Koncepciu dokazovania vysvetľujú autori zákona v dôvodovej správe k § 185: „Dôsledné uplatnenie princípu formálnej pravdy je najväčšou zmenou v navrhovanej právnej úprave procesného dokazovania. Kladie sa zvýšený dôraz na procesnú diligenciu procesných strán, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýnimočne na procesné strany. Len celkom výnimočne bude môcť súd podľa novej právnej úpravy vykonať dôkaz, ktorý procesné strany nenavrhli.“ Základným pravidlom je teda to, že o tom, ktoré zo stranami navrhnutých dôkazov budú vykonané rozhoduje súd. Bez návrhu môže súd vykonať len dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou ako aj dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.
Rovnako ako podľa Občianskeho súdneho poriadku sa nedokazujú:
- skutočnosti všeobecne známe (notoriety) alebo známe súdu z jeho činnosti,
- právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.
Predmetom dokazovania nie sú ani skutočnosti, ktoré sú zhodne tvrdené stranami sporu, ibaže existuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Takpovediac z dôvodu „poriadku v pojednávačke“ sa v takýchto prípadoch uplatňuje pravidlo, že na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.
Pre vykonávanie dôkazov platí, že sa vykonávajú zásadne na pojednávaní – mimo pojednávania len ak je to možné a účelné. Strany majú potom právo byť na takomto dokazovaní prítomné a vykonanie dôkazov mimo pojednávania sa spravidla oznamuje stranám päť dní vopred.
Edičná povinnosť ukladá každému (nie len stranám konania), aby vec, ktorá je potrebná na zistenie skutkového stavu bola predložená súdu. Máme za to, že nesplnenie tejto povinnosti je možné sankcionovať poriadkovou pokutou (§§ 102 – 103 CSP).
Obdobne sa upravuje informačná povinnosť – na požiadanie súdu je každý povinne bezodkladne písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú pre konanie a rozhodnutie súdu význam. Pravidlo, že sa tak musí spraviť za úhradu vecných nákladov (porovnaj § 128 OSP) bolo vypustené.
Čo sa týka hodnotenia dôkazov, v prvom rade upozorňujeme na článok 15 CSP, obsahujúci základný princíp pre hodnotenie dôkazov: „Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.“ Autori zákona k tomu poznamenávajú, že sa tak pokračuje v doterajšej historickej tradícii slovenského civilného procesu (viď ustanovenie § 132 Občianskeho súdneho poriadku).
Nadväzujúca právna úprava predpisuje, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Zaujímavosťou je ustanovenie § 191 odsek 2 CSP: „Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak“. Podľa dôvodovej správy ide o zásadné procesné nóvum – v tomto ustanovení sa nachádza materiálne ohnisko princípu voľného hodnotenia dôkazov, t.j. každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku.
Ďalej platí, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak (rovnako dnes § 133 Občianskeho súdneho poriadku).
Pri dokazovaní je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.
Pri prejudiciálnych otázkach platí, že otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán uvedený v predchádzajúcom odseku, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. To znamená, že súd si ju posúdi iba na účely svojho konania – ak nastane situácia, že takýto orgán rozhodne až po posúdení súdom a rozhodne inak ako vec posúdil súd, ide o dôvod na obnovu konania podľa § 397 písmeno a) Civilného sporového poriadku. Ak však bolo o takejto otázke rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.
Dôkazným prostriedkom môže byť všetko čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Je ním najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka.
Dôkazným prostriedkom podľa novej právnej úpravy sa budeme venovať v najbližšom príspevku.
Šaňo Bröstl ml.
Ilustračné foto: redakcia
