ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Pozitívne hospodárske výsledky spoločnosti nemusia automaticky znamenať, že akcionárom budú vyplatené ich dividendy – takúto garanciu nemajú predovšetkým menšinoví akcionári, ktorých váha hlasov nepostačuje na prijímanie potrebných uznesení na valnom zhromaždení. Preto sa môže stať, že aj napriek nadštandardným ziskom spoločnosti nebudú dividendy jednotlivým akcionárom vyplatené. V istých prípadoch na tom nič nezmenia ani zákonné inštitúty slúžiace na ochranu skupiny menšinových akcionárov. V praxi teda môže nastať situácia, že akcionárom spoločnosti, ktorá dosahuje priaznivé hospodárske výsledky nebude dlhodobo vyplácaný podiel na zisku, pričom prípadné napadnutie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia môže byť tiež bezúspešné. 

Obchodný zákonník v záujme ochrany spoločníkov (akcionárov) ustanovuje, že zneužitie práv spoločníka, najmä zneužitie väčšiny alebo menšiny hlasov v spoločnosti, sa zakazuje. Rovnako  sa zakazuje akékoľvek konanie, ktoré znevýhodňuje niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom[1]. Základným definičným znakom zneužitia väčšiny je využitie váhy hlasov ovládajúcich akcionárov k prijatiu opatrení, ktoré zvýhodňuje túto skupinu akcionárov na úkor ostatných. V kontexte práva na dividendu dochádza k zneužitiu väčšiny vtedy, ak uznesenie o nerozdelení zisku sa nevzťahuje na všetkých akcionárov, čím dochádza k diskriminácii menšiny.

V tejto súvislosti dospela judikatúra k záveru: „Je totiž zásadně věcí většinového rozhodnutí akcionářů, jakým způsobem s dosaženým ziskem naloží. Rozhodnou-li akcionáři, že dividenda nebude vyplácena, jde o jejich svrchované rozhodnutí. Podstatné z pohledu uplatnění zákazu diskriminace je, že valná hromada při rozhodování o výplatě dividend a rozdělení zisku nestanovuje žádné výjimky, jak správně poukazoval i odvolací soud. Postavení akcionářů je dáno velikostí jejich investice a tomu současně odpovídá riziko, které z tohoto důvodu nese. Tímto rizikem může být z pohledu velikosti akcionářského podílu i to, že akcionář nebude dosahovat žádného výnosu z akcií“.[2]

Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie valného zhromaždenia o nerozdelení zisku nie je samo o sebe v rozpore so zákonom, najmä so zákazom zneužitia väčšiny hlasov v spoločnosti. To platí v prípade, že rozhodnutie o rozdelení zisku neobsahuje žiadne výnimky, t. j. nevyplatenie dividendy sa vzťahuje rovnako na všetkých akcionárov.

Odlišná situácia však môže nastať v prípade, ak štruktúra väčšinových akcionárov kopíruje alebo aspoň čiastočne prelína zloženie členov orgánov spoločnosti. V tomto smere sa súdna prax dopracovala k názoru, podľa ktorého: „Usnesení valné hromady akciové společnosti, jímž byl schválen zisk k rozdělení s tím, že podíl na něm bude vyplacen toliko členům orgánů společnosti a nikoliv i jejím akcionářům, je neplatné pro rozpor se zákonem. V projednávané věci pak navíc přijetím napadeného usnesení „došlo ke zneužití většiny hlasů ve společnosti, když při hlasování na valné hromadě ovládající osoby jednající ve shodě nepochybně využily váhy svých hlasů k přijetí usnesení, které je zvýhodnilo na úkor ostatních akcionářů. (poznámka: členové představenstva byli současně jakožto akcionáři společnosti s podílem 51 % na hlasovacích právech osobami společnost ovládajícími). Schválí-li totiž valná hromada, že část zisku vytvořeného společností bude rozdělena, musí být předně rozdělena mezi společníky, což plyne z § 123 a § 178 odst. 1 ObchZ a odpovídá taktéž postavení společníka. Je to totiž právě společník, a nikoliv členové orgánů společnosti, kdo se prostřednictvím investice do základního kapitálu podílí na podnikání společnosti a mezi jehož základní práva podíl na jejím zisku patří. Z uvedeného pak plyne, že valná hromada nemůže stanovit výplatu tantiém, aniž by schválila zisk k rozdělení a podíl společníků na takto určeném zisku“.[3]

V zásade platí, že právo akcionára na dividendu je podmienené rozhodnutím valného zhromaždenia (právo na zisk je právo podmieneným) – akcionár teda nemá právo na vyplatenie dividendy automaticky len z toho dôvodu, že spoločnosť dosiahla zisk. Tento záver má svoju legislatívnu oporu v § 178 Obchodného zákonníka.[4] Základným predpokladom rozhodnutia o rozdelení zisku je dosiahnutie zisku spoločnosti (bez zisku niet čo rozdeľovať).

