ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

V tom­to ro­ku up­ly­nu­lo 50 ro­kov od roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du USA vo ve­ci Mi­ran­da v. Ari­zo­na, 384 U.S. 436 (1966), v kto­rom sa naj­vyš­ší súd za­obe­ral ap­li­ká­ciou Pia­te­ho do­dat­ku ús­ta­vy USA, kto­rý vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že „nik­to nes­mie byť nú­te­ný sved­čiť pro­ti se­be“. Ide v pod­sta­te o prá­vo ob­vi­ne­né­ho (v šir­šom vý­zna­me aj po­doz­ri­vé­ho) ne­vy­po­ve­dať, pri­čom výsled­kom prí­pa­du Mi­ran­da bo­lo to, že kaž­dá za­dr­ža­ná oso­ba mu­sí byť o tom­to prá­ve vý­slov­ne pou­če­ná a to pred svo­jimvý­slu­chom s tým, že pou­če­nie mu­sí mať rov­na­ké zne­nie.

Pred sa­mot­ným struč­ným roz­bo­rom prí­pa­du Mi­ran­da je nut­né viesť nie­koľ­ko všeo­bec­ných in­for­má­cií o prá­ve ne­vy­po­vedať.

Prá­vo ob­vi­ne­né­ho ne­vy­po­ve­dať tvo­rí zá­klad tres­tné­ho ko­na­nia. To­to prá­vo nie je ani pre európ­ske kra­ji­ny nie­čim no­vým. Nej­de o prá­vo, kto­ré by bo­lo vy­tvo­re­né na pod­kla­de prí­pa­du Mi­ran­da, tak ako sa to nie­ke­dy nes­práv­ne uvá­dza. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že prá­vo ne­byť nú­te­ný sved­čiť pro­ti se­be sa vý­slov­ne na­chá­dza v Pia­tom do­dat­ku k ús­ta­ve USA, kto­rý bol ra­ti­fi­ko­va­ný už v ro­ku 1791. V bý­va­lom čes­kos­lo­ven­skom práv­nom po­riad­ku bo­lo to­to prá­vo sú­čas­ťou už Tres­tné­ho po­riad­ku z ro­ku 1950 a je­ho sú­čas­ťou je do­po­siaľ. Aj v Me­dzi­ná­rod­nom pak­te o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach z ro­ku 1966 (na­do­bu­dol účin­nosť v ro­ku 1976) sa vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že „kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu, má prá­vo ne­byť nú­te­ný sved­čiť pro­ti se­be ale­bo priz­nať vi­nu“. Pred­met­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho uz­ná­va dl­ho­do­bo aj ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, pri­čom vý­bor exper­tov Ra­dy Euró­py už v ro­ku 1970 vy­slo­vil ná­zor, že „zá­kaz nú­tiť nie­ko­ho, aby ob­vi­ňo­val sa­mé­ho se­ba, je sú­čas­ťou sa­mot­nej pod­sta­ty spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su“.

