Úvod
Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v tomto roku boli vôbec prvými voľbami, na ktoré sa vzťahovali nové volebné zákony. Teda zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o podmienkach výkonu volebného práva“) a zákon č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o volebnej kampani“). Spomenuté volebné kódexy sú zaujímavé primárne z dvoch hľadísk. Po prvé, z hľadiska svojho obsahu predstavujú nové volebné zákony kodifikáciu volebného práva, čo možno z pohľadu medzinárodného porovnania považovať za nie tak celkom štandardné riešenie[1] a po druhé, novou právnou úpravou sa do volebnej legislatívy zaviedli viaceré „novinky“, ktoré môžu vytvárať isté interpretačné a aplikačné problémy. Článok sa zameria práve na jednu z nich. Ide o reguláciu pravidiel zverejňovania výsledkov volebných prieskumov, ktorú priniesol so sebou zákon č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani. Presnejšie o zákaz ich zverejňovania.
V zmysle ustanovenia § 17 zákona o volebnej kampani „V čase 14 dní predo dňom konania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania je zakázané zverejňovať výsledky volebných prieskumov. Ak sa koná druhé kolo volieb prezidenta alebo druhé kolo volieb predsedu samosprávneho kraja, výsledky volebných prieskumov je zakázané zverejňovať v čase sedem dní pred dňom konania druhého kola volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania.“ Citované ustanovenie v podstate zavádza akýsi špecifický druh volebného moratória, počas ktorého je zakázané v zákonom presne stanovenej lehote zverejňovať výsledky volebných prieskumov. Toto osobitné moratórium (§17 zákona o volebnej kampani), predmetom ktorého je výlučne zákaz zverejňovať volebné prieskumy, je z časového hľadiska značne dlhšie, než 48 hodinové moratórium podľa § 2 ods. 2 rovnakého zákona.[2] Účel, ktorý má byť dosiahnutý citovanými ustanoveniami možno celkom zreteľne vyčítať z dôvodovej správy k zákonu č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani. Je ním zabezpečenie slobody volieb, respektíve zabezpečenie ochrany princípu slobodných volieb, ktorý prekračuje tradičný „štvorprincípový“ katalóg zásad volebného práva.[3] Štyridsaťosem hodinové moratórium, počas ktorého je zakázané viesť akúkoľvek volebnú kampaň chápe zákonodarca „ ...ako nástroj na vytvorenie časového priestoru, v rámci ktorého sa má volič slobodne rozhodnúť komu odovzdá svoj hlas bez ovplyvňovania inými subjektmi, ktoré sa podieľajú na vedení volebnej kampane, alebo ktoré sú nosičmi informácií o kandidátoch.“[4] K zákazu zverejňovania volebných prieskumov zas konštatuje: „Zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov sa stále častejšie objavuje v prostriedkoch masovej komunikácie. Tejto činnosti sa venujú najmä renomované inštitúcie vykonávajúce túto činnosť na všeobecne uznávaných princípoch. Vo verejnosti však rezonuje, že za prieskumami verejnej mienky sú neraz ťažko identifikovateľné subjekty a médiá vyjadrujú prostredníctvom odborníkov rôzne názory na ich objektivitu. Často sa hovorí v tomto smere aj o účelových objednávkach. Keďže ide o jeden z významných spôsobov ovplyvňovania voličov, ktorý nadobúda význam najmä v čase približujúcich sa volieb, ustanovuje sa moratórium aj na túto činnosť. Z uvedeného dôvodu sa zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov v čase 21 dní pred dňom konania volieb[5] a v deň konania volieb až do skočenia hlasovania javí ako opodstatnený.“[6]
Je nutné pripomenúť, že zmyslom a účelom moratória (nielen toho vzťahujúceho sa na zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov) je zachovanie korektnosti volebnej súťaže medzi kandidujúcimi subjektmi, a to špecificky v záverečnej fáze volebného procesu, v ktorej spravidla častejšie dochádza i k určitým negatívnym formám volebnej agitácie ako sú napríklad zverejnenie, resp. sprístupnenie kompromitujúcich, nepravdivých, skreslených či neúplných informácií o politických konkurentoch. Berúc do úvahy tému článku, možno k nim zaradiť i potenciálne zverejňovanie „podozrivých“ volebných prieskumov. V skratke, ide teda o úsilie zákonodarcu zabrániť nekalým formám volebnej kampane (vrátane „účelovo objednaných“ prieskumov verejnej mienky) v kľúčovej fáze volebného procesu, ktoré sledujú cieľ ovplyvniť volebné rozhodovanie značnej časti oprávnených voličov.[7] Z tohto pohľadu nemožno označiť snahu zákonodarcu za absolútne nelegitímnu. Otáznym však stále ostáva to, či v snahe o zabezpečenie ochrany princípu slobodných volieb nezašiel až príliš ďaleko.