K rovnakému výsledku došla česká súdna prax[5], ktorá jednoznačne konštatovala, že: "Akcionář má právo na podíl na zisku společnosti, ale toto právo není nikterak vynutitelné a společnost nemá povinnost dividendy vyplácet. Ke vzniku práva na výplatu konkrétní dividendy dochází pouze tehdy, pokud valná hromada o výplatě dividendy rozhodne. Jestliže tedy valná hromada společnosti nerozhodovala o výplatě dividendy, potom právo na výplatu dividendy akcionář nemá“.

V rozpore so zákonom by však bolo, ak by valné zhromaždenie schválilo zisk na rozdelenie, avšak celý tento zisk by bol schválený na výplatu tantiém pre členov predstavenstva a členov dozornej rady bez toho, aby bol schválený zisk tiež pre akcionárov spoločnosti.

Rozhodovacia prax[6] k tomu zaujala nasledovné stanovisko: „Právo na podíl ze zisku – dividendu – je podle § 155 odst. 1 ObchZ jedním ze základních práv akcionáře. Ke vzniku práva na výplatu konkrétní dividendy však dochází pouze tehdy, pokud valná hromada za podmínek uvedených v § 178 ObchZ o výplatě dividendy rozhodne. I když však společnost dosáhne v jednom nebo i ve více účetních obdobích zisk, neznamená to, že musí být rozdělen mezi akcionáře. Je možné, že bude použit k vytvoření rezerv nebo k investicím, a tudíž valná hromada neschválí žádný zisk k rozdělení. Pokud valná hromada ne schválí žádný zisk k rozdělení, je zřejmé, že zde není žádný zisk, který by mohl být použit na výplatu dividend, a tudíž ani na výplatu tantiém. Podle názoru odvolacího soudu není takový postup v rozporu s právními předpisy (§ 155 odst. 1 ObchZ) ani stanovami společnosti, neboť ke vzniku práva na výplatu dividendy dochází právě pouze tehdy, pokud valná hromada při splnění všech zákonných podmínek o výplatě dividendy rozhodne. Akcionář – pokud s tímto postupem společnosti nesouhlasí – se navíc může rozhodnout, zda za takovéto situace, tedy za situace, kdy společnost dlouhodobě dosahuje zisk, ale nevyplácí dividendy, akcionářem společnosti zůstane, nebo např. akcie prodá. Odvolací soud se však shoduje s právním názorem navrhovatele, pokud v odvolání namítá, že není v souladu s právem, když valná hromada společnosti schválí zisk k rozdělení, avšak celý tento zisk stanoví na výplatu tantiém pro členy představenstva a dozorčí rady společnosti bez toho, že by byly stanoveny jakékoli dividendy pro akcionáře společnosti. Odvolací soud se přiklání ke stanovisku navrhovatele, jak je v odvolání dovodil z jazykového výkladu § 178 odst. 1, 3 ObchZ, že pokud valná hromada schválí zisk k rozdělení, pak akcionáři mají právo na podíl na zisku – dividendu (jejíž výše připadající na jednoho akcionáře se určuje poměrem jmenovité hodnoty jeho akcií ke jmenovité hodnotě akcií všech akcionářů – s výjimkou prioritních akcií). Tento zisk přitom může být rozhodnutím valné hromady stanoven k rozdělení mezi akcionáře celý, nebo může být rozhodnuto, že jeho část připadne na dividendy pro akcionáře společnosti a zbývající část na tantiémy pro členy orgánů společnosti. Protože v tomto konkrétním případě valná hromada schválila zisk k rozdělení, avšak z tohoto zisku nepřiznala akcionářům právo na výplatu žádné dividendy, ale všechen tento zisk stanovila na výplatu tantiém…, postupovala v rozporu se zákonem, a tudíž je její usnesení … neplatné. Odvolací soud byl přitom názoru, že přijetím napadeného rozhodnutí došlo v tomto konkrétním případě ke zneužití většiny hlasů ve společnosti (§ 56a ObchZ), když při hlasování na valné hromadě ovládající osoby jednající ve shodě nepochybně využily váhy svých hlasů k přijetí usnesení, které je zvýhodnilo na úkor ostatních akcionářů.“