Prá­vo ob­vi­ne­né­ho ne­vy­po­ve­dať je te­da všeo­bec­ne uz­ná­va­ným me­dzi­ná­rod­ným štan­dar­dom, na kto­rom je vy­sta­va­né tres­tné ko­na­nie. V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že prá­vo ob­vi­ne­né­ho za­hŕňa nie­len prá­vo ml­čať, ale aj prá­vo nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu iným spô­so­bom (nap­rík­lad nie je prí­pus­tné nú­tiť ob­vi­ne­né­ho, aby pred­lo­žil lis­tin­né, či iné dô­ka­zy, kto­ré by ho moh­li us­ved­čo­vať zo spá­chania tres­tné­ho či­nu). Ob­vi­ne­né­ho te­da nie je mož­né fy­zic­ky (ná­si­lím) a ani psy­chic­ky (nap­rík­lad vy­hráž­ka­mi) nú­tiť, aby sa priz­nal, res­pek­tí­ve, aby po­ve­dal čo­koľ­vek, či akým­koľ­vek spô­so­bom na­po­má­hal ob­ža­lo­be v us­ved­čo­va­ní sa­mé­ho se­ba. To zna­me­ná, že ob­vi­ne­ný nie je po­vin­ný ho­vo­riť ani sku­toč­nos­ti, kto­ré by moh­li ob­vi­ne­nie vy­vrá­tiť ale­bo spo­chyb­niť, t. j. nie je po­vin­ný vy­po­ve­dať ani vo svoj pros­pech. Má te­da neob­me­dze­né prá­vo ml­čať, kto­ré nie je prí­pus­tné pre­lo­miť nie­len fy­zic­kým ale­bo psy­chic­kým nú­te­ním, ale nie je mož­né ho ani ob­chá­dzať. Nap­rík­lad je nep­ri­ja­teľ­né, aby bol ob­vi­ne­né­mu na­sa­de­ný vo väz­be do ce­ly agent, kto­rý uta­je­ným spô­so­bom zis­ťu­je po­čas roz­ho­vo­rov s ob­vi­ne­ným pod­stat­né sku­toč­nos­ti pre ob­ža­lo­bu, kto­ré us­ved­ču­jú ob­vi­ne­né­ho, res­pek­tí­ve, keď sa to­to prá­vo ob­vi­ne­né­ho ob­chá­dza tak, že sa pre­vez­me do tres­tné­ho ko­na­nia je­ho vý­po­veď z iné­ho ko­na­nia (nap­rík­lad da­ňo­vé­ho, kde vy­po­ve­dal ako da­ňo­vý sub­jekt) a tá sa pou­ži­je na uz­na­nie vi­ny. Po­ru­še­nie prá­va ob­vi­ne­né­ho ne­vy­po­ve­dať má za nás­le­dok ne­zá­kon­nosť ta­ké­ho­to dô­ka­zu a na pod­kla­de ta­ké­ho­to dô­ka­zu nes­mie byť ob­vi­ne­ný uz­na­ný za vin­né­ho.

Prá­vo ob­vi­ne­né­ho ne­vy­po­ve­dať vy­chá­dza z pre­zum­pcie ne­vi­ny, te­da z to­ho, že vi­nu ob­vi­ne­né­ho v tres­tnom ko­na­ní mu­sí vždy do­ka­zo­vať len pro­ku­rá­tor a nie ob­vi­ne­ný. Ob­ža­lo­ba mu­sí te­da sa­ma preu­ka­zo­vať vi­nu ob­vi­ne­né­ho a nie ob­vi­ne­ný svo­ju ne­vi­nu. Pri ta­kej­to kon­cep­cii tres­tné­ho ko­na­nia je nep­ri­ja­teľ­né, aby bol ob­vi­ne­ný nú­te­ný po­má­hať ob­ža­lo­be v do­ka­zo­va­ní, či sa do­pus­til ale­bo ne­do­pus­til stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá mu je kla­de­ná za vi­nu. Ide tu o sú­časť kon­cep­tu in­for­mač­nej auto­nó­mie, t. j. prá­va oso­by ur­čo­vať, aké in­for­má­cie o se­be pos­kyt­ne a aké nie. Opod­stat­ne­ným toh­to prá­va je aj sna­ha eli­mi­no­vať nes­pra­vod­li­vé od­sú­de­nia, kto­ré by bo­li pod­lo­že­né vy­nú­te­ný­mi vý­po­ve­ďa­mi ob­vi­ne­ných osôb.

Na stra­ne dru­hej je nut­né uviesť, že ide o prá­vo ob­vi­ne­né­ho ne­vy­po­ve­dať a nie o po­vin­nosť ob­vi­ne­né­ho ne­vy­po­ve­dať. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dať mô­že a mô­že uvá­dzať všet­ko čo uz­ná za vhod­né a mô­že sa aj priz­nať k spá­cha­né­mu tres­tné­mu či­nu, av­šak len z vlas­tné­ho dob­ro­voľ­né­ho roz­hod­nu­tia.

Prá­vo ne­vy­po­ve­dať a nep­ris­pie­vať k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu pat­rí však len ob­vi­ne­nej oso­be a v šir­šom vý­zna­me toh­to prá­va aj oso­be po­doz­ri­vej. Ne­pat­rí však sved­ko­vi, čo je v na­šich práv­nych po­me­roch oso­ba vždy od­liš­ná od ob­vi­ne­né­ho, kto­rý má po­vin­nosť sved­čiť a mu­sí vždy ho­vo­riť aj prav­du. Od­oprieť vý­po­veď mô­že sve­dok len v pres­ne vy­me­dze­ných zá­kon­ných prí­pa­doch.

