V každodennom živote sa je možné stretnúť s mnohými výrazmi a pomenovaniami, ktoré sa v spoločnosti bežne, avšak nie vždy aj správne, používajú. Právnický žargón nie je v tomto smere žiadnou výnimkou. Tento príspevok poukáže len na niektoré príklady, s ktorými sa je možné v praxi stretnúť a to s poukazom na osoby a situácie, pri ktorých k ľudovo povedané „breptom“ často dochádza.
O právnikoch sa hovorí ako o ľuďoch, ktorí zvyknú ťahať za slovíčka. Predpokladom toho však je, že práve právnici budú tými prvými, ktorí nielen že budú používať adekvátne pojmy, ale aj budú rozumieť ich významu. Preto pokiaľ sa dopustí skomoleniny právnik, nerobí to dvakrát dobrý dojem o jeho erudovanosti.Z uvedeného je zrejmé, že na právnikov by mali byť kladené tie najvyššie nároky ohľadom náležitého používania právnickej terminológie. Za pomyselnú priťažujúcu okolnosť by bolo možné považovať a pričítať aj to, ak sa takýchto popletenín dopustia osobitne kvalifikovaní právnici (sudcovia, prokurátori, advokáti, notári, exekútori), u ktorých je predpokladom výkonu ich činnosti absolvovanie náročných skúšok. Je však rozdiel medzi nami predznačenou teóriou, a každodennou praxou.
Najmä v súvislosti s rekodifikáciou civilného procesu sa je možné aj dnes, t.j. po zhruba 9 mesiacoch stretnúť s používaním pojmov nebohého Občianskeho súdneho poriadku, menovite účastník konania (po novom strana sporu) alebo vedľajší účastník (intervenient), prvostupňový súd (súd prvej inštancie), či predbežné opatrenie (zabezpečovacie/ neodkladné opatrenie).
Istotne mi dá za pravdu aj nejeden notár, ktorý bol aj zo strany iných právnikov požiadaný o „overovanie“ podpisu namiesto o jeho osvedčovanie tak, ako to predpokladá § 56 Notárskeho poriadku. Autor tohto príspevku sa v pojednávacej „sieni“ (v zmysle § 173 ods. 1 Civilného sporového poriadku pojednávacej miestnosti) ako advokátsky koncipient stretol aj s tým, že bol označený ako „koncipjent“.
Pastvou pre oko právnika je aj podanie, v ktorom sa nachádza ako označenie žalobca, tak aj navrhovateľ, či citovanie paragrafového znenia zákona s poukazom raz na odsek a potom na odstavec. Ako faux pas je možné vyhodnotiť aj označenie právnych predpisov skratkou „Z.z.“, aj keď tieto nadobudli platnosť a účinnosť pred samotným zákonom o zbierke zákonov č. 1/1993 Z.z.
O čosi menšie nároky by mali byť kladené na tzv. „strážnych psov demokracie“ – novinárov, ktorých úlohou je informovať širokú verejnosť o celospoločenských záležitostiach, čo sa častokrát nezaobíde bez využitia právnickej terminológie. Napríklad pri reportážach z prostredia súdnictva sa dozvedáme, že sa podarilo odsúdiť mafiánskeho bossa práve vďaka výpovedi korunného svedka (spolupracujúceho obvineného v zmysle § 218 Trestného poriadku), alebo že istý štátny úradník zapríčinil, že pri tendri (verejnom obstarávaní v zmysle § 2 zákona o verejnom obstarávaní) došlo k pochybeniam. Nakoľko adresátmi produktov novinárskej činnosti sú v prevažnej miere osoby s iným ako právnickým vzdelaním, je akceptovateľné použitie tomu prispôsobených výrazových prostriedkov. Ani to však neodôvodňuje a neospravedlňuje, pokiaľ novinári (asi zo zvyku) používajú absolútne nesprávne právne termíny. Učebnicovým príkladom je legendárny pojem „daňový poplatník“, ktorý je využívaný asi každým novinárom, naprieč celým politickým spektrom (okrem Richarda Sulíka) a napokon aj v laickej verejnosti. Používanie tohto pseudo-pojmu by malo svoje logické opodstatnenie v tom prípade, pokiaľ by popri daniach (daňovník) a poplatkoch (poplatník) existovali aj daňopoplatky. Pre hlbší výklad odporúčame absolvovať prednášky z predmetu finančné právo u prof. Babčáka z Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach. Je logické, že novinári nemusia mať právnické vzdelanie, ale absolvovať aký-taký kurz o právnej terminológií by nemuselo byť na škodu. Minimálne by to u právnicky vzdelaného publika nespôsobovalo bolesť v ušiach pri sledovaní / počúvaní reportáží.