Z uvedenej judikatúry vyplývajú viaceré zásadné závery[7]:

1.  valné zhromaždenie môže rozhodnúť, že podiel na zisku (dividenda) akcionárom vyplácaný nebude, t. j. akcionár nemá automaticky právo na dividendu za predpokladu, že spoločnosť dosiahla zisk;
2. v prípade, že uznesenie valného zhromaždenia by bolo súdom vyhlásené za neplatné, neznamená to automaticky, že dividenda bude akcionárom vyplatená – neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia má len ten dôsledok, že dividenda nebude vyplatená ako tantiéma, t. j. že zo spoločnosti nebudú vyvedené peňažné prostriedky v rozpore so zákonom;
3. právna úprava neustanovuje povinnosť spoločnosti vyplatiť dividendu za určitých podmienok;
4. nemožno rozhodnúť o tom, že podiel na zisku bude vyplatený ako tantiéma bez toho, aby hlavná časť podielu na zisku bola vyplatená ako dividenda akcionárom spoločnosti (pravidlo bez tantiémy niet dividendy[8]);
5. je v rozpore so zákonom (zneužitím majority), ak valné zhromaždenie spoločnosti schváli zisk k rozdeleniu, avšak celý tento zisk stanoví na výplatu tantiém pre členov predstavenstva a dozornej rady bez toho, aby boli stanovené dividendy pre akcionárov spoločnosti za situácie, že niektorí členovia predstavenstva či dozornej rady sú súčasne akcionármi akciovej spoločnosti, a to akcionármi majoritnými – vyplácaním tantiém namiesto dividend len určitým akcionárom, spravidla zároveň akcionárom tvoriacim majoritu či disponujúcim dostatočným počtom hlasov k prijatiu rozhodnutí valného zhromaždenia o rozdelení zisku, je vo svojej podstate skrytou výplatou dividendy, a teda obchádzaním zákona (§ 56a, § 155 ods. 1 a § 178 ObchZ)[9].

Pred sformulovaním definitívneho záveru v rámci tejto problematiky je potrebné stanoviť východiskovú premisu. Táto premisa vychádza z toho, že primárnym cieľom akcionára ako investora je dosiahnutie zisku, t. j. právo na dividendu je v zmysle § 155 Obchodného zákonníka základným právom akcionára, prostredníctvom ktorého sa realizuje samotný princíp majetkovej účasti na akciovej spoločnosti formou akcií čoby cenných papierov․

Pre posúdenie toho, či je rozhodnutie o (ne)rozdelení zisku a vyplatení dividendy zákonné by malo byť rozhodujúcim kritériom jeho legitímnosť založená na racionálnych dôvodoch. Ak je rozhodnutie valného zhromaždenia o nevyplatení dividendy legitímne (napr. z dôvodu, že zisk má byť použitý na ďalší rozvoj podnikania spoločnosti), tak nie je daný rozpor so zákonom. Ak by však opakované nerozdelenie zisku malo predstavovať napr. nepriamy nátlak na menšinových akcionárov, aby predali svoje akcie „pod cenu“, pôjde o konanie, ktoré je zneužitím väčšiny a teda zakladá rozpor so zákonom. Podľa J. Holejšovského[10] by sa súdy mali zaoberať otázkou, prečo (resp. z akých dôvodov) nedošlo k rozdeleniu podielu na disku, resp. vyplateniu dividendy s cieľom zabezpečiť ochranu minoritných akcionárov. Navrhuje, aby súd mohol posudzovať dôvody nevyplatenia dividend podľa skutočných zámerov majoritných akcionárov zistených z nepriamych dôkazov, ktoré sa týkajú ekonomickej situácie spoločnosti atď. – na nevyplatenie dividendy by mal existovať racionálny dôvod, na ktorý by mali prihliadať súdy pri rozhodovaní o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia. J. Holejšovský sa domnieva, že k zneužitiu väčšiny by nepochybne mohlo dôjsť, ak by majoritný akcionár proti vôli minority bránil výplate dividendy v situácii, kedy by pre takéto konanie nebol žiadny racionálny dôvod, predovšetkým v prípade, ak by spoločnosť tieto prostriedky nepotrebovala pre legitímny cieľ.

