Nič nie je tak späté so spoločenským vývojom na Slovensku ako pozemkové právo. S každou zmenou obdobia, systému alebo politického diania sa automaticky menil aj vzťah pôda- vlastník -obhospodarovateľ. Právo pozemkových spoločenstiev ukazuje, ako čím najjednoduchšie združiť a obhospodarovať relatívne obrovský počet vlastníkov s rozdrobeným a samostatne neefektívnym vlastníctvom.
Pochopiť zložitejší komplex vzťahov dnešných pozemkových spoločenstiev nejde bez oboznámenia sa s históriou spoločne užívaných lesov a pasienkov.
V období feudalizmu (stredoveku) sa prostredníctvom tzv. urbárov reguloval pomer medzi zemepánom a poddaným. Pôda spolu s poddaným, ktorý na nej sídlil, prešla do rúk zemepánov a v súvislosti s tým, došlo k jej rozdeleniu na dominikál (pánsku pôdu) a rustikál (poddanskú, urbársku pôdu). Urbárska aj pánska pôda bola vo vlastníctve zemepána, avšak poddanskú pôdu zemepán prenechal poddaným do užívania. Podľa spôsobu užívania majetku, sa zaviedlo aj jeho delenie na poddanský, želiarský a domkársky. Zároveň sa pôda rozdelila na intravilán – domy, záhrady a extravilán – pasienky, lesy, oráčiny. Vo vzťahu k týmto pozemkom sa neskôr vytvorili tzv. urbárske formy spoluvlastníctva.
Urbár by sme mohli definovať ako povinnosti poddaného voči zemepánovi (pracovné, naturálne, peňažné), ktoré tvorili zemepánmi nadiktované súkromné knihy. Vzhľadom na feudálne obdobie, sa urbáre automaticky stali prostriedkom neobmedzenej vlády zemepánov nad poddanými. Po prijatí Opus Tripartitum (nastalo obdobie večného nevoľníctva) sa vzťah zemepán – poddaný stal ešte pevnejším a jediným vykúpením poddaného z robotovania na pôde bola len smrť.
Najmä z dôvodu neudržateľnosti dovtedy zavedeného urbárskeho systému (nenaplniteľné nároky zemepánov voči poddanému) v roku 1767 panovníčka Mária Terézia nariadila vydať tzv. Tereziánsky urbár. Základnou podstatou tohto kráľovského reskriptu bolo, okrem zaknihovania užívateľských vzťahov medzi zemepánom a poddaným (formou tereziánskej konskripcie – odpoveď na 9 otázok), určiť jednotne pre celú krajinu systém užívateľských vzťahov medzi zemepánom a poddaným, t. j. koľko pôdy ostane priamo zemepánovi a koľko poddanému v užívaní. Pri Tereziánskom urbáre ešte nemožno hovoriť o urbáre ako spoločenstve vlastníkov lesov a pasienkov, keďže boli stále vo vlastníctve zemepánov a vo vzťahu k poddanému išlo o užívateľský vzťah, ale vytvorili sa tzv. komposesoráty – zemianske vlastníctvo lesov a pasienkov.
Prínos Tereziánskeho urbáru bol plne využitý v revolučnom období, kedy dochádza k zrušeniu nevoľníctva a možnosť poddaného vlastniť pôdu.
Prvý krok k likvidovaniu urbárskej sústavy prišiel ešte v predrevolučnom období, zákonným článkom VII/1840, ktorý umožňoval zrušenie urbárskeho pomeru medzi poddanými a zemepánmi, a to na základe dobrovoľnosti.
Najrevolučnejším zákonným článkom IX/1848 bolo poddanstvo zrušené a urbárnici sa vyslobodili z urbárskeho pomeru z osobnoprávneho a majetkoprávneho hľadiska.
Zákonný článok IX/1848 síce zrušil nevoľníctvo, ale toto ustanovenie vo vzťahu k pozemkom bolo vykonávané postupne ďalšími zákonnými článkami:
- X/1848 o komasácií, o vylúčení pastvín a o urbariálnom úžitku dreva, na základe ktorého neskôr vznikli lesné a pasienkové spoločenstvá;
- XI/1848 o veciach bývalého zemepanského súdnictva;
- XII/1848 o náhrade bývalým zemepánom;
- XIII/1848 o zrušení cirkevného desiatku;
- XIV/1848 o úvere pre vykúpenie z urbárskych povinností.
