ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

V ostatnom čase je pomerne častým javom v rámci právnej argumentácie snaha o formalistické pretlačenie analógie ako výkladového pravidla. Deje sa tak pritom aj v prípadoch, kde uplatnenie tohto pravidla nie je celkom na mieste, čím dochádza k jeho „násilnému“ a nedôvodnému presadzovaniu, bez zohľadnenia jeho skutočného zmyslu a účelu. Analógia tak potom pôsobí ako všeliek na každý prípad, ktorý nie je zákonom výslovne upravený. Je však potrebné sa v každom jednotlivom prípade zamyslieť nad tým, či normotvorca danú situáciu ponechal zámerne mimo právnej regulácie alebo ju opomenul.

Polemiku už dlhšie vyvoláva okruh nárokov z porušenia predkupného práva, hoci ustálená súdna prax pripúšťa na zákonné predkupné právo analogické uplatnenie nárokov z porušenia zmluvného predkupného práva (bližšie pozri TU).

Aktuálne sa objavili v praxi ojedinelé pokusy o rozšírenie analogického použitia inštitútu vydržania na predkupné právo s poukazom na niektoré spoločné znaky predkupného práva a práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a preto je podľa týchto názorových tendencií potrebné ustanovenia § 151o ods. 1 v spojení s § 134 Občianskeho zákonníka upravujúce podmienky pre vydržanie vecných bremien v súlade s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka analogicky aplikovať aj na predkupné právo.

Sme toho názoru, že právna úprava neumožňuje nadobudnúť predkupné právo vydržaním - Občiansky zákonník totiž umožňuje nadobudnúť vydržaním iba vlastnícke právo (§ 134) a právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 151o). Použitie analógie nie je v tomto prípade na mieste.

Textácia ustanovenia § 853 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie“, jednoznačným spôsobom ustanovuje, že analógiu legis je možné použiť len v prípade, ak určitý občianskoprávny vzťah nie je výslovne upravený v Občianskom zákonníku – z tohto dôvodu je vylúčené na predkupné právo aplikovať inštitút vydržania, keďže občianskoprávne vzťahy z predkupného práva sú osobitne upravené v Občianskom zákonníku, ktorý s vydržaním predkupného práva nepočíta.

Zákonodarca taxatívnym spôsobom jasne vyjadril, v akých prípadoch prichádza vydržanie do úvahy – rozširovanie pôsobnosti vydržania nad rámec zákonnej právnej úpravy považujeme za interpretačnú svojvôľu a za závažný zásah do právnej istoty adresátov tejto právnej normy. Právnu úpravu vydržania a predkupného práva je potrebné považovať za komplexnú právnu úpravu bez potreby analogického použitia iných obsahovo a účelom najbližších zákonných ustanovení.

Podľa takto chápanej analógie legis (že vydržaním možno nadobudnúť predkupné právo), by sme potom mohli ad absurdum analogicky aplikovať napríklad ustanovenia o bezpodielovom spoluvlastníctva manželov aj na vzťah druha a družky. Odhliadnuc od uvedeného sa domnievame, že vydržanie predkupného práva je tiež pojmovo vylúčené z hľadiska povahy tohto práva.

V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že existuje značné penzum právnych javov, ktoré nie sú pokryté textom právnej normy. Je však potrebné skúmať, či tieto tzv. medzery v zákone sú pravé alebo nepravé.

Nepravé medzery v zákone predstavujú situácie, kedy zákonodarca zamýšľa určitú otázku neupraviť, a tak na ňu zákon vztiahnuť nemožno, pretože otázka stojí mimo práva samotného[1]. Nepravá medzera tak v podstate žiadnou medzerou nie je, pretože zákonodarca „chcel“ určitú otázku právne neupraviť, čím jasne stanovil hranice právneho poriadku. Naopak, pravé medzery v zákone predstavujú situácie, keď určitý právny prípad nie je pokrytý textom právnej normy, no zároveň možno spoľahlivo ustáliť, že úmyslom zákonodarcu nebolo vylúčiť túto právnu situáciu z právneho poriadku.[2]

Podstatnou je teda otázka, či daná medzera v zákone je „chcenou a plánovanou“ medzerou alebo zákonodarca nemal v úmysle určitú právnu situáciu z normatívneho pôsobenia zákona vylúčiť a len vďaka nedokonalému jazykovému vyjadreniu právnej normy vzniká pochybnosť o právnej regulácii daného javu. Uvedené je možné zistiť tak, že sa z právnej úpravy vyabstrahuje tzv. ratio legis, ktoré vyplýva z logickej štruktúry zákona a jeho celkovej stavby. Podľa nášho názoru zákonodarca taxatívnym spôsobom jasne vyjadril, v akých prípadoch prichádza vydržanie do úvahy.

Podporná argumentácia ustanovením § 853 ods. 2 Občianskeho zákonníka je v tomto smere nenáležitá a nesprávna. Toto ustanovenie - hoci je legislatívne nešťastne formulované[3] - rieši situácie, kedy by analógia prichádzala do úvahy za účelom vyplnenia tzv. pravej medzery v právnom texte, avšak na určité výslovne vymenované situácie vylučuje použitie analógie. Nemožno ho však aplikovať na tento prípad, pretože v tomto prípade neprichádza analógia do úvahy ako taká, pretože sa tu jedná o tzv. nepravú medzeru v zákone. Inak povedané § 853 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje výnimku len z tých prípadov, na ktoré dopadá § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom na vydržanie predkupného práva by nebolo možné ani vo všeobecnosti aplikovať § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu tzv. nepravej medzery v zákone.