V tomto roku uplynulo 50 rokov od rozhodnutia Najvyššieho súdu USA vo veci Miranda v. Arizona, 384 U.S. 436 (1966), v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aplikáciou Piateho dodatku ústavy USA, ktorý vyslovene stanovuje, že „nikto nesmie byť nútený svedčiť proti sebe“. Ide v podstate o právo obvineného (v širšom význame aj podozrivého) nevypovedať, pričom výsledkom prípadu Miranda bolo to, že každá zadržaná osoba musí byť o tomto práve výslovne poučená a to pred svojimvýsluchom s tým, že poučenie musí mať rovnaké znenie.
Pred samotným stručným rozborom prípadu Miranda je nutné viesť niekoľko všeobecných informácií o práve nevypovedať.
Právo obvineného nevypovedať tvorí základ trestného konania. Toto právo nie je ani pre európske krajiny niečim novým. Nejde o právo, ktoré by bolo vytvorené na podklade prípadu Miranda, tak ako sa to niekedy nesprávne uvádza. Už bolo uvedené vyššie, že právo nebyť nútený svedčiť proti sebe sa výslovne nachádza v Piatom dodatku k ústave USA, ktorý bol ratifikovaný už v roku 1791. V bývalom československom právnom poriadku bolo toto právo súčasťou už Trestného poriadku z roku 1950 a jeho súčasťou je doposiaľ. Aj v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach z roku 1966 (nadobudol účinnosť v roku 1976) sa vyslovene stanovuje, že „každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo nebyť nútený svedčiť proti sebe alebo priznať vinu“. Predmetné právo obvineného uznáva dlhodobo aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom výbor expertov Rady Európy už v roku 1970 vyslovil názor, že „zákaz nútiť niekoho, aby obviňoval samého seba, je súčasťou samotnej podstaty spravodlivého procesu“.
Právo obvineného nevypovedať je teda všeobecne uznávaným medzinárodným štandardom, na ktorom je vystavané trestné konanie. V tomto smere je nutné uviesť, že právo obvineného zahŕňa nielen právo mlčať, ale aj právo neprispieť k vlastnému obvineniu iným spôsobom (napríklad nie je prípustné nútiť obvineného, aby predložil listinné, či iné dôkazy, ktoré by ho mohli usvedčovať zo spáchania trestného činu). Obvineného teda nie je možné fyzicky (násilím) a ani psychicky (napríklad vyhrážkami) nútiť, aby sa priznal, respektíve, aby povedal čokoľvek, či akýmkoľvek spôsobom napomáhal obžalobe v usvedčovaní samého seba. To znamená, že obvinený nie je povinný hovoriť ani skutočnosti, ktoré by mohli obvinenie vyvrátiť alebo spochybniť, t. j. nie je povinný vypovedať ani vo svoj prospech. Má teda neobmedzené právo mlčať, ktoré nie je prípustné prelomiť nielen fyzickým alebo psychickým nútením, ale nie je možné ho ani obchádzať. Napríklad je neprijateľné, aby bol obvinenému nasadený vo väzbe do cely agent, ktorý utajeným spôsobom zisťuje počas rozhovorov s obvineným podstatné skutočnosti pre obžalobu, ktoré usvedčujú obvineného, respektíve, keď sa toto právo obvineného obchádza tak, že sa prevezme do trestného konania jeho výpoveď z iného konania (napríklad daňového, kde vypovedal ako daňový subjekt) a tá sa použije na uznanie viny. Porušenie práva obvineného nevypovedať má za následok nezákonnosť takéhoto dôkazu a na podklade takéhoto dôkazu nesmie byť obvinený uznaný za vinného.
Právo obvineného nevypovedať vychádza z prezumpcie neviny, teda z toho, že vinu obvineného v trestnom konaní musí vždy dokazovať len prokurátor a nie obvinený. Obžaloba musí teda sama preukazovať vinu obvineného a nie obvinený svoju nevinu. Pri takejto koncepcii trestného konania je neprijateľné, aby bol obvinený nútený pomáhať obžalobe v dokazovaní, či sa dopustil alebo nedopustil stíhanej trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu. Ide tu o súčasť konceptu informačnej autonómie, t. j. práva osoby určovať, aké informácie o sebe poskytne a aké nie. Opodstatneným tohto práva je aj snaha eliminovať nespravodlivé odsúdenia, ktoré by boli podložené vynútenými výpoveďami obvinených osôb.
Na strane druhej je nutné uviesť, že ide o právo obvineného nevypovedať a nie o povinnosť obvineného nevypovedať. Z uvedeného vyplýva, že obvinený vypovedať môže a môže uvádzať všetko čo uzná za vhodné a môže sa aj priznať k spáchanému trestnému činu, avšak len z vlastného dobrovoľného rozhodnutia.
Právo nevypovedať a neprispievať k vlastnému obvineniu patrí však len obvinenej osobe a v širšom význame tohto práva aj osobe podozrivej. Nepatrí však svedkovi, čo je v našich právnych pomeroch osoba vždy odlišná od obvineného, ktorý má povinnosť svedčiť a musí vždy hovoriť aj pravdu. Odoprieť výpoveď môže svedok len v presne vymedzených zákonných prípadoch.