Ďalšia likvidácia urbárskeho pomeru bola uskutočňovaná prostredníctvom cisárskych proklamácii a patentov. Z nich najvýznamnejší Urbársky patent z 2. marca 1853 definitívne potvrdil zrušenie urbárskeho pomeru a právo poddaných na vlastníctvo pôdy zapísanej v urbároch.
Posledným likvidačným opatrením (zákonný článok LIII/1871) boli upravené majetkové pomery bývalých urbariálistov tak, že k lesom a pasienkom v tých častí chotára, ktoré sa nedali rozdeliť, vzniklo, vzhľadom na racionálne obhospodarovanie, spoluvlastníctvo. Zavedením zákonného článku do praxe sa vo vzťahu k lesom a pasienkom začali vytvárať urbárske spoločenstvá (dnešná spoločná nehnuteľnosť).
Ďalšie zákonné články, v ktorých môžeme vidieť základne zásady obhospodarovania spoločnej nehnuteľnosti:
- zákonný článok XIX/1898 o štátnom spravovaní obecných a niektorých iných lesov a hôľ, ako aj hospodárskej správy spoločne užívaných lesov a hôľ, ktoré boli nedeliteľným vlastníctvom komposesorátov a bývalých urbárialistov - už v tomto zákonnom článku bola obmedzená deliteľnosť podielov medzi vlastníkmi (nedielne lesy), vyplývalo to hlavne z racionálneho obhospodarovania čím najväčšieho územia - plochy (deliteľnosť prichádzala do úvahy iba v prípade komposesorátneho lesa) a o hospodárení spoločných nedielnych lesov rozhodovalo valené zhromaždenie princípom väčšiny;
- zákonný článok X/1913 o nedeliteľných spoločných pasienkoch upravoval spravovanie prostredníctvom pasienkovej spoločnosti - pasienková spoločnosť, ako právnická osoba, figurovala aj ako vlastník zapísaný do pozemkovej knihy (z tohto dôvodu sa s jej zápisom na LV môžem stretnúť aj dnes) a v pozemkovej knihe zapísaní jednotliví spoluvlastníci spolu s veľkosťou ich podielov (spoluvlastníci vytvorili pasienkovú spoločnosť z dôvodu jednoduchšieho obhospodarovania);
V období rokov 1945 – 1989 nastáva v samotnom pozemkovom práve, hlavne v súkromnom obhospodarovaní vlastníkmi úpadok, a úlohu obhospodarovateľa na seba preberá štát. Zákonný článok X/1913 bol zrušený zákonom SNR č. 81/1949 Zb. o úprave pomerov pasienkového majetku a zmenu v obhospodarovaní lesov priniesol zákon SNR č. 2/1958 Zb. o úprave pomerov spoločne obhospodarovaných lesov. Prijatím oboch zákonov došlo k zrušeniu pasienkových a lesných spoločenstiev a ich obhospodarovanie prešlo pod spoločnosť - štát. Vlastníctvo pasienkov k spoločným pasienkom prešlo do vlastníctva družstiev a spoluvlastníci sa ex lege stali členmi družstva, zatiaľ čo spoločné lesné pozemky boli odovzdané do obhospodarovania krajským správam lesov.
Prechodom spoločných lesov a pasienkov pod správu štátu zanikli pasienkové a lesné spoločenstvá a v spoločnosti nastal všeobecný nezáujem o vlastníctvo.
Po zmene režimu a demokratizácii spoločnosti, dochádza aj k naprávaniu majetkových krívd. V praxi to znamenalo, navrátenie pozemkov pôvodným vlastníkom vo väčšine prípadov už potomkom oprávnených, čo prispelo k ešte väčšej rozdrobenosti vlastníctva. Po množstve prijatých zákonov, ktorých hlavným cieľom bolo:
- navrátenie pozemkov pôvodným vlastníkom alebo ich dedičom;
- oživenie pôvodných lesných a pasienkových spoločenstiev;
- zavedenie systému obhospodarovania a regulácie obnovených spoločenstiev.