Prí­pad Mi­ran­da v. Ari­zo­na sa te­da ne­tý­kal „vy­tvo­re­nia“ prá­va ne­vy­po­ve­dať, ale pou­če­nia o tom­to prá­ve, čo je rov­na­ko dô­le­ži­té ako prá­vo sa­mot­né. Ale­bo po­ve­da­né inak, aby mo­hol ob­vi­ne­ný (po­doz­ri­vý) prá­vo ne­vy­po­ve­dať vy­užiť, mu­sí o ňom ve­dieť, te­da mu­sí byť o ňom pou­če­ný zo stra­ny po­lí­cie a to eš­te pred­tým ako sa za­čne vý­sluch ta­kej­to oso­by. Naj­vyš­ší súd USA v uve­de­nom roz­hod­nu­tí sta­no­vil v pod­sta­te päť for­mu­lá­cií (zná­mych ako Mi­ran­da rights), kto­ré mu­sí kaž­dý po­li­cajt po­ve­dať po­doz­ri­vé­mu, či ob­vi­ne­né­mu eš­te skôr ako ho za­čne vy­po­čú­vať a kto­ré sa­mot­né prá­vo ne­vy­po­ve­dať roz­ši­ru­jú aj o práv­nu po­moc po­doz­ri­vej, či ob­vi­ne­nej oso­be a to:

1) Má­te prá­vo ne­vy­po­ve­dať (You ha­ve the right to re­main si­lent – dos­lov­ný prek­lad „má­te prá­vo zos­tať ti­cho“).

2) Všet­ko čo po­vie­te ale­bo uro­bí­te mô­že byť pred sú­dom pou­ži­té pro­ti vám (Anyt­hnig you say or do may be used against you in a court of law).

3) Má­te prá­vo na práv­ne­ho zá­stup­cu pred tým, ako pre­ho­vo­rí­te a Váš zá­stup­ca mô­že byť prí­tom­ný po ce­lú do­bu vý­slu­chu (You ha­ve the right to con­sult an at­tor­ney be­fo­re spea­king to the po­li­ce and to ha­ve an at­tor­ney pre­sent du­ring ques­tio­ning now or in the fu­tu­re).

4) Po­kiaľ si ne­mô­že­te do­vo­liť práv­ni­ka, bu­de Vám na Va­šu žia­dosť pri­de­le­ný (If you can­nost af­ford an at­tor­ney, one will be ap­poin­ted for you be­fo­re any ques­tio­ning, if you wish).

5) Po­kiaľ sa roz­hod­ne­te vy­po­ve­dať bez účas­ti ob­haj­cu, mô­že­te svoj vý­sluch ke­dy­koľ­vek pre­ru­šiť a vy­čkať je­ho prí­cho­du (If you de­ci­de to answer any ques­tions now, wit­hout an at­tor­ney pre­sent, you will still ha­ve the right to stop answering at any ti­me un­til you talk to an at­tor­ney).

Ak te­da prí­de k vý­slu­chu po­doz­ri­vé­ho, či ob­vi­ne­né­ho a to bez to­ho, aby mu bo­li pre­čí­ta­né tie­to prá­va, pôj­de o vý­sluch ne­zá­kon­ný a ne­pou­ži­teľ­ný v ko­na­ní pred sú­dom. Je nut­né spo­me­núť, že zá­ve­ry vo ve­ci Mi­ran­da v. Ari­zo­na bo­li pri­ja­té Naj­vyš­ším sú­dom USA len naj­tes­nej­šou väč­ši­nou (5:4) a po­čas nas­le­du­jú­cich ro­koch sám Naj­vyš­ší súd USA v ce­lom ra­de prí­pa­dov sta­no­vo­val vý­nim­ky z prí­pa­du Mi­ran­da a tak do ur­či­tej mie­ry tie­to sláv­ne for­mu­lá­cie re­la­ti­vi­zo­val a pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du ich po­ru­še­nie ne­mu­sí vždy zna­me­nať ne­pou­ži­teľ­nosť ta­kej­to vý­po­ve­de, či dô­ka­zov z nej od­vo­de­ných.

