Minulotýždňový postup vlády, ktorá sa rozhodla neodvolať členov Súdnej rady SR (nominantov bývalej vlády), ale im „len“ ústami ministerky spravodlivosti tlmočiť stratu dôvery a následné rozhodnutie piatich členov Súdnej rady SR - nominantov národnej rady a vlády, vzdať sa svojich funkcií, považujem z ústavnoprávneho hľadiska za veľmi pozitívny signál.
zdroj:
Oceňujem, že vláda (a národná rada) nepristúpila k silovému riešeniu situácie (k odvolaniu jej nominantov v Súdnej rade SR), a teda ku konaniu, ktoré by bolo v zjavnom rozpore s (i keď s veľmi kontroverzným) rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. Plz. ÚS. 2/2018. Bývalým členom Súdnej rady SR zas ďakujem, že (hoci mohli) sa napokon o dotknuté rozhodnutie Ústavného súdu SR neopreli, čím došlo k pomerne rýchlemu zažehnaniu ďalšieho (črtajúceho sa) ústavnoprávneho sporu - tentokrát ohľadom právomocí prezidenta, národnej rady a vlády menovať a odvolávať deväť, z celkovo osemnástich členov Súdnej rady SR.
Rozhodnutia všetkých spomenutých aktérov možno považovať nielen za zodpovedné, ale aj za inšpiratívne. Ukázali totiž, ako by výmena politických nominantov v Súdnej rade SR mohla v budúcnosti vyzerať. Ešte raz, vďaka im za to.
Súdna rada SR a jej kreovanie
Nemožno pochybovať o tom, že Súdna rada SR je veľmi dôležitým ústavným orgánom, ktorá má najmä realizáciou mnohých personálnych kompetencií (voľba predsedu Najvyššieho súdu SR, rozhodovanie o preložení sudcov a iné), garantovať nielen nezávislé postavenie súdnej moci a sudcovskú legitimitu, ale aj riadnu a transparentnú správu súdnictva.
Okrem toho, že ide o dôležitý ústavný orgán, minimálne z pohľadu spôsobu jeho kreácie, ide nepochybne aj o najzložitejší ústavný orgán aký náš ústavný systém pozná. Má 18 členov, z ktorých 9 členovi volia a odvolávajú sudcovia, 3 členov volí a odvoláva národná rada, 3 členov vymenúva a odvoláva vláda a 3 členov vymenúva a odvoláva prezident republiky.
Za člena súdnej rady možno pritom ustanoviť len osobu, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Dĺžka funkčného obdobia člena súdnej rady je päť rokov. Predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky volí a odvoláva Súdna rada Slovenskej republiky zo svojich členov.
Model kreovania Súdnej rady SR jej od jej zavedenia tzv. euronovelou Ústavy SR v roku 2001 v zásade rovnaký, a to i napriek tomu, že prakticky od samého začiatku vyvolával kontroverzie.
Problematickou bola vždy otázka, či národná rada, prezident a vláda, teda subjekty, ktoré vymenúvajú (volia) členov Súdnej rady SR, môžu svojich nominantov z ich funkcií aj bez ďalšieho odvolať. Vždy totiž platilo (a stále tomu tak je), že hoci ústava a zákon o súdnej rade dávajú národnej rade, prezidentovi a vláde právomoc nielen menovať (voliť), ale aj odvolávať členov Súdnej rady SR, ktorých sami nominovali, o tom, kedy a za akých podmienok tak môžu urobiť, ústava aj zákon o súdnej rade záhadne (či veľavravne?) mlčia.
Doteraz ponúknuté možnosti riešenia
Načrtnutý problém s interpretáciou mlčania normotvorcu vo vzťahu k podmienkam realizácie právomoci odvolať členov Súdnej rady SR (zdanlivo) vyriešila ústavná prax, ktorá ako dôsledok parlamentných volieb akceptovala odvolávanie nominantov predchádzajúcej vlády a parlamentu a ich nahrádzanie nominantmi novovymenovanej vlády a novozvolenej národnej rady.
