V súdnej praxi (konkrétne na súdoch prvej inštancie) sa začali objavovať názory, podľa ktorých sa ako podmienka pre naplnenie zodpovednosti za zásah do dobrej povesti právnickej osoby vyžaduje preukázanie vzniku negatívnych následkov zásahu najmä pri priznávaní finančného zadosťučinenia - väčšinou tento názor nie je výslovne pomenovaný, avšak z postupu súdu (najmä zameranie dokazovania na preukazovanie vzniku reálnych negatívnych následkov zásahu) a jeho rozhodnutia vyplýva. Tento názor nepovažujeme za správny, pretože je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy z dôvodov a vysvetlením uvedeným v tomto článku.
Na pojednávaniach sa stretávame pomerne často s otázkou typu „Stratili ste nejakého odberateľa?“ alebo „Ukončil s Vami nejaký zmluvný partner zmluvu?“. Spravidla ide o spory, v rámci ktorých sa subjekt A vyjadroval verejne na adresu subjektu B nepravdivo alebo vyslovil neprimerané hodnotiace úsudky, ktoré už nepožívajú ochranu ústavného práva na slobodu prejavu, čím neoprávneným spôsobom zasiahol do práva subjektu B na ochranu jeho dobrej povesti (obdobne ochrany osobnosti fyzickej osoby). Z uvedeného prístupu súdov vyplýva, že tieto inklinujú k záveru, že na vznik nárokov vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do dobrej povesti právnickej osoby, resp. že podmienkou pre naplnenie zodpovednosti za tieto zásahy sa požaduje existencia reálneho negatívneho následku, ktorý je spôsobený a v príčinnej súvislosti s týmto zásahom.
Naproti tomu stojí argumentácia, že pre vznik zodpovednosti za zásah do dobrej povesti postačuje to, že je daná objektívna spôsobilosť privodiť (nemajetkovú) ujmu na dobrej povesti právnickej osoby. Ktorý z týchto dvoch názorov je teda správny? Ako správne vykladať ustanovenie § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka?
Podľa doktrinálne a judikatúrne ustálených a dlhodobo akceptovaných názorov (napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník I. Veľký komentár. Bratislava, EUROKÓDEX 2011, str. 164; Švestka, Jehlička, Škárová, Spáčil a kol.: Občanský zákoník I, komentář, 2. vydání , C.H.BECK 2009, str. 250; Lazar, J. a kol.: Základy občianskeho hmotného práva. 1. Zväzok. IURA EDITION, 2000, str. 87; Vojčík, P.: Občianske právo hmotné I. UPJŠ v Košiciach 2002, str. 116; Devátý, S., Toman, P.: Ochrana dobré pověsti a názvu právnických osob. Linde, Praha, 1999, str. 41 a 43; KNAP, Karel, Jiří ŠVESTKA, Oldřich JEHLIČKA, Pavel PAVLÍK a Vladimír PLECITÝ. Ochrana osobnosti podle občanského práva. 4. podstatně přeprac. a dopl. vyd. Praha: Linde, 2004 a pod.; KERECMAN, P.: Sloboda prejavu novinára a ochrana pred jej zneužitím. 2009, Bratislava; rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fressoz a Roire proti Francúzsku z 21.1.1999; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 211/08 z 18. septembra 2008; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 9. 2009, sp. zn. 4 Cdo 212/2007; rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2011, sp. zn. 1 Cdo 113/2009; rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20.03.2007, sp.zn. 5Cdo/180/2007; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 30 Cdo 5111/2009 z 26.10.2011; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 32 Odo 1159/2004 z 2.2.2006 a mnoho ďalších), je každé nepravdivé tvrdenie a neprimeraný hodnotiaci úsudok považovaný za neoprávnený zásah do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, za predpokladu, že je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na dobrej povesti právnickej osoby, t.j. postačuje, že nepravdivé tvrdenie alebo neoprávnená kritika má difamačný charakter negatívne pôsobiaci na dobrú povesť právnickej osoby (tzv. znevažujúci dojem).
Táto právna konštrukcia tzv. objektívnej spôsobilosti privodiť ujmu na dobrej povesti (tzv. potencialita ujmy) je založená na premise, že vznik skutočnej ujmy by bolo v drvivej väčšine prípadov objektívne nemožné preukázať vzhľadom na imateriálny a abstraktný charakter práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby.
Právnická osoba, o ktorej dobrú povesť ide, nemá spravidla objektívne dostupné možnosti ako zistiť a preukázať reálny vznik ujmy napr. či potenciálni obchodní partneri si v dôsledku neoprávneného zásahu rozmysleli nadviazať spoluprácu s touto osobou alebo aké konkrétne subjekty boli prijímateľmi negatívnych informácií o právnickej osoby a ako tieto informácie vnímali. Vzhľadom na tieto skutočnosti sme toho názoru, že právna úprava ochrany dobrej povesti právnickej osoby nie je postavená na vzniku skutočnej ujmy a následkoch neoprávneného zásahu, ale na objektívnej spôsobilosti neoprávneného zásahu privodiť ujmu, resp. negatívne zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby v rovine ohrozenia tejto dobrej povesti.
Na úspešné uplatnenie práva na ochranu dobrej povesti sa teda nevyžaduje reálne vyvolanie negatívnych následkov (vznik ujmy), ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť dobrú povesť právnickej osoby, t.j. spôsobilý tieto negatívne následky privodiť; nie je tu rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, pričom rovnako je irelevantné zavinenie – občianskoprávna ochrana dobrej povesti je totiž založená na objektívnom princípe. V zásade je nepