Dňa 29.06.2017 bol na webovej stránke Ústavného súdu SR zverejnený Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 zo dňa 31.05.2017 ako aj odlišné stanoviská niektorých sudcov ústavného súdu, ktoré smerovali proti výroku aj odôvodneniu nálezu, respektíve len proti odôvodneniu.
Vzhľadom k tomu, že samotnému Nálezu je venovaná dostatočná a pomerne nekritická mediálna pozornosť, stojí za povšimnutie nesúhlasné odlišné stanovisko sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka, ktoré smerovalo tak proti výroku Nálezu ako aj proti jeho odôvodneniu.
Po prečítaní Nálezu a jeho odôvodnenia ako aj uvedeného odlišného stanoviska som názoru, že z hľadiska právnej argumentácie (čisto z právneho pohľadu oslobodeného od morálnych nánosov) je presvedčivejším práve odlišné stanovisko. Alebo povedané inak, odôvodnenie Nálezu neobsahuje jasné odpovede na množstvo problematických právnych otázok, respektíve ich len načrtáva a neponúka žiadne odpovede.
Vzhľadom k uvedenému sa musím stotožniť s odlišným stanoviskom v tom, že vlastné východiská podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu (ktoré fakticky začínajú až od s. 120 nálezu) nie sú založené ani tak na právnej argumentácii, ale ide skôr o rozpravu, či úvahu ústavného súdu o hodnotách a morálke. Zásadnú právnu argumentáciu týkajúcu sa napríklad posudzovania právnych účinkov amnestií, či milosti z trestnoprávneho hľadiska, respektíve posudzovanie otázky retroaktivity v odôvodnení Nálezu nenájdeme, prípadne sú tam obsiahnuté len určité náznaky bez hlbšieho právneho rozboru.
1/
Tak napríklad, ako trestného sudcu ma zaujímalo ako sa ústavný súd vysporiada s dôležitým (ak nie pre posúdenie danej veci rozhodujúcim) posúdením právnych účinkov rozhodnutí o amnestii alebo milostí u dotknutých osôb.
V tejto súvislosti ústavný súd na s. 135 Nálezu uvádza že „z hľadiska posudzovania ústavnej akceptovateľnosti derogačného uznesenia národnej rady je dôležité aj posúdenie právnych účinkov, ktoré vyvolali derogované rozhodnutia o amnestii alebo milosti u dotknutých osôb. V posudzovanej veci ide o právne účinky aboličných rozhodnutí predsedu vlády o amnestiách z 3. marca 1998 a 7. júla 1998 a prezidenta z 12. decembra 1997. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že na právne účinky aboličných rozhodnutí neexistujú v teórii (trestného) práva jednotné názory. Tieto názory možno rozdeliť do dvoch veľkých skupín prvá skupina názorov ‒ priznáva abolícii ako procesnoprávnemu inštitútu len procesnoprávne účinky, zatiaľ čo druhá skupina názorov síce akceptuje, že abolícia je procesnoprávny inštitút, ale s hmotnoprávnymi účinkami. Právnym následkom akceptácie hmotnoprávnych účinkov aboličného rozhodnutia je zánik trestnosti amnestovaných, resp. omilosťovaných skutkov so všetkými právnymi dôsledkami, na čom nemení nič skutočnosť, že aboličné rozhodnutie má procesnoprávnu povahu, t. j. ide „o procesnopravnu prekážku stíhateľnosti na hmotnoprávnom základe“ (MADLIAK, J. – MADLIAK, A. Trestne právo hmotné – všeobecná časť. I. Základy trestnej zodpovednosti. Košice: ATOM computers, 2000, s. 322). Je zjavné, že pri hmotnoprávnom vnímaní abolície sa pripustením jej derogácie konštituuje trestnoprávna zodpovednosť dotknutých osôb nanovo, a teda celkom zjavne retroaktívne. Primárne procesnoprávna povaha aboličného rozhodnutia vedie jej zástancov (pozri napr. SOLNAŘ, V. ‒ FENYK, J. ‒ CISAŘOVÁ, D. ‒ VANDUCHOVÁ, M. System českeho trestniho prava. Čast II. Zaklady trestni odpovědnosti. Praha: Nakladatelství Novatrix, s. r. o., 2009, s. 446) aj k záveru o („len“) procesnoprávnych účinkoch takéhoto rozhodnutia, ktoré spočívajú tom, že abolíciou nezaniká trestnosť amnestovaného, resp. omilosťovaného skutku, ale vzniká len procesná prekážka trestného stíhania, ktorá odpadne, ak sa amnestia alebo milosť zruší. Ak sa aboličnému rozhodnutiu priznajú len procesnoprávne účinky, tak je napätie medzi rozhodnutím o zrušení amnestie, resp. milosti, a princípom právnej istoty výrazne nižšie (znesiteľnejšie) ako v prípade, ak sa aboličnému rozhodnutiu priznajú aj hmotno-právne účinky. Práve procesnoprávnym charakterom tzv. Mečiarových amnestií argumentuje vo svojom stanovisku národná rada (bod 67), ako aj vláda v častiach VIII a IX svojho stanoviska.“
Vzhľadom k uvedenému je zjavné, že ústavný súd si bol vedomý toho, že ak by malo rozhodnutie o amnestii hmotnoprávne účinky, došlo by publikovaním rozhodnutia o amnestii k zániku trestnosti amnestovaných skutkov, t. j. nebolo by možné ohľadne amnestovaných skutkov ďalej viesť dokazovanie a to ani vtedy nie, pokiaľ by následne došlo k zrušeniu rozhodnutia o amnestii. V stručnosti povedané, došlo by k zániku trestnosti amnestovaných skutkov (k zániku trestnej zodpovednosti) raz a navždy. Sám ústavný súd teda pripustil, že relevanciu môže mať aj právny názor, ktorý takéto účinky rozhodnutia o amnestii pripúšťa.
Namiesto jasnej odpovede ústavného súdu na túto otázku, však ústavný súd na s. 136 len uviedol, že „Ústavný súd nie je v aktuálnom zložení spôsobilý prikloniť sa väčšinovo (nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov) ani k jednému z uvedených právnych názorov o právnych účinkoch aboličných rozhodnutí o amnestii alebo milosti. Táto skutočnosť však ústavnému súdu nebráni v tom, aby zaujal autoritatívny záver k ústavnej (ne)akceptovateľnosti zrušenia tzv. Mečiarových amnestií (resp. milosti prezidenta M. Kováča) preskúmavaným uznesením národnej rady.“
Takúto odpoveď (či skôr neodpoveď) zo strany ústavného súdu na tak zásadnú otázku považujem za nešťastnú. Na strane jednej ústavný súd hovorí o tom, že „z hľadiska akceptovateľnosti derogačného uznesenia národnej rady je dôležité aj posúdenie právnych účinkov, ktoré vyvolali derogované rozhodnutia o amnestii alebo milosti u dotknutých osôb“ (napriek deklarovanej dôležitosti odpoveď ústavný súd nedal), avšak na strane druhej sa vyhne odpovedi posúdenia týchto právnych účinkov, t. j. nezodpovie zásadnú otázku, či právne účinky rozhodnutia o amnestii spôsobujú zánik trestnej zodpovednosti raz a navždy, respektíve, či predstavujú len procesnú prekážku vedenia trestného stíhania a nedotýkajú sa samotnej trestnosti skutku (tento názor zastávala NR SR vo svojom vyjadrení), ktorá zrušením amnestie odpadá a nič nebráni tomu, aby sa viedlo súdne konanie ohľadne viny, či neviny obžalovaných osôb.
Je to podobné napríklad so situáciu, ak by sme ako členovia trestného odvolacieho súdu na Krajskom súde v Bratislave nevedeli nájsť zhodu v tom, či prokurátorom žalovaný skutok je alebo nie je premlčaný a do odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku by sme uviedli, že sme síce väčšinovú zhodu v senáte v otázke premlčania, či nepremlčania trestného stíhania ohľadne žalovaného skutku nenašli, ale napriek tomu sme páchateľa odsúdili za spáchanie trestného činu, nakoľko skutok mu bol preukázaný. Toto by nebola aplikácia práva zo strany súdu, ale popretie aplikácie práva. Je v zásade neprijateľné, aby súd v trestnom konaní odsúdil osobu za spáchanie trestného činu, ak nemá jednoznačne vyriešenú otázku premlčania trestného stíhania. Podobné je to aj v danom prípade, keď považujem za nesprávne, že ústavný súd pristúpil k skúmaniu ústavnosti, či neústavnosti uznesenia NR SR ohľadne zrušenia amnestií v situácii, keď nemal vôbec vyriešenú otázku toho, aké mala amnestia právne účinky (t. j. či mala hmotnoprávne, respektíve procesnoprávne účinky) a či právne účinky vyvolané publikovaním rozhodnutia o amnestii môže žiť svoj vlastný život aj po zrušení rozhodnutia o amnestii, respektíve, či sa zrušením rozhodnutia o amnestii rušia aj samotné právne účinky rozhodnutia o amnestii.
