byť uplatňované len ako najkrajnejší prostriedok k postihu typovo najzávažnejších prípadov porušenia práva a tam, kde prostriedky iných právnych odvetví už nie sú účinné (ide tu o dôsledné aplikovanie princíp ultima ratio ako interpretačného pravidla). Ani prípadná protiprávnosť konania obvinených osôb bez ďalšieho nestačí k záveru o tom, že išlo o protiprávnosť významnú z hľadiska trestného práva. Nie každé porušenie práva musí nutne znamenať, že došlo aj k spáchaniu trestného činu, pričom v opačnom prípade by každé porušenie práva muselo byť riešené v trestnom konaní, čo možno považovať za neprijateľné.

Tento prípad taktiež vhodne ilustruje využitie princípu ultima ratio ako interpretačného pravidla so záverom, že aj napriek formálnemu naplneniu znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu a pravdepodobnej protiprávnosti konania obvinených osôb nešlo o trestnoprávnu problematiku. Aj tu išlo len o zdnalivé naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu, nakoľko prípadné protiprávne konanie obvinených osôb zjavne nedosahovalo potrebný stupeň protiprávnosti trestného činu a teda neprekročilo hranice civilného práva.

Pokiaľ by sa prijal záver, že trestné právo nie je až krajný prostriedok nápravy, či ochrany museli by sme dospieť automaticky k záveru, že nie je nutná civilná ochrana účastníkov občianskoprávnych vzťahov (a je možné zrušiť civilné súdy), pretože všetky porušenia predpisov civilného práva (a to aj nevýznamné z hľadiska trestného práva) by bolo možné sankcionovať prostredníctvom trestného práva. Takýto výklad obsahu pojmu „právny štát“ je neprijateľný. Rovnako tak nie je možné pripustiť, aby si poškodený vyberal medzi trestným a civilným konaním a prípadne zneužíval trestné právo na riešenie sporných otázok, ktoré nemajú nič spoločné s trestnoprávnou problematikou a len zdnalivo napĺňajú znaky skutkovej podstaty trestného činu. Aj zneužívaniu trestného práva v súkromnoprávnych vzťahoch bráni princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo[xix], nakoľko je neprijateľné, aby sa trestné právo využívalo len preto, že si štát nedokáže upraviť svôj civilný súdny systém tak, aby sa osoba mohla rýchlo a účinne domôcť svojich oprávnených nárokov.

 

Záver:

Chápanie princípu ultima ratio ako súčasť tzv. materiálnej stránky trestného činu, ktorý nemá význam pre naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu a pri hľadaní obsahu pojmu „protiprávnosť“ v zmysle § 8 Tr. zák. je nutné označiť za chybné (za omyl v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu).

V podmienkach trestného práva uplatňovaného v Slovenskej republike je princíp ultima ratio potrebné chápať ako interpretačné pravidlo všade tam, kde je to nevyhnutné napríklad z dôvodu intenzity naplnenia niektorých znakov trestného činu (stupňa protiprávnosti činu), či kde je nutné vyložiť niektoré neurčité pojmy a podobne. Ide v podstate o korektív nespravodlivosti, ktorý znemožňuje, aby sa bežné civilné sporné otázky riešili prostriedkami trestného práva. Predmetný princíp tak koriguje výsledky formálnej aplikácie právnych noriem. Dôsledkom využitia princípu ultima ratio ako interpretačného pravidla pritom môže byť záver, že nebol spáchaný trestný čin, t. j., že neboli naplnené jeho zákonné (formálne) znaky. Práve týmto spôsobom možno vymedziť hranice medzi trestným činom a činom beztrestným (priestupkom, či iným deliktom, napríklad súkromnoprávnym), či medzi trestným právom na strane jednej a civilným a administratívnym právom na strane druhej, pretože právny poriadok (zákonodarca) nám inak tieto hranice spravidla nevymedzuje[xx].

Orgány činné v trestnom konaní a súdy v trestnom konaní by hlavne pri majetkových trestných činoch mali komplexne a prísne individuálne hodnotiť a odôvodniť, prečo v konkrétnom prípade ide už o také intenzívne protiprávne konanie, ktoré možno podradiť pod formálne znaky konkrétnej skutkovej podstaty niektorého z majetkových trestných činov a prečo daný (konkrétny) prípad už vybočuje z medzí určovaných civilným (prípadne administratívnym) právom. Uvedené platí najmä v prípadoch, ktoré majú skutkovo základ v porušení zmluvných povinností, či v porušení ustanovení občianskeho alebo obchodného práva.

Princíp ultima ratio má teda význam pre interpretáciu trestnoprávnych noriem, pretože z neho vyplýva, že trestnými činmi môžu byť len závažnejšie prípady protispoločenských (protiprávnych) konaní. Toto pojatie rieši vo všeobecnej polohe vzťah hierarchie zodpovednosti od zodpovednosti disciplinárnej cez zodpovednosť civilnú a správnu až k zodpovednosti trestnej[xxi].

Princíp ultiam ratio ako interpretačné pravidlo sa pritom primárne týka skutku, skutkového deja, a nie jeho možnej právnej kvalifikácie. Práve preto pri zisťovaní, či určitý skutok možno podradiť pod znaky skutkvoej podstaty konkrétneho trestného činu nie je možné ignorovať iné právne odvetvia a prehliadať napríklad civilný rozmer veci. Zákonodarca teda neurčuje, ktorý konkrétny skutok je alebo by mohol byť trestným činom, ale len vo všeobecnosti popisuje určité zakázané konania. Princíp ultima ratio teda vychádza z toho, že zákonodarca podmienky trestnej zodpovednosti stanovuje, súd alebo orgán činný v trestnom konaní ich len interpretuje (aplikuje).

Pri princípe ultima ratio by už v aplikačnej praxi nemalo byť sporné, či existuje, z akej právnej normy ho možno vyvodiť, prípadne či ho môže alebo musí aplikovať len zákonodarca pri tvorbe právnych noriem, respektíve aj súd (alebo orgán činný v trestnom konaní) pri aplikácii (interpretácii) práva. Sporným pri princípe ultima ratio ako interpretačného pravidla by malo byť len to (tak ako je to pomerne bežné pri uplatňovaní princípov), kedy a na aké prípady ho možno použiť (aplikovať), t. j. či sa v konkrétnom prípade mal alebo nemal aplikovať a v kladnom prípade, či bola jeho aplikácia na posudzovaný prípad správna. Spor teda už ani v podmienkach SR by nemal byť viac o tom, či princíp ultima ratio je súčasťou trestného práva a či ho v aplikačnej praxi môžu orgány činné v trestnom konaní, respektíve súdy v trestnom konaní využívať, ale v tom, pri ktorých prípadoch a s akými dôsledkami pre posudzovaný prípad ho môžu použiť.

---

JUDr. Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave

Podstatná časť tohto príspevku bola prednesená na konferencii 22. Slovenské dni práva, ktorá bola zorganizovaná Slovenskou advokátskou komorou a ktorá sa konala v dňoch 13.-14.10.2016 v Bratislave. Príspevok bol v plnom znení pôvodne publikovaný v zborníku z tejto konferencie.

Príspevok bol pôvodne publikovaný na portáli www.pravnelisty.sk