1. Otvorené otázky
Vo vzťahu k zákazu zverejňovať v príslušnom časovom období pred konaním volieb výsledky volebných prieskumov možno pozorovať dve skupiny otvorených otázok. Prvý okruh problémov súvisí s ústavnosťou takéhoto zákazu na jednej strane a s vhodnosťou jeho zavedenia na strane druhej.[8] Druhú skupinu otázok tvoria interpretačné a aplikačné problémy, ktoré sa v súvislosti s realizáciou takéhoto „druhu“ volebného moratória v praxi môžu objaviť.
2. Problém ústavnosti
Otázku ústavnosti volebného moratória ako takého, ktorá sa zvykne klásť v súvislosti so zlučiteľnosťou tohto inštitútu s čl. 26 Ústavy SR[9], možno vztiahnuť i na problematiku zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.“. Ústavodarca v rovnakom článku ústavy zároveň stanovil aj podmienky, za ktorých možno vyššie vymedzené právo na informácie a slobodu prejavu obmedziť. Ústava v čl. 26 ods. 4 deklaruje, že „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať informácie a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“.
Z citovaných ustanovení ústavy vyplýva, že k obmedzeniu slobody prejavu a práva na informácie môže zákonodarca pristúpiť až po splnení troch podmienok. Jednej formálnej a dvoch materiálnych.[10] Kým formálnu podmienku ústavy, ktorou je nutnosť prijatia slobodu prejavu a právo na informácie odmedzujúceho opatrenia vo forme zákona možno považovať v tomto prípade za splnenú, otáznik visí práve nad zvyšnými dvomi materiálnymi podmienkami. Možno sa preto pýtať, či zákaz zverejňovania volebných prieskumov spĺňa podmienku (i) nevyhnutnosti prijatia obmedzenia[11] a tiež podmienku (ii) ochrany taxatívne vypočítaných záujmov. Ide o ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, verejného zdravia či ochranu mravnosti. Zdá sa však, že odpoveď na položenú otázku je skôr záporná. Ako dodáva L. Orosz: „Odpoveď na otázku, či takéto odôvodnenie obstojí v skúške „ústavnosti“ patrí do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.“[12]
3. Interpretačné a aplikačné problémy
Druhú skupiny otvorených otázok spojených so zákazom zverejňovania volebných prieskumov zakotvenom v § 17 zákona o volebnej kampani predstavujú interpretačné a aplikačné problémy. Zo spomínaného ustanovenia zákona zreteľne možno vyčítať nasledovné. Každý, kto v čase 14 dní predo dňom konania volieb[13] alebo v deň konania volieb pred skončením hlasovania (ak sa koná druhé kolo volieb prezidenta alebo druhé kolo volieb predsedu samosprávneho kraja v čase sedem dní predo dňom konania druhého kola volieb a rovnako v deň konania volieb) zverejní výsledky volebných prieskumov, dopustí sa v zmysle § 17 zákona o volebnej kampani protiprávneho konania.
Pre interpretáciu dotknutého ustanovenia zákona a jeho aplikáciu sú kľúčovými tri skutočnosti. Ide jednak o výklad pojmov (i) zverejnenie a (ii) volebný prieskum a tiež o to, (iii) koho a za splnenia akých podmienok možno považovať za adresáta zákazu zverejňovať výsledky volebného prieskumu.