Dňa 27. júna 1995 bol prijatý zákon č. 181/1995 o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „pôvodný zákon o pozemkových spoločenstvách“). Zaviedol do praxe základné princípy fungovania pozemkových spoločenstiev cez ich vznik, evidovanie, hospodárenie, orgány a zánik. Po čase sa však ukázalo, že pôvodný zákon o pozemkových spoločenstvách nedokáže riešiť čoraz viac problémov, ktoré súviseli s postupným vývojom vlastníckeho práva. Až na tretí pokus sa podarilo prijať stále aktuálny zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon o pozemkových spoločenstvách“).
Znenie pôvodného zákona o pozemkových spoločenstvách umožňovalo združiť a obhospodarovať iba pozemky, ktoré tvorili jednu spoločnú nehnuteľnosť (pozemkové spoločentvo bolo zložené iba z vlastníkov jednej spoločnej nehnuteľnosti).
Aj z tohto dôvodu zákon o pozemkových spoločenstvách priamo zadefinoval dva typy pozemkových spoločenstiev, už spomínanú spoločnú nehnuteľnosť spolu s jej zákonným znením (§8), a novú možnosť obhospodarovania viacerých typov vlastníckych vzťahov - spoločne obhospodarované nehnuteľnosti (§2 ods. 1 písm. d) a (§12).
1. Jednoduché pozemkové spoločenstvo tvorené jednou spoločnou nehnuteľnosťou
Spoločná nehnuteľnosť je osobitný typ podielového spoluvlastníctva s historický základom. Sú ňou bývalé urbariáty a komposesoráty, ktoré boli poddanými v čase nevoľníctva obhospodarované, no jeho zrušením sa z nich stali lesné a pasienkové spoločenstvá vo vlastníctve poddaných. Spoločnú nehnuteľnosť nemožno vytvoriť. Aktuálna definícia spoločnej nehnuteľnosti, ako jednej nehnuteľnej veci, ktorá môže (ale nemusí) pozostávať z viacerých pozemkov zapísaných na viacerých listoch vlastníctva, je mnohými pozemkovými spoločenstvami nesprávne vyložená a následne aplikovaná v praxi. Pozemkové spoločenstvá si na základe nesprávneho výkladu, vytvoria spoločnú nehnuteľnosť združením rôznych druhov pozemkov. Môže ňou byť iba tá nehnuteľnosť, ktorá bola pôvodným vlastníkom vrátená v reštitúcií ako spoločná nehnuteľnosť, a jej osobitný právny režim je vyznačený na liste vlastníctva v časti C ako poznámka, alebo je takto ešte zapísaná v pozemkových knihách.
2. Zložené pozemkové spoločenstvo tvorené rôznymi druhmi vlastníctva - spoločne obhospodarované nehnuteľnosti (§12)
V zákone o pozemkových spoločenstvách je tomuto typu obhospodarovania venovaná veľmi malá pozornosť aj keď ide o zložitejší komplex pravidiel ako pri spoločnej nehnuteľnosti. O spoločne obhospodarovaných nehnuteľnostiach môžeme hovoriť v prípadoch:
- združenia dvoch a viacerých spoločných nehnuteľností, na základe súhlasu nadpolovičnej väčšiny hlasov všetkých podielnikov z každej spoločnej nehnuteľnosti;
- združenie jednej a viac spoločných nehnuteľnosti, podielového spoluvlastníctva a výlučného vlastníctva na základe princípu získanej väčšiny: pri spoločných nehnuteľnostiach nadpolovičnej väčšiny všetkých podielnikov z každej spoločnej nehnuteľnosti, pri podielovom spoluvlastníctve nadpolovičnou väčšinou všetkých spoluvlastníkov a pri výlučnom vlastníctve súhlas vlastníka zo všetkých pozemkov, ktoré sa majú stať spoločne obhospodarovanými nehnuteľnosťami;
- združenie pozemkov len v podielovom spoluvlastníctve;
- združenie pozemkov v podielovom spoluvlastníctve a výlučnom vlastníctve;
- združenie jednej alebo viacerých spoločných nehnuteľností a výlučného vlastníctva;
- združenie viacerých vlastníkov, ktorí majú pozemky vo výlučnom vlastníctve.
Katarína Moľová
ilustračné foto: pixabay.com