Podľa V. Piheru[11] je v tejto súvislosti nutné podotknúť, že zisk nevyplatený ako dividenda nie je pre akcionára stratený, ale jemu zodpovedajúce aktíva zvyšujú hodnotu spoločnosti a tým i hodnotu akcií. Akcionár tak môže realizovať zisk síce nie v podobe inkasa dividendy, ale vo forme vyššej predajnej ceny akcie. Táto situácia je tak pre akcionára tým výhodnejšia, čím je spoločnosť sama schopná „nevyplatenú dividendu“ lepšie zhodnotiť, napr․ vo forme ďalších investícií. S tým však nemožno celkom súhlasiť, keďže v prípade dlhodobého nevyplácania dividendy, tak bude zrejme klesať aj predajná cena akcie, pretože akcie takejto spoločnosti môžu stratiť na atraktivite.

V. Pihera si tiež kladie otázku, či bolo zámerom judikatúry konštatovať, že ak bude majoritný akcionár hlasovať pre akékoľvek rozhodnutie, v ktorého dôsledku mu bude spoločnosťou poskytnuté plnenie, ktoré sa nedostane taktiež aj ostatným akcionárom, pôjde vždy o zneužitie väčšiny? Podľa jeho názoru by bol takýto záver neudržateľný. Zneužitím práva je potrebné rozumieť jeho úmyselný výkon so zámerom poškodiť ostatné strany právnych vzťahov, v danom prípade spoločnosť alebo ostatných akcionárov. Poskytnutie adekvátnej odmeny za výkon činnosti nad rámec bežnej akcionárskej účasti nemôže byť kvalifikované ako zneužitie väčšiny. Opačný záver by totiž úplne vylúčil možnosť, aby v orgánoch spoločností pôsobili majoritní akcionári, príp. osoby s nimi akokoľvek prepojené, pretože i jednoduché schválenie odmeny za výkon takejto funkcie by bolo nutné kvalifikovať ako zneužitie väčšiny, príp. by k nemu mohlo dôjsť výlučne hlasmi ostatných akcionárov.

Nakoniec V. Pihera uzatvára, že je zrejmé, že pokiaľ by napr. celý zisk, ktorý by mohol byť vyplatený ako dividenda, bol vyplatený majoritným akcionárom vo forme tantiémy, išlo by o hrubo zneužívajúce konanie majority. Ak je však výška tantiémy primeraná okolnostiam, nie je žiadny dôvod, prečo by nemohla byť vyplatená bez toho, aby súčasne s ňou bola vyplatená i dividenda. Iba zo samotnej kombinácie týchto faktov (t. j. vyplatenie tantiémy a nevyplatenie dividendy) nemožno vyvodzovať zneužitie väčšiny.

Záver, podľa ktorého právny poriadok zakazuje výplatu tantiémy v situácii, kedy sa valné zhromaždenie súčasne nerozhodne vyplatiť dividendu je nedôvodný. V danom prípade je nevyhnutné zaoberať sa otázkou, za akých podmienok môže byť rozhodnutie o vyplatení tantiémy prejavom zneužitia väčšiny. Táto otázka je vždy vecou posúdenia konkrétnych okolností - preto možno konštatovať, že situácia, kedy je vyplatená tantiéma, pričom nie je vyplatená dividenda, nemôže byť bez ďalšieho kvalifikovaná ako zneužitie práva zo strany tých, ktorým náleží právo na tantiému. To však neznamená, že ak by boli prítomné určité ďalšie skutočnosti, mohlo by sa skutočne jednať o zneužití väčšiny.

V uvedenej súvislosti J. Lasák[12] uvádza, že v určitých prípadoch môže byť legitímnym podnikateľským úsudkom rozdelenie zisku získaného za uplynulé obdobie iba na tantiémy, a to napríklad v situácii, kedy prítomnosť určitých osôb v štatutárnom orgáne spoločnosti je z pohľadu akcionárov nevyhnutná a spoločnosť potrebuje motivovať také osoby v zotrvaniu vo funkcii. Najvyšší súd ČR však pri neexistencii jednoznačnej právnej úpravy vylúčil nevyplatenie dividendy z dôvodu priznania tantiém per se, bez ohľadu na to, že pre takéto rozhodnutie môžu existovať legitímne dôvody.