Som názoru, že takéto „argumentovanie“ zo strany akéhokoľvek súdu je neprijateľné a možno sa plne stotožniť s odlišným stanoviskom, ktoré v bode 22 pripomína väčšine ústavného súdu pravidlo in dubio pro libertate (v pochybnostiach v prospech jednotlivca), t. j., že ak mal ústavný súd o vyššie uvedenej spornej otázke pochybnosti mal sa v zmysle uvedeného výkladového pravidla prikloniť k tej výkladovej verzii, ktorá je výhodnejšia (priaznivejšia) pre osobu, ktorej sa amnestia alebo milosť dotýka. K uvedenému možno dodať, že postup v pochybnostiach v prospech nemá pritom primárne pomáhať interpretom preklenúť ich výkladové potiaže, ale má chrániť adresátov práva (k uvedenému pozri napríklad Kadlec, O.: Interpretační pravidlo v pochybnostech ve prospech: Účinný nástroj, nebo rétorická ozdoba?, Právník č. 6/2016).
Ak teda ústavný súd hovorí v odôvodnení Nálezu, že ohľadne právnych účinkov amnestií nenašiel zhodu (a preto ani nedal na túto otázku jasnú odpoveď), avšak s dodatkom, že to nebráni ústavnému súdu v preskúmaní v ústavnej (ne)akceptovateľnosti zrušenia Mečiarových amnestií, potom nie je celkom jasné, čo tým ústavný súd myslel. Je možné pripustiť, že ústavný súd bol názoru, že zrušením rozhodnutia o amnestii sa automaticky zrušujú aj právne účinky, ktoré takéto rozhodnutie vyvolalo, avšak možno tým myslel to, že pre posúdenie ústavnej akceptovateľnosti zrušenia amnestií sa nemusí zaoberať tým, či aboličné rozhodnutie má alebo nemá hmotnoprávne účinky, nakoľko posudzuje len samotný fakt zrušenia rozhodnutia o amnestii a právne účinky, ktoré takéto rozhodnutie vyvolalo si „žijú vlastný život“ nezávislý od samotnej amnestie, ktorá ich vyvolala.
V tomto smere je preto možné pripustiť, že ústavný súd ponechal zodpovedanie tejto podstatnej otázky na všeobecné súdy (a to najmä na Okresný súd Bratislava III, ktorý by sa mal zaoberať prípadom zavlečenia do cudziny). Ak áno, potom je nutné pripustiť aj to, že Okresný súd Bratislava III môže dospieť aj k takému záveru, že právne účinky rozhodnutia o amnestii boli hmotnoprávne, t. j., že došlo rozhodnutím o amnestii k zániku trestnej zodpovednosti ohľadne amnestovaných skutkov (a to raz a navždy) a s poukazom na tento výklad sa môže odmietnuť uvedenou trestnou vecou zaoberať (môže zastaviť trestné stíhanie bez meritórneho prejednania veci). Pre úplnosť je nutné uviesť, že pri zániku trestnej zodpovednosti ide o skutočnosti, ktoré nastali až po spáchaní trestného činu, ale skôr ako bolo o ňom právoplatne rozhodnuté. Ich existencia spôsobuje raz a navždy zánik práva štátu na potrestaní páchateľa. Zaniká tak oprávnenie štátu vysloviť vinu a uložiť páchateľovi trest, ale aj tomu zodpovedajúca povinnosť páchateľa strpieť vyslovenie viny, uloženie a výkon akéhokoľvek trestu. Voči páchateľovi trestného činu teda nemožno vyvodzovať tie trestnoprávne dôsledky, ktoré inak vyplývajú zo spáchania trestného činu. K dôvodom zániku trestnej zodpovednosti sa prihliada ex offo (z úradnej povinnosti), nie je teda nutné, aby tieto okolnosti namietal páchateľ, či ktokoľvek iný (k uvedenému pozri bližšie napríklad Šámal, P. a kol.: Trestní zákonník I. § 1 až § 139. Komentář. 1. vydání. Praha: C.H.Beck, 2009).
Alebo povedané inak, ústavný súd vo svojom Náleze pripustil, že relevantnými môžu byť aj také právne názory, ktoré vychádzajú z toho, že síce amnestiu možno rušiť (zrušovať), avšak nie je možné rušiť (zrušovať) právne účinky, ktoré rozhodnutie o amnestii už svojím vydaním vyvolalo (t. j. vyvolať opätovný vznik trestnej zodpovednosti, ktorá už raz zanikla). Netvrdím, že takýto právny názor o aboličnom rozhodnutí je správny, tvrdím len, že vo svetle Nálezu ústavného súdu je možný a nebol by v rozpore s odôvodnením Nálezu (ktoré v tomto smere neponúklo žiadne uspokojivé odpovede). Aj z tohto rozboru vidno, aké právne problémy, či nejasnosti môže vyvolať absencia právnej argumentácie v súdnom rozhodnutí, to platí o to viac, ak je takýmto rozhodnutím rozhodnutie ústavného súdu a ak ide o podstatnú právnu otázku.