4. Zverejňovanie a volebné prieskumy ako otvorená textúra
V prvom rade si je nutné uvedomiť, že zákonodarca žiadnym spôsobom nezakazuje prieskumným agentúram či iným subjektom v dotknutom časom období realizáciu volebných prieskumov prostredníctvom kladenia relevantných otázok vybraným respondentom. Podľa zásady iura mere facultatis[14] zakotvenej v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, zakázaným nie je teda ani zber štatistických informácií o volebných preferenciách oprávnených voličov a zakázaným nie je ani ich spracúvanie a vyhodnocovanie. Pre posudzovanie protiprávnosti konania je preto kľúčovým len zverejnenie volebných prieskumov. Nemožno nakoniec úplne zavrhnúť myšlienku, že aj prieskumy, ktoré budú mapovať vývoj voličských prieskumov v časovom období, počas ktorého bude zverejňovanie ich výsledkov zakázané, majú svoj význam. Nejde len o cenné dáta pre politologický či sociologický výskum, ale je si možné tiež celkom dobre predstaviť, že aj samotné politické strany prejavia o takéto volebné prieskumy záujem. Ich analýzou je totiž možné vyhodnocovať priebeh predvolebnej kampane v jej záverečnej fáze, správanie voliča tesne pred samotnými voľbami či jeho citlivosť na vybrané témy. Takéto výstupy sú potom celkom jasne využiteľné pre politickú stranu i v budúcnosti.
Bolo už vyššie naznačené, že pre posudzovanie protiprávnosti konania podľa § 17 zákona o volebnej kampani je kľúčovým zverejňovanie volebných prieskumov. Čo si však možno pod tým predstaviť? Zákon č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani neponúka žiadnu legálnu definíciu zverejňovania. Možno si však pomôcť definíciou zverejnenej informácie, ktorú obsahuje zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o slobode informácií“). Ten v ustanovení § 4 ods. 3 stanovuje, že „Zverejnenou informáciou je informácia, ktorú môže každý opakovane vyhľadávať a získavať, najmä informácia publikovaná v tlači alebo vydaná na inom hmotnom nosiči dát umožňujúcom zápis a uchovanie informácie, alebo vystavená na úradnej tabuli s možnosťou voľného prístupu, alebo sprístupnená pomocou zariadenia umožňujúceho hromadný prístup, alebo umiestnená vo verejnej knižnici“. Neexistuje totiž žiaden dôvod, ktorý by vylučoval analogické použitie uvedenej legálnej definície i na zverejnenie výsledkov volebných prieskumov. Otázne je, či takáto definícia (hoci má demonštratívny charakter) pokrýva celý rozsah zverejňovania, ktoré mal na mysli tvorca zákona o volebnej kampani. Definícia zverejnenej informácie podľa zákona o slobode informácií totiž pri posudzovaní toho, čo je a čo nie je takouto informáciou zdôrazňuje najmä možnosť opakovaného vyhľadávania a získavania zverejnenej informácie. Čo ale v situácii, že niekto (napríklad líder politickej strany) na predvolebnom zhromaždení v športovej hale s naplnenou kapacitou 5000 miest len ústne oznámi výsledky predvolebného prieskumu a prípadne spomenie aj agentúru, ktorá prieskum realizovala? Zmení sa niečo, ak uvedené zopakuje tri či štyrikrát pred podobným auditóriom? Berúc do úvahu zámer zákonodarcu (predísť ovplyvňovaniu hlasovania voličov prostredníctvom volebných prieskumov), ktorý sledoval legislatívnym zakotvením zákazu zverejňovať 14 dní pred konaním volieb výsledky volebných prieskumov možno zhrnúť, že pojem zverejňovania podľa ustanovenia § 17 zákona o volebnej kampani je nutné vykladať širšie, než to robí zákon o slobode informácií. Možno najskôr tak, ako to robí zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, keď v § 4 ods. 3 písm. a) bod 3 pod zverejňovaním osobných údajov rozumie: „publikovanie, uverejnenie alebo vystavenie osobných údajov na verejnosti prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, verejne prístupných počítačových sietí, verejným vykonaním alebo vystavením diela, verejným vyhlásením, uvedením vo verejnom zozname, v registri alebo v operáte, ich umiestnením na úradnej tabuli alebo na inom verejne prístupnom mieste“.