Na základe vyššie uvedeného sa prikláňame k nasledovnému záveru:

• neexistuje bezpodmienečné právo akcionára na dividendu – právo na dividendu je podmieneným právom a závisí od rozhodnutia valného zhromaždenia;

• rozhodnutie valného zhromaždenia o nevyplatení dividend môže byť rozporné so zákonom, ak došlo k porušeniu § 56a ObchZ (spravidla tým, že majoritný akcionár tak robí dlhodobo bez racionálneho dôvodu napr. s úmyslom donútiť minoritu predať akcie pod cenu) – v tomto smere možno naraziť na tzv. „legislatívnu beznádej“ menšinového akcionára, pretože prípadné vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia súdom, nezakladá povinnosť valného zhromaždenia rozhodnúť vyplatení dividendy, pričom ani súdu neprislúcha právomoc nahradiť rozhodnutie valného zhromaždenia (tzv. efekt prázdneho zdrapu papiera);

• súčasné právne nástroje minoritných akcionárov k dosiahnutiu ich majetkových práv – podielu na zisku spoločnosti (dividendy), nie sú dostatočné najmä za situácie, že valné zhromaždenie neschváli žiadny zisk k rozdeleniu. Úspešné napadnutie uznesenia takéhoto valného zhromaždenia ešte neznamená, že akcionárom vznikne nárok na dividendu. Ide o značné zúženie akcionárskych práv a zároveň o negáciu zmyslu existencie samotnej akciovej spoločnosti daného zákonom. Ako vyplýva z ustanovenie § 155 ods. 1 ObchZ, je so samotnou akciou ako cenným papierom spojené právo akcionára podieľať sa na zisku spoločnosti. Trvalé nevyplácanie zisku spoločnosti formou dividend (samozrejme ak spoločnosť zisk dosahuje a sú dané ekonomické možnosti jeho rozdelenia na dividendy), naviac za situácie, že akcie spoločnosti nie sú obchodovateľné na verejnom trhu, znamená totiž pre akcionárov negáciu jeho základného práva na podiel na zisku spoločnosti. Takýto akcionár má zo svojho pohľadu de facto takmer bezcenné akcie, keď nemôže počítať ani s rastom ich hodnoty a možnosťou predať ich, tak na trhu so ziskom, ale ani s vyplatením dividendy. Je tak fakticky „zahnaný do náručia“ väčšinových akcionárov, ktorí jediní môžu túto situáciu zmeniť. Títo však, namiesto toho, aby spravodlivo rozhodli o tom, že zisk k rozdeleniu bude vyplatený, minimálne v časti, na dividendu, odkúpia od rezignujúceho menšinového akcionára jeho akcie, poväčšine za zlomok ich skutočnej hodnoty, príp. udržujú stav, kedy spoločnosť ovládajú, ťažia z nej a vedú ju so zámerom čo najvyššieho osobného prospechu (namiesto starosti o prospech spoločnosti ako takej a zároveň tak i všetkých ostatných akcionárov)[13];

• v zásade je možné rozhodnúť o vyplatení tantiém bez rozhodnutia o vyplatení dividend – takéto rozhodnutie nie je samo o sebe nezákonné a to ani v prípade, ak členovia orgánov spoločnosti sú väčšinovými akcionármi – musia byť však na to dané legitímne dôvody;

• za nezákonné, resp. za zneužite majority sa považuje, ak vyplatenie tantiém má charakter skrytej dividendy, spravidla v situácii, ak na rozhodnutie o nevyplatení dividend neexistoval racionálny (legitímny) dôvod.

Na základe vyššie uvedených záverov možno navrhnúť nasledovné riešenia de lege ferenda:

1. Inkorporovanie inštitútu oprávnenia akcionára súkromnej akciovej spoločnosti žiadať spoločnosť, resp. súd, aby jeho účasť v spoločnosti zrušil (prípadne právo odkupu), a to v prípade, kedy po ňom nemožno požadovať, aby v spoločnosti zotrval, spravidla za situácie, kedy by majoritný akcionár vážnym spôsobom zasahoval do rozumného očakávania a ohrozoval záujmy minoritného akcionára, ktorý o zrušenie účasti (odkupu) žiada, napríklad v oblasti zadržovania dividend (podobne ako je toto právo u spoločnosti s ručením obmedzeným podle ustanovení § 148 ods. 1 Obchodného zákonníka). Právo na vystúpenie akcionára, resp. jeho vznik by mohol byť limitovaný skutočnosťou, že spoločnosť nerozhodla o rozdelení zisku niekoľko krát po sebe, napriek tomu, že to finančné výsledky spoločnosti umožňovali;
2. ​Zavedenie povinnosti za určitých podmienok vyplácať dividendu v určitej výške, ak sú splnené určené kritériá.

Tomáš Čentík

31. mája 2017

Ilustračné foto: pixabay.com