Inak ten­to prí­pad za­čal za­dr­ža­ním Er­nes­ta Mi­ran­du v ro­ku 1963 s tým, že nás­led­ne bol ob­vi­ne­ný zo zná­sil­ne­nia, lú­pe­že a úno­su. V prie­be­hu je­ho vý­slu­chu sa Mi­ran­da k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu priz­nal a to­to je­ho priz­na­nie pou­ži­la pro­ti ne­mu ob­ža­lo­ba. Mi­ran­da ne­bol pred vý­slu­chom pou­če­ný o práv­ne ne­vy­po­ve­dať a ne­mal k dis­po­zí­cii ani ob­haj­cu. Nás­led­ne bol od­sú­de­ný, pri­čom je­ho tres­tná vec sa pos­tup­ne dos­ta­la až na Naj­vyš­ší súd USA. Ten roz­ho­dol v je­ho pros­pech s tým, že priz­na­nie Mi­ran­du bo­lo v roz­po­re s Pia­tym do­dat­kom ús­ta­vy USA, na­koľ­ko ne­bol pou­če­ný o práv­ne ne­vy­po­ve­dať (k uve­de­né­mu ako aj k iným za­ují­ma­vým prí­pa­dom naj­vyš­šie­ho sú­du poz­ri bliž­šie Kust, J.: Nej­vyš­ší soud USA, Pra­ha: Ústav prá­va a práv­ní vědy, o.p.s., 2013).

Nas­le­do­val no­vý pro­ces, pri­čom Er­nes­to Mi­ran­da bol v ob­no­ve­nom pro­ces­ne opä­tov­ne uz­na­ný vin­ným z úno­su a zná­sil­ne­nia a to bez to­ho, aby pri je­ho od­sú­de­ní bo­la pou­ži­tá je­ho vý­po­veď ako dô­kaz pro­ti ne­mu, pri­čom mu bol ulo­že­ný trest 20 až 30 ro­kov. Pod­mie­neč­ne bol pre­pus­te­ný už v ro­ku 1972 s tým, že v ro­ku 1976 bol za­vraž­de­ný.

Pre úpl­nosť mož­no uviesť, že aj pod­ľa slo­ven­ské­ho Tres­tné­ho po­riad­ku z ro­ku 2005 je nut­né po­doz­ri­vé­ho ako aj ob­vi­ne­né­ho ná­le­ži­te pou­čiť o je­ho prá­vach a to eš­te pred je­ho vý­slu­chom, pri­čom sú­čas­ťou toh­to pou­če­nia je aj pou­če­nie o prá­ve ne­vy­po­ve­dať. Ne­dodr­ža­nie toh­to pos­tu­pu má za nás­le­dok ne­pou­ži­teľ­nosť ta­kej­to vý­po­ve­de v prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia a ta­ká­to vý­po­veď by ne­moh­la byť pou­ži­tá ako us­ved­ču­jú­ci dô­kaz pro­ti ob­vi­ne­né­mu.

Pre po­rov­na­nie s prí­pa­dom Mi­ran­da, zá­klad­né pou­če­nie ob­vi­ne­né­ho v Slo­ven­skej re­pub­li­ke pod­ľa § 121 ods. 2 Tr. por. znie:

Pred vý­slu­chom mu­sí byť ob­vi­ne­ný pou­če­ný „Ako ob­vi­ne­ný má­te prá­vo vy­po­ve­dať ale­bo od­oprieť vy­po­ve­dať. K priz­na­niu vás nik­to nes­mie nú­tiť. Má­te prá­vo zvo­liť si ob­haj­cu. Ak ne­má­te pros­tried­ky na za­pla­te­nie ob­haj­cu, má­te prá­vo žia­dať, aby vám bol ob­haj­ca us­ta­no­ve­ný. Má­te prá­vo žia­dať, aby sa ob­haj­ca zú­čas­tnil na va­šom vý­slu­chu a bez je­ho prí­tom­nos­ti ne­vy­po­ve­dať“.

Veľ­mi po­dob­ná for­mu­lá­cia ako v prí­pa­de Mi­ran­da v. Ari­zo­na.

Peter Šamko, sudca KS v Bratislave

Poznámka: Článok  bol pôvodne publikovaný na portáli pravnelisty.sk

ilustrané foto: pixabay.com