4.1 Volebné prieskumy
Ďalšia otvorená otázka pri interpretácií ustanovenia § 17 zákona o volebnej kampani sa vynára v súvislosti s obsahom pojmu volebný prieskum. Ani ten zákon bližšie nešpecifikuje. Je samozrejmé, že volebným prieskumom bude celkom jednoznačne prieskum verejnej mienky, vypracovaný agentúrou, ktorá sa na takúto činnosť špecializuje, a z ktorého bude na základe spracovaných informácii vyplývať predpoveď výsledku volieb. Takto možno jednoznačne popísať jadro pojmu volebný prieskum. O tom niet žiadnych pochýb. No ako nakoniec vždy, nejde len o jadro pojmu. Samozrejme, že i pojem volebný prieskum má povedané slovníkom Herberta Harta svoju otvorenú štruktúru.[15] Tá sa nám naplno obnažuje vo viacerých prípadoch, ktoré sa nachádzajú takpovediac „na hrane“. Možno sa napríklad pýtať, či je správne pod označenie volebného prieskumu zaraďovať i krátku videoreportáž, v ktorej sa anketovým spôsobom pýtajú približne desiatich ľudí (najčastejšie osobností), koho budú v nastávajúcich voľbách voliť. Alebo ako posúdiť prípady, keď mienkotvorný denník nechá na svojej webovej stránke priebežne hlasovať ľudí o tom, koho sa chystajú voliť. Čo s tým, keď redaktor novín zverejní informáciu, že podľa jeho zdrojov má nejaká strana šancu získať určitý volebný výsledok? Možno za volebný prieskum považovať zverejnené výsledky predpovedí zamestnancov prieskumných agentúr tipujúce výsledky volieb? A nakoniec, je volebným prieskumom aj prieskum predpokladanej účasti vo voľbách?
Výpočet viac či menej sporných prípadov nie je samozrejme vyčerpávajúci. Na vyriešenie tohto problému je nutné nájsť (hľadať) určujúce kritériá, ktoré musí mať každý volebný prieskum, aby išlo o volebný prieskum, ktorého zverejňovanie je v zmysle § 17 zákona o volebnej kampani zakázané. Berúc do úvahy fakt, že zákon žiadne takéto kritériá neurčuje, rovnako ako i v prípade pojmu zverejňovania, i tu musí pri interpretácii hrať dominantnú úlohu účel právnej normy, kvôli ktorému prijal zákonodarca zákaz zverejňovať výsledky volebných prieskumov. Z tohto pohľadu by mal volebný prieskum na to, aby mohol spadať pod režim spomínaného špecifického predvolebného moratória, spĺňať primárne dve nasledovné kritériá: (i) mal by prostredníctvom získavania informácií o volebných preferenciách voličov predpovedať výsledky volieb a (ii) rovnako by malo ísť o relevantný, respektíve relevantnosť vzbudzujúci volebný prieskum. V rámci druhého kritéria by sa malo posudzovať najmä to, na koľkých respondentoch a kým bol prieskum realizovaný (napr. či ide alebo nejde o subjekt, ktorý vytvára podobné prieskumy dlhodobo a na profesionálnej úrovni). Do úvahy by sa mali brať tiež metódy akými sa dospelo k predpovedi volebného výsledku. Je nutné však zdôrazniť, že pri posudzovaní splnenia kritéria relevantnosti sa musí brať do úvahy ani nie tak skutočne objektívna spôsobilosť prieskumu čo najpresnejšie zanalyzovať volebné preferencie strán a predpovedať výsledok volieb, ako skôr to, či určitý volebný prieskum tento dojem vo verejnosti (voličoch) objektívne vzbudzuje alebo nie.
Možno totiž predpokladať, že nielen, ale hlavne takéto volebné prieskumy majú potenciál ovplyvniť počas moratória podľa § 17 zákona o volebnej kampani voliča a významným spôsobom tak vplývať na výsledok volieb, čomu sa zákonodarca snaží v citovanom ustanovení zákona zjavne zabrániť.
5. Adresáti
Zo znenia rozoberaného ustanovenia § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani je ďalej zrejmé, že zákonodarca v tomto prípade bližšie nešpecifikuje, kto je adresátom právnej normy, ktorá stanovuje zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov. Možno preto oprávnene vyvodiť, že zákaz je adresovaný každému deliktuálne spôsobilému subjektu. Zákon však následne v § 19 zákona o volebnej kampani označenom ako Správne delikty explicitne vymedzuje jednak orgány, ktoré rozhodujú o porušení zákona, subjekty, ktorým je možné uložiť za toto porušenie pokutu a tiež aj je výšku. V tom zmysle za zverejnenie volebného prieskumu v dotknutom časovom období pred voľbami uloží Štátna komisia politickej strane pokutu od 30 000 eur do 300 000 eur, kandidátovi na prezidenta pokutu od 5 000 eur do 50 000 eur, nezávislému kandidátovi pokutu od 1 000 eur do 10 000 eur a tretej strane pokutu od 1 000 eur do 10 000 eur. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky zas podľa tohto ustanovenia uloží vydavateľovi periodickej alebo neperiodickej publikácie alebo tlačovej agentúre pokutu od 1 000 eur do 10 000 eur, ak z ich strany dôjde k porušeniu zákazu podľa spomínaného § 17. Obdobnú právomoc má aj Ministerstvo vnútra ktoré za porušenie rovnakej povinnosti ukladá ostatným právnickým osobám pokutu od 1 000 eur do 10 000 eur.
