Začiatkom roka 2017 zarezonovala v tuzemských médiách informácia o uzatvorení manželstva dvoch známych osobností slovenského šoubiznisu. Svoje „áno“ si povedali strany jedného trestného konania, a to ženích ako toho času poškodený a nevesta ako osoba, proti ktorej sa vedie trestné konanie. Pre úplnosť dodávame, že v čase pred uzatvorením manželstva bolo vo veci neprávoplatne rozhodnuté tak, že obžalovaná bola uznaná vinnou a bol jej uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Poškodený v súvislosti s takýmto rozhodnutím senátu okresného súdu verejne vyjadril svoj nesúhlas a s tým spojené rozčarovanie. Následne bola v čase po uzatvorení manželstva medializovaná informácia o tom, že poškodený učinil späťvzatie súhlasu s trestným stíhaním svojej manželky.
Je pravdou, že v médiách sa krátko po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku objavila teória, podľa ktorej by bolo možné uzatvorením manželstva a následným späťvzatím súhlasu s trestným stíhaním blízkej osoby, zvrátiť vzniknutú situáciu. Len pred niekoľkými dňami sa teória zmenila na objektívnu skutočnosť. Reakcie širokej laickej verejnosti boli rôznorodé, rovnako tak aj právne názory širšej odbornej verejnosti. Osobitne nás však zaujala reakcia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorú médiám poskytla jej hovorkyňa Andrea Predajňová: "Podľa generálneho prokurátora ide o typický príklad zneužitia práva v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Prokuratúra urobí všetko pre to, aby k tomu nedošlo."
S poukazom na obsah tejto reakcie je potrebné sformulovať nasledovnú „otázku za milión“ (či lepšie povedané „za 10 rokov na tvrdo“): Čo všetko reálne môže prokuratúra urobiť pre to, aby k vyhnutiu sa trestnej zodpovednosti nedošlo?
V medializovanom prípade bola podaná obžaloba pre obzvlášť závažný zločin podvodu. V súlade s § 211 ods. 1 Trestného poriadku platí, že trestný čin podvodu patrí medzi taxatívne vymenované trestné činy, pri ktorých môže poškodený uskutočniť späťvzatie súhlasu s trestným stíhaním blízkej osoby. V trestnoprávnej teórií je toto právo poškodeného zaraďované medzi jeho všeobecné práva.[1] Súhlas poškodeného s trestným stíhaním predstavuje v našom právnom poriadku výnimku zo zásady legality, podľa ktorej je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku). Inštitút súhlasu poškodeného v istom slova zmysle, hoci veľmi vzdialene, pripomína prvok prítomný pri tzv. návrhových deliktoch, ktoré náš právny poriadok pozná napr. v súvislosti s tzv. návrhovými priestupkami.[2] Inštitút súhlasu poškodeného považuje doc. Kurilovská za prejav zásady dispozitívnosti v trestnom konaní.[3]
Pri uskutočnení späťvzatia súhlasu poškodeného s trestným stíhaním nastáva situácia, pri ktorej musí dôjsť k obligatórnemu zastaveniu trestného stíhania, nakoľko sa jedná o okolnosť spôsobujúcu neprípustnosť trestného stíhania (jeho začatia, resp. pokračovania v ňom) podľa § 9 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku. Zákonodarca v danom prípade nedáva prokurátorovi na výber, pretože zo slovnej formulácie „zastaví“ (§ 215 ods. 1 Trestného poriadku) nevyplýva žiadna možnosť výberu. Predmetné ustanovenie § 215 ods. 1 Trestného poriadku rovnako zaväzuje aj sudcu v rámci preskúmania obžaloby podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, v rámci predbežného prejednania obžaloby podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku ako aj mimo hlavného pojednávania podľa § 290 ods. 1 Trestného poriadku. A napokon inštitút späťvzatia súhlasu s trestným stíhaním je záväzný aj pre odvolací súd, ktorý musí postupovať podľa § 320 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Vychádzajúc z toho, že trestné konanie je už toho času vedené pred súdom, kde je prokurátor (len) stranou trestného konania, je zrejmé, že prokuratúra v rámci trestného konania nebude môcť reálne uskutočniť nič, čo by danú situáciu mohlo zvrátiť.
Problematiku uzatvorenia manželstva upravuje zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine v platnom znení (ďalej len „Zákon o rodine“), ktorý v § 1 ods. 1 určuje, že manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom, pričom § 2 dopĺňa, že k uzatvoreniu manželstva sa vyžaduje súhlasné vyhlásenie snúbencov pred príslušným orgánom. „Vyhlásenie snúbencov, že uzavierajú manželstvo, je právnym úkonom.“ [4] Po uzatvorení manželstva sa toto vyhlásenie zapisuje v zmysle zákona č. 154/1994 Z.z. o matrikách v platnom znení do knihy manželstiev, ktorej úradný výpis sa označuje legislatívnou skratkou za sobášny list, ktorý je verejnou listinou.[5] Z vyjadrenia, ktoré tlmočila hovorkyňa Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vyplýva, že uzatvorenie manželstva považuje prokuratúra za typický príklad zneužitia práva, ktoré ako dobre vieme, v zmysle Občianskeho zákonníka nepožíva právnu ochranu. Z radov niektorých právnikov zaznievali hlasy, ktoré poukazovali na možnú účelovosť sobáša, čoho logickým následkom by mala byť jeho neplatnosť – máme tým na mysli neplatnosť vyhlásenia snúbencov ako právneho úkonu.