Možno tu síce namietať, že zrušením amnestií sa rušia aj právne účinky, ktoré rozhodnutie o amnestii vyvolalo, avšak tak jednoduché to nie je. Pokiaľ pripustíme výklad, že rozhodnutie o amnestii má hmotnoprávne účinky (t. j., že došlo k zániku trestnej zodpovednosti raz a navždy), potom musíme pripustiť aj to, že tieto právne účinky publikovaním rozhodnutia o amnestii „žijú svoj vlastný život“ a už sa neviažu na rozhodnutie, ktoré ich vyvolalo. Je to podobné ako, keď napríklad NR SR zruší určitý zákon, tak zrušením zákona sa automaticky nerušia právne účinky, ktoré tento už zrušený zákon v minulosti, keď bol platný a účinný, vyvolal. V takomto prípade by neprichádzalo do úvahy opätovné „obživnutie“ trestnej zodpovednosti amnestovaných skutkov, pretože ak je raz niečo mŕtve, potom je to mŕtve navždy.
Možno si tu pomôcť príkladom, v ktorom vodič s motorovým vozidlom zrazí a usmrtí chodca. Ak aj odstránime (zrušíme, zničíme) motorové vozidlo, ktorým bol chodec zrazený a usmrtený, tak život chodcovi nevrátime (je mŕtvy raz a navždy a to bez ohľadu na to akým mechanizmom vznikla jeho smrť). Rovnako tak mu život nevrátime pokiaľ budeme trestne stíhať vodiča motorového vozidla. Z hľadiska amnestie, ktorá má hmotnoprávne účinky je to tak, že vodičom motorového vozidla je tu osoba, ktorá amnestie udelila, motorovým vozidlom je tu samotná amnestia a zrazeným a usmrteným chodcom je tu trestná zodpovednosť. Ak už je raz trestná zodpovednosť „zrazená a usmrtená“ potom je bez významu, aký osud následne stretne amnestiu, či jej autora, pretože smrť trestnej zodpovednosti je tu nenapraviteľná.
Samozrejme je možné namietať aj tak, že rozhodnutie o amnestii nevyvolalo žiadne právne účinky, nakoľko tu nešlo o právo, ale išlo o „neprávo“ (nespravodlivé právo, zdanlivé právo, nemorálne právo a podobne). V takom prípade je potom nutné zodpovedať otázku, prečo došlo k zrušeniu rozhodnutí o amnestii ak ich nie je možné považovať za právo? Načo rušiť niečo, čo právom nie je a nevyvoláva žiadne právne účinky? Je zrejmé, že tu si len s formálnym odpisovaním Radbruchovej formuly už nevystačíme (inak Radbruchova formula sa v poslednom čase objavuje v právnych textoch až príliš často a v podstate sa aplikuje na čokoľvek čo z vlastného subjektívneho pohľadu považujeme za nespravodlivé a tak to hneď označíme za „neprávo“).
Je teda možné po Náleze ústavného súdu jednoznačne tvrdiť, že aboličné rozhodnutie o amnestii nemá hmotnoprávne účinky, teda, že publikovaním takéhoto rozhodnutia v Zbierke zákonov nedochádza raz a navždy k zániku trestnej zodpovednosti amnestovaných skutkov? Ak je odpoveď záporná, tak potom prichádza do úvahy aj možnosť, že okresný súd sa odmietne amnestovanými kauzami zaoberať a to práve s poukazom na nemožnosť zrušiť právne účinky vydaných rozhodnutí o amnestii.