Osobitnou kategóriou osôb (zneužívajúcou) používajúcou právnické pojmy sú politici, mnohí z nich dokonca aj vyštudovaní právnici. Úplnou špičkou ľadovca spomedzi politikov sú ústavní činitelia, z úst ktorých sa je možné dopočuť mnohé životné múdrosti, ktoré sa časom môžu stať až súčasťou ľudového folklóru (napr. „prezident hlavy štátu“, či „orgány v činnom trestaní“). Aj u politikov však platí to, čo sme uviedli pri novinároch, teda že nimi používaný žargón musí byť zrozumiteľný pre ich adresátov - v danom prípade voličov. Aj v tomto prípade však nie je prípustné politikom tolerovať bezbrehé deštruovanie slovenského jazyka vrátane jeho právnických výrazov. Nezriedka sa je možné stretnúť s vyjadrením politika, ktorý obhajuje potrebu legislatívnej zmeny v Trestnom zákonníku (logická rovnica je jasná, pokiaľ existuje zákonník občiansky, obchodný, pracovný = tak musí existovať aj ten trestný!).
A napokon, aj zo strany širokej verejnosti (mimo vyššie uvedené kategórie) sa je možné stretnúť so zaujímavými slovnými variáciami. Zámerne uvádzame širokú verejnosť a nie „laikov“, nakoľko v dnešnej dobe už každý druhý človek po kontakte so súdmi nepovažuje samého seba za laika; napríklad keď vám klient – obvinený v priebehu trestného konania povie, že on už by mohol ísť učiť na právnickú fakultu (pri pohľade na niektoré fakulty by sa však aj tento výrok mohol javiť ako pravdivý). Typickými príkladmi popletenín u širokej verejnosti sú vyhrážanie sa podaním podnetu na „ŠOJ-ku“ (zrejme Slovenská obchodná inšpekcia), sťažovanie sa na to, že ich exekútor začal „exekuovať“ (správne exekvovať), či písomná informácia uverejnená pred vysielaním filmu v kine o tom, že nahrávanie a vyhotovovanie záznamov je považované za „dokonalý trestný čin“ (dokonaný). V podstate už zaužívanými sa stali skratky právnych foriem niektorých obchodných spoločností – „eseročka“ a „akciovka“ (dokonca aj v zápisniciach z valných zhromaždení), či súhrnné označenie „firma“, ktoré sa vyvinulo ešte v stredoveku a ktorého dnešným ekvivalentom by správne malo byť obchodné meno. V súvislosti s označením obchodnej spoločnosti sa podnikatelia pomerne pravidelne dopúšťajú chyby, keď okrem svojho identifikačného čísla osoby (IČO) uvádzajú aj svoje „DIČO“. V pracovnej zmluve je asi najčastejšie sa vyskytujúcou chybou uzatváranie pracovného pomeru na dobu neurčitú (správne má byť na čas neurčitý).
Aké ponaučenie plynie z vyššie uvedených chýb? Pokiaľ sa skomolenín alebo „breptov“ dopustí právnik, nie je to jeho najlepšia vizitka. Je však na ňom, aby sa snažil vyjadrovať čo možno najpresnejšie, lebo presným opakom znižuje vážnosť nielen svoju, ale aj vzdelania, ktoré nadobudol, a ktoré už v súčasnosti nepožíva takú úctu v spoločnosti, ako tomu bolo v minulosti. U novinárov je síce poľutovania hodné pokiaľ právne pojmy „strieľajú od pása“, ale vzhľadom na ich adresátov aj čiastočne odpustiteľné (až na výnimky). A napokon v širokej verejnosti by správne používanie právnych termínov mohlo viesť k zvýšeniu právneho vedomia, v ktorom je stále vidieť isté rezervy.
Erik Surmánek, 7. marec 2017
Ilustračné foto: pixabay.com