Prípad Miranda v. Arizona sa teda netýkal „vytvorenia“ práva nevypovedať, ale poučenia o tomto práve, čo je rovnako dôležité ako právo samotné. Alebo povedané inak, aby mohol obvinený (podozrivý) právo nevypovedať využiť, musí o ňom vedieť, teda musí byť o ňom poučený zo strany polície a to ešte predtým ako sa začne výsluch takejto osoby. Najvyšší súd USA v uvedenom rozhodnutí stanovil v podstate päť formulácií (známych ako Miranda rights), ktoré musí každý policajt povedať podozrivému, či obvinenému ešte skôr ako ho začne vypočúvať a ktoré samotné právo nevypovedať rozširujú aj o právnu pomoc podozrivej, či obvinenej osobe a to:
1) Máte právo nevypovedať (You have the right to remain silent – doslovný preklad „máte právo zostať ticho“).
2) Všetko čo poviete alebo urobíte môže byť pred súdom použité proti vám (Anythnig you say or do may be used against you in a court of law).
3) Máte právo na právneho zástupcu pred tým, ako prehovoríte a Váš zástupca môže byť prítomný po celú dobu výsluchu (You have the right to consult an attorney before speaking to the police and to have an attorney present during questioning now or in the future).
4) Pokiaľ si nemôžete dovoliť právnika, bude Vám na Vašu žiadosť pridelený (If you cannost afford an attorney, one will be appointed for you before any questioning, if you wish).
5) Pokiaľ sa rozhodnete vypovedať bez účasti obhajcu, môžete svoj výsluch kedykoľvek prerušiť a vyčkať jeho príchodu (If you decide to answer any questions now, without an attorney present, you will still have the right to stop answering at any time until you talk to an attorney).
Ak teda príde k výsluchu podozrivého, či obvineného a to bez toho, aby mu boli prečítané tieto práva, pôjde o výsluch nezákonný a nepoužiteľný v konaní pred súdom. Je nutné spomenúť, že závery vo veci Miranda v. Arizona boli prijaté Najvyšším súdom USA len najtesnejšou väčšinou (5:4) a počas nasledujúcich rokoch sám Najvyšší súd USA v celom rade prípadov stanovoval výnimky z prípadu Miranda a tak do určitej miery tieto slávne formulácie relativizoval a podľa okolností prípadu ich porušenie nemusí vždy znamenať nepoužiteľnosť takejto výpovede, či dôkazov z nej odvodených.
Inak tento prípad začal zadržaním Ernesta Mirandu v roku 1963 s tým, že následne bol obvinený zo znásilnenia, lúpeže a únosu. V priebehu jeho výsluchu sa Miranda k spáchaniu trestného činu priznal a toto jeho priznanie použila proti nemu obžaloba. Miranda nebol pred výsluchom poučený o právne nevypovedať a nemal k dispozícii ani obhajcu. Následne bol odsúdený, pričom jeho trestná vec sa postupne dostala až na Najvyšší súd USA. Ten rozhodol v jeho prospech s tým, že priznanie Mirandu bolo v rozpore s Piatym dodatkom ústavy USA, nakoľko nebol poučený o právne nevypovedať (k uvedenému ako aj k iným zaujímavým prípadom najvyššieho súdu pozri bližšie Kust, J.: Nejvyšší soud USA, Praha: Ústav práva a právní vědy, o.p.s., 2013).
Nasledoval nový proces, pričom Ernesto Miranda bol v obnovenom procesne opätovne uznaný vinným z únosu a znásilnenia a to bez toho, aby pri jeho odsúdení bola použitá jeho výpoveď ako dôkaz proti nemu, pričom mu bol uložený trest 20 až 30 rokov. Podmienečne bol prepustený už v roku 1972 s tým, že v roku 1976 bol zavraždený.
Pre úplnosť možno uviesť, že aj podľa slovenského Trestného poriadku z roku 2005 je nutné podozrivého ako aj obvineného náležite poučiť o jeho právach a to ešte pred jeho výsluchom, pričom súčasťou tohto poučenia je aj poučenie o práve nevypovedať. Nedodržanie tohto postupu má za následok nepoužiteľnosť takejto výpovede v priebehu trestného konania a takáto výpoveď by nemohla byť použitá ako usvedčujúci dôkaz proti obvinenému.
Pre porovnanie s prípadom Miranda, základné poučenie obvineného v Slovenskej republike podľa § 121 ods. 2 Tr. por. znie:
Pred výsluchom musí byť obvinený poučený „Ako obvinený máte právo vypovedať alebo odoprieť vypovedať. K priznaniu vás nikto nesmie nútiť. Máte právo zvoliť si obhajcu. Ak nemáte prostriedky na zaplatenie obhajcu, máte právo žiadať, aby vám bol obhajca ustanovený. Máte právo žiadať, aby sa obhajca zúčastnil na vašom výsluchu a bez jeho prítomnosti nevypovedať“.
Veľmi podobná formulácia ako v prípade Miranda v. Arizona.
Peter Šamko, sudca KS v Bratislave
Poznámka: Článok bol pôvodne publikovaný na portáli pravnelisty.sk
ilustrané foto: pixabay.com