Takúto prax napokon odobril aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 46/2011 zo dňa 17. februára 2011, v ktorom z mlčania normotvorcov dovodil ich zamlčaný úmysel ponechať tzv. politických nominantov Súdnej rady SR v takpovediac absolútnej „kreačnej dispozícii“ orgánov, ktoré ich do Súdnej rady SR vymenovali (zvolili). Ústavný súd inými slovami povedal, že vzťah členov Súdnej rady SR vymenovaných vládou a prezidentom a zvolených národnou radou je vzťahom politickej dôvery a v prípade jej straty sú prezident, vláda a národná rada oprávnení svojich nominantov v Súdnej rade SR kedykoľvek odvolať.
Kopernikovský obrat v dovtedy akceptovanom výklade ústavy však priniesol rok 2018, keď plénum Ústavného súdu SR v zjednocujúcom stanovisku sp. zn. Plz. ÚS. 2/2018 zo dňa 19. septembra 2018 „prebilo“ predchádzajúce (už skôr spomínané) senátne rozhodnutie ústavného súdu z roku 2011 a konštatovalo, že „člena Súdnej rady Slovenskej republiky nie je možné odvolať v priebehu jeho päťročného funkčného obdobia orgánom, ktorý ho na tento post nominoval“ (ono rozhodnutie sa zrodilo ako výsledok ústavnej sťažnosti prezidentom A. Kiskom odvolanej členky Súdnej rady SR, keď A. Kiska ako vôbec prvá hlava štátu v zmysle dovtedy akceptovanej praxe odvolal pred skončením funkčného obdobia členov Súdnej rady SR vymenovaných ešte jeho predchodcom v úrade).
Dotknuté rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. Plz. ÚS. 2/2018 je však vo všeobecnosti (a právom) považované za kontroverzné či dokonca škandalózne. Napriek jasnému textu ústavy a zákona o sudcoch totiž priamo (ako takú) deroguje ústavnú právomoc národnej rady, vlády a prezidenta odvolať nimi nominovaného člena Súdnej rady SR.
Na druhej strane však platí, že ani uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2011 nie je niečím s čím možno bez ďalšieho súhlasiť. Naopak. Je veľmi otázne, či možno zo súčasného textu Ústavy SR odvodiť neobmedzené právo vlády, národnej rady a prezidenta kedykoľvek a bez uvedenia dôvodu odvolať nimi nominovaných členov Súdnej rady SR. Primárnym cieľom ustanovenia Súdnej rady SR v roku 2001 totiž bolo odpolitizovanie správy súdnictva prostredníctvom nezávislého rozhodovania jednotlivých členov Súdnej rady SR (je pritom minimálne sporné či politický nominant Súdnej rady SR, vedomý si toho, že môže byť kedykoľvek bez ďalšieho odvolaný, môže rozhodovať skutočne nezávisle).
Presvedčivosti uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 46/2011 napokon nepridáva nielen prirovnanie právomoci vlády, parlamentu a prezidenta dovolávať členov Súdnej rady SR k právomoci Národnej rady SR odvolávať jej jednotlivých funkcionárov, o ktoré sa v spomenutom rozhodnutí ústavný súd opiera (toto porovnanie totiž z viacerých dôvodov kríva), ale i to, že ústavný súd sa v dotknutom uznesení vôbec nezaoberal tým, či striktne určené (päťročné) funkčné obdobie členov súdnej rady alebo ústavou stanovené (kvalifikované) predpoklady pre výkon funkcie člena Súdnej rady SR (vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe)[1] nerobia z tejto funkciu funkcie odbornú a nesvedčia tak skôr v prospech reštriktívneho chápania právomoci vlády, parlamentu a prezidenta dovolávať členov Súdnej rady SR (tak ako to naznačuje napríklad J. Drgonec).[2]
Ako ďalej so súdnou radou
Hoci nie som fanúšikom častých a mnohokrát zbytočných novelizácií základného zákona nášho štátu (ústavy), je zrejmé, že Ústava SR je už od začiatku zakotvenie pomerne zložitého a jedinečného kreovania Súdnej rady SR do jej textu, zrelá na novelizáciu.[3]
Mám na mysli novelizáciu, ktorou odstránime zahanbujúcu neurčitosť, s akou aj po takmer dvadsiatich rokoch od ustanovenia Súdnej rady SR ako ústavného orgánu, pristupujeme k výkladu tak zásadnej právomoci vlády, národnej rady a prezidenta ako je odvolávanie polovice jej členov.