Zo znenia § 19 zákona a volebnej kampani, ktorý určuje zodpovedné subjekty a výšku pokút, ktoré môžu štátne orgány za porušenie zákona uložiť jasne vyplýva, že napriek tomu, že aj fyzická osoba („nekandidát“, prípadne osoba neregistrovaná ako tretia strana) je spôsobilá sa v intenciách už naznačeného výkladu § 17 zákona o volebnej kampani dopustiť protiprávneho konania tým, že v období moratória na zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov takéto výsledky zverejní, nie je za toto správanie sankcionovateľná. O tom, že išlo o účel zákonodarcu sa dá však veľmi vážne pochybovať. S veľkou pravdepodobnosťou možno navyše konštatovať, že ani „všemocné“ ustanovenia § 46 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch na uvedenom nič nezmení.[16]
Záver
Na záver sa zdá, že v súvislosti s interpretáciou a aplikáciou zákazu zverejňovať výsledky volebných prieskumov v lehotách stanovených novým zákonom č. 181/2015 Z. z. o volebnej kampani sa vynára pomerne veľa otvorených otázok. No asi ten najdôležitejší otáznik visí vôbec nad účelnosťou takéhoto zákazu. Ak berieme do úvahy naznačenú možnosť obídenia zákazu zverejňovať výsledky volebných prieskumov najmä v spojení s rozvojom moderných informačných technológií (internet a sociálne siete) javí sa nám dodržiavanie tohto zákazu skôr iluzórnym alebo fiktívnym. Sú tu však aj ďalšie aspekty. Skutočne je potreba predísť tzv. „účelovým objednávkam“ na volebné prieskumy v situácií, keď volebné prieskumy nerealizuje zďaleka len jediný subjekt tak naliehavá? Nakoniec, nemožno ani presne odhadnúť, aký je účinok hoc i zmanipulovaných výsledkov volebných prieskumov. Ide totiž v istom zmysle o „dvojsečné zbrane“: Zdanlivo pozitívny výsledok jednej z kandidujúcich strán môže mobilizovať nielen ďalších jej voličov, ale aj voličov jej konkurentov. Pýtať sa možno i tak, či je ozajstným paralyzovaním účinkov zmanipulovaných volebných prieskumov to, ak sa potenciálne zmanipulovaný prieskum môže objaviť najneskôr 14 dní pred hlasovaním vo voľbách. Netrvajú účinky takéhoto prieskumu i počas moratória? Ide teda o efektívne riešenie?
JUDr. Juraj Martaus
ilustračné foto: www.nrsr.sk
[1] Bližšie pozri: OROSZ, L.: Nové volebné kódexy, In OROSZ, L. – MAJERČÁK, T. (ed.): Aktuálne problémy volebného práva – nové volebné zákony, UPJŠ, Košice, 2015, s. 9.
[2]„Volebná kampaň začína dňom uverejnenia rozhodnutia o vyhlásení volieb v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „vyhlásenie volieb“) a končí 48 hodín predo dňom konania volieb.“ Odsek 3 ustanovenia § 2 ďalej dodáva: „činnosť iných subjektov ako ustanovených v odseku 1 na podporu alebo v neprospech politických strán, koalícií politických strán a kandidátov sa v čase ustanovenom na volebnú kampaň zakazuje.“
[3] Bližšie pozri: SOMOROVÁ Ľ.: VII Kapitola - Voľby a volebné právo v Slovenskej republiky, In PALÚŠ I. - SOMOROVÁ Ľ. : Štátne právo Slovenskej republiky. 4. Vyd. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2014. s. 232.
[4] Bližšie pozri: Dôvodová správa k zákonu č. č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani, § 2, prístupné na: http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=4611, navštívené dňa 7. 7. 2016.