V tomto smere je nutné zdôrazniť, že právny názor, že aboličné rozhodnutie (teda rozhodnutie o tom, aby sa nezačínalo trestné stíhanie, či aby sa už začaté trestné stíhanie zastavilo) spôsobuje zánik trestnej zodpovednosti (t. j. že tu rozhodnutie o amnestii má hmotnoprávne účinky raz a navždy) nie je menšinový, či „úplne od veci“, nakoľko je zastávaný napríklad aj v českej trestnoprávnej náuke (napríklad Kratochvíl, V. a kol.: Kurs trestního práva. Trestní právo hmotné. Obecná část, . vydání. Praha: C.H.Beck, 2009, či Šámal, P. a kol.: Trestní zákonník I. § 1 až § 139. Komentář. 1. vydání. Praha: C.H.Beck, 2009, kde je vyslovene uvedené, že pre abolíciu platí, že ňou zaniká trestná zodpovednosť za trestný čin so všetkými dôsledkami, nejde preto len o obyčajnú nestíhateľnosť činu. Abolícia síce predstavuje procesnú prekážku stíhateľnosti, avšak je založená na hmotnoprávnom základe. Zaujímavé právne úvahy v tomto smere možno nájsť aj v odlišnom stanovisku sudkyne Ivetty Macejkovej).
2/
V stručnosti možno oprávnene kritizovať aj výkladovú „neznesiteľnú ľahkosť“ akou ústavný súd prešiel argument o retroaktivite v posudzovanom prípade. Aj tu sa možno stotožniť s odlišným stanoviskom (bod 23 a nasl.), že tu nejde o zmenu pravidiel, ktoré pochádzajú z minulosti, ale o zmenu pravidiel do minulosti, t. j. ide o tzv. pravú retroaktivitu. K samotnému zrušeniu amnestií došlo spätne a to so spätnými účinkami voči osobám takým spôsobom, ako keby žiadna amnestia nikdy nebola udelená. Takýto postup je neakceptovateľný a v rozpore so zákazom pravej retroaktivity v práve a v trestnom práve zvlášť.
3/
Pomerne zarážajúcim na odôvodnení Nálezu je skutočnosť (ktorú si všíma aj odlišné stanovisko), že väčšina ústavného súdu prebrala na seba kompetencie všeobecného trestného súdu. Časti odôvodnenia Nálezu ústavného súdu pôsobia ako odsudzujúci rozsudok a to aj napriek tomu, že na vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku je kompetentný len všeobecný trestný súd. Zo strany ústavného súdu tak na viacerých miestach dochádza k stretu s prezumpciou neviny a k zasahovaniu do kompetencií iného súdu. Myslím, že je nepochybné, že vytvárať skutkové zistenia v trestnej veci, či podraďovať určitý skutok pod znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu nepatrí do kompetencie ústavného súdu, ktorý tak navyše urobil bez znalosti spisu (doposiaľ vykonaného dokazovania).
Tak napríklad na s. 144 a nasl. odôvodnenia Nálezu sa narazíme na pasáže, ktoré patria do odsudzujúceho rozsudku a to napríklad, že „Na základe všeobecne dostupných informácií možno dôvodne usudzovať, že osoby ktoré násilne zavliekli Michala Kováča ml.do cudziny, spáchali trestný čin podľa § 233 Tr. zák., pričom ho spáchali ako členovia organizovanej skupiny (§ 233 ods. 2 písm. a) Tr. zák.) a spôsobili zavlečenému ujmu, ktorú (zrejme) možno subsumovať pod ustanovenie § 233 ods. 2 písm. c) Tr. zák.“
Za pozornosť pri tejto pasáži stojí nielen atak na prezumpciu neviny zo strany ústavného súdu, ale aj skutočnosť, že ústavný súd k tomuto záveru dospel „na základe všeobecne dostupných informácií“, t.j. bez znalosti spisu. Túto skutočnosť kritizuje do určitej miery aj sudkyňa Ľudmila Gajdošíková vo svojom odlišnom stanovisku. Ide tu pritom len o ukážku právnej argumentácie ústavného súdu, ktorá v neskončenej trestnej veci patrí podľa môjho názoru výhrade do kompetencie trestného súdu. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí fakticky prejudikoval rozhodnutie o vine a to tak v kauze referenda ako aj v kauze zavlečenia do cudziny, čo považujem za neprijateľné.
Podstatou tohto príspevku bolo stručne sa zamyslieť nad presvedčivosťou odôvodnenia Nálezu ústavného súdu ohľadne zrušenia tzv. Mečiarových amnestií a to aj vo svetle odlišných stanovísk sudcov ústavného súdu. Po prečítaní odôvodnenia Nálezu ústavného súdu sa nemôžem zbaviť dojmu, že najskôr bol formulovaný výrok Nálezu a až potom sa k výroku Nálezu hľadalo primerané odôvodnenie. Z hľadiska trestnoprávnych sporných bodov však odôvodnenie Nálezu možno označiť za nepresvedčivé a v niektorých smeroch aj za právne nevyargumentované.
Peter Šamko (článok bol pôvodne publikovaný na portáli www.pravnelisty.sk)
Ilustračné foto: pixabay.com