Osobne nepovažujem za vhodné doplniť text Ústavy SR spôsobom, ktorý by umožňoval prezidentovi, národnej rade a vláde kedykoľvek, a bez akéhokoľvek dôvodu odvolať člena súdnej rady aj pred uplynutím jeho funkčného obdobia.[4] Na druhej strane si tiež nemyslím, že je správne urobiť z politických nominantov v Súdnej rade SR neodvolateľné (použijúc terminológiu L. Berdisovej) horcruxy, v ktorých bude prežívať vôľa odvolanej vlády, bývalých poslancov národnej rady či bývalej hlavy štátu.
Prihováram sa skôr za akýsi kompromis, ku ktorému z podstaty veci núti (podľa mňa inak veľmi vhodný) viaczložkový spôsob kreovania Súdnej rady SR, na ktorom sa podieľajú v podstate všetky zložky štátnej moci. Oným kompromisom by bola ústavná (nie zákonná) úprava, ktorá by vláde, národnej rade a prezidentovi umožňovala odvolať politického nominanta v Súdnej rade SR len z dôvodu vymenovania novej vlády, zvolenia novej hlavy štátu či nového parlamentu. Za zváženie ešte stojí aj to, či ďalším dôvodom na odvolanie politického nominanta aj skutočnosť, že jeho ďalším zotrvaním vo funkcii by bola „vážne ohrozená dôveryhodnosť alebo dobrá povesť súdnictva“ (ide totiž o nový dôvod, ktorý od účinnosti tzv. lex corona[5] v súčasnosti umožňuje členom Súdnej rady SR rozhodnúť o odvolaní jej predsedu).
Inšpirujúc sa minulotýždňovým postupom bývalých členov súdnej rady (nominantov vlády a národnej rady) možno v naznačených súvislostiach uvažovať aj o zavedení inštitútu akejsi obligatórnej demisie politických nominantov Súdnej rady SR (v už spomenutých prípadoch vymenovania novej vlády, zvolenia novej hlavy štátu či nového parlamentu).
Takáto (navrhovaná) úprava by podľa môjho názoru predstavovala spomínaný kompromis, ktorý by zohľadňoval ako požiadavku na zabezpečenie nezávislého rozhodovania jednotlivých členov Súdnej rady SR, tak aj požiadavku, aby zloženie Súdnej rady SR (vždy skutočne) reflektovalo vôľu suveréna pravidelne vyjadrovanú či už vo voľbách do národnej rady alebo vo voľbách prezidentských.
Dokým však nedôjde k zmene ústavnej úpravy, sme odkázaní spoliehať sa len inšpiratívnu silu nedávneho postupu vlády a politických nominantov v Súdnej rade SR, ktorý by sa mohol (snáď) stať aj akousi ústavnou konvenciou.
Juraj Martaus
Ilustračné foto: pixabay.com
[1] Teda kvalifikačné predpoklady porovnateľné s predpokladmi, aké sú v zmysle Čl. 134 ods. 3 Ústavy SR potrebné pre vymenovanie kandidáta za sudcu Ústavného súdu SR.
[2] Bližšie pozri: DRGONEC, J.: Ústavné právo hmotné: 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2018, s. 420 – 421.
[3] Nemyslím si preto, že je správne čakať na (prípadné) nové zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR v rozoberanej otázke, ktoré by mohlo prelomiť škandalózne uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. Plz. ÚS. 2/2018 zo dňa 19. septembra 2018.
[4] Návrh na novelizáciu Ústavy SR práve takýmto spôsobom prezentoval nedávno napríklad J. Mazák (bližšie pozri: MAZÁK, J.: Ústavný súd bráni odvolaniu členov súdnej rady. V rozpore s ústavou, prístupné na: https://www.postoj.sk/52911/ustavny-sud-brani-odvolaniu-clenov-sudnej-rady-v-rozpore-s-ustavou, navštívené dňa: 29.03.2020).
[5] Zákon č. 62/2002 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