Zákon o rodine skutočne pamätá na situácie, pri ktorých mohlo dôjsť k neplatnému uzatvoreniu manželstva. Pre náš prípad pripadá do úvahy vada právneho úkonu – vyhlásenia snúbencov, ktorým bolo manželstvo uzatvorené. Podľa § 14 ods. 1 Zákona o rodine manželstvo je neplatné, ak vyhlásenie o uzavretí manželstva nebolo urobené slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne, pričom Zákon o rodine odkazuje na všeobecnú úpravu § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa Občianskeho zákonníka (lex generalis), Zákon o rodine obsahuje prednostnú špeciálnu právnu úpravu, podľa ktorej neplatnosť nenastáva priamo zo zákona, ale je viazaná na právoplatné rozhodnutie súdu, ktorý však nerozhoduje z úradnej povinnosti, ale len na návrh.[6] Toto špecifikum vyplýva z § 14 ods. 2 Zákona o rodine ktorý určuje, že o tom, že manželstvo je neplatné podľa odseku 1, súd rozhodne na návrh ktoréhokoľvek manžela.
Konanie o určenie neplatnosti manželstva je upravené v §§ 101 až 103 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CMP“), ktorý v § 102 určuje, že konanie o určenie neplatnosti manželstva sa začína len na návrh, ak osobitný predpis neustanovuje, že konanie možno začať aj bez návrhu. Ako sme uviedli, Zákon o rodine formuluje konanie o neplatnosť manželstva z dôvodu vady právneho úkonu ako konanie obligatórne návrhové, kde návrh môže podať len ktorýkoľvek z manželov.
Práve táto informácia má pre mladomanželov najzásadnejší význam, nakoľko pokiaľ niektorý z mladomanželov nezačne konanie o určenie neplatnosti manželstva, samotný prokurátor nemôže do tohto konania vstúpiť. A čo je najzásadnejšie, v zmysle s § 12 ods. 2 CMP prokurátor môže podať návrh na začatie konania, ak možno konanie začať aj bez návrhu, a ak to ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis, čo rozhodne nie je prípadom konania o neplatnosť manželstva, ktoré je obligatórne návrhové. Preto nemôže prokurátor podať návrh ani na začatie konania o neplatnosť manželstva.
Pre úplnosť dodávame, že trestný súd nie je oprávnený riešiť neplatnosť manželstva ako predbežnú otázku, nakoľko neplatnosť manželstva nie je vlastným predmetom trestného konania.[7] Podľa § 7 ods. 2 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd nie sú oprávnené samostatne riešiť predbežné otázky týkajúce sa osobného stavu, o ktorých sa rozhoduje v inom súdnom konaní. Ak o takej otázke nebolo ešte rozhodnuté, orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné počkať na vydanie rozhodnutia. V tomto smere je nutné uzavrieť, že konanie v statusovej veci - neplatnosti manželstva, sa môže začať len na návrh niektorého z mladomanželov, nie však na návrh súdu a už vôbec nie prokuratúry, ktoré je v aktuálnom štádiu trestného konania len stranou. Preto neostáva prokuratúre nič iné, len sa s aktuálnym stavom vecí zmieriť a zablahoželať mladomanželom veľa šťastia v ich novom spoločnom živote.
Erik Surmánek, 18. január 2017
ilustračné foto: pixabay.com
[1] Pozri ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná a osobitná časť. 1. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. s. 167, ISBN 978-80-89122-75-2
[2] MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo. 4. vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2009. s. 209, ISBN 978-80-89447-05-3
[3] Porovnaj KURILOVSKÁ, L.: Základné zásady trestného konania. Účel a základná limitácia. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 122, ISBN 978-80-89122-91-2
[4] LAZAR, J. a kol.: Občianske právo hmotné I., 1. vydanie, Bratislava : IURA EDITION, 2010. s. 277, ISBN 978-80-8078-346-4
[5] Podobne LAZAR, J. a kol.: Občianske právo hmotné I., 1. vydanie, s. 287
[6] Taktiež LAZAR, J. a kol.: Občianske právo hmotné I., 1. vydanie, s. 292
[7] Pozri OLEJ, J.; ROMŽA, S.; ČOPKO, P.; PUCHALLA, M.: Trestné právo procesné. 1. vydanie. Košice : UPJŠ v Košiciach, 2012. s. 12. ISBN 978-80-7097-965-5