[5] Tu si možno všimnúť, že kým dôvodová správa hovorí až o 3 týždňoch (teda 21 dňoch), počas ktorých je pred voľbami zakázané zverejňovať volebné prieskumy, ustanovenie § 17 zákona o volebnej kampani spomína len 14 dní, teda dva týždne. Tento rozdiel je daný faktom, že návrh zákona č. 181/2014 o volebnej kampani obsahoval pôvodne zákaz zverejňovania volebných prieskumov v období až 21 dní pred dňom konania volieb.
[6] Bližšie pozri: Dôvodová správa k zákonu č. č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani, § 16 (návrh zákona o volebnej kampani pôvodne obsahoval zákaz zverejňovania volebných prieskumov v § 16), prístupné na: http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=4611, navštívené dňa 7. 7. 2016.
[7] Bližšie pozri: OROSZ, L.: kap. IV. 3. 6. Volebná kampaň, In OROSZ, L. a kol.: Volebné právo, UPJŠ, Košice, 2015, s. 93.
[8] Otázka vhodnosti v naznačenej súvislosti vyvstáva najmä v spojení s problémom reálnej kontroly dodržiavania volebného moratória v praxi, ktorá sa zdá byť v dobe rozvoja moderných informačných technológií skôr iluzórnou až fiktívnou.
[9] Bližšie pozri: MAJERČÁK, T.: Volebná kampaň (aktuálny stav, perspektívy), In OROSZ, L. – MAJERČÁK, T. (ed.): Aktuálne problémy volebného práva – nové volebné zákony, UPJŠ, Košice, 2015, s. 93 – 94; a BALOG, B.: Volebné moratórium a sloboda prejavu, In OROSZ, L. – MAJERČÁK, T. (ed.): Volebné zákonodarstvo v Slovenskej republike (doterajší vývoj, aktuálny stav, príčiny a dôsledky), Zborník vedeckých prác z medzinárodnej vedeckej konferencie, Košice 26. – 27. jún 2014, UPJŠ, Košice, 2014, s. 248 – 264.
[10] Bližšie pozri: DRGONEC, J.: Komentár k čl. 111 Ústavy Slovenskej republiky, In ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky, EUROKÓDEX, Žilina, 2012, s. 203.
[11] „Obmedzenie základného práva alebo slobody nie je nevyhnutné, ak účel obmedzenia zavedeného v záujme nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi základnými právami alebo slobodami, ktoré sa dostanú do vzájomného konfliktu, možno dosiahnuť iným spôsobom, pri ktorom by sa dalo vyhnúť zavedeniu obmedzenia.“ (bližšie pozri: DRGONEC, J.: Komentár k čl. 111 Ústavy Slovenskej republiky, In ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky, EUROKÓDEX, Žilina, 2012, s. 203).
[12] Bližšie pozri: OROSZ, L.: kap. IV. 3. 6. Volebná kampaň, In OROSZ, L. a kol.: Volebné právo, UPJŠ, Košice, 2015, s. 257.
[13] To znamená všetkých druhov volieb.
[14] Na rozdiel od orgánov verejnej moci, ktorých moc je vymedzená a obmedzená v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, občania majú slobodu konania. Zásada, že občanovi je dovolené všetko, čo mu nie je zakázané zákonom, sformulovaná v čl. 2 ods. 3 ústavy predstavuje jeden z pilierov právneho štátu. Týka sa fyzických osôb i právnických osôb (bližšie pozri: BRÖSTL, A.: Komentár k čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky, In ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky, EUROKÓDEX, Žilina, 2012, s. 203).
[15] Ako konštatuje Herbert Hart, pri interpretácii a aplikácii každej právnej normy vždy vzniknú pochybnosti o jej použití a prostriedok jej vyjadrenia sa prejaví ako neurčitý napriek tomu, že v obrovskom množstve bežných prípadov funguje úplne hladko (bližšie pozri: HART, H.: Pojem práva, Prostor, Praha, 2004, s. 132).
[16] Ustanovenie § 46 Iné priestupky proti poriadku v správe znie: „Priestupkom proti poriadku v správe je porušenie aj iných povinností než uvedených v § 21 až 45, ak sú ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, vrátane všeobecne záväzných nariadení obcí a všeobecne záväzných vyhlášok miestnych orgánov štátnej správy, ak sa takýmto konaním sťaží plnenie úloh štátnej správy alebo obcí. Za tento priestupok možno uložiť pokutu do 33 eur.“ V rámci tejto skutkovej podstaty by bolo pravdepodobne najťažšie naplniť kritérium sťaženia plnenia úloh štátnej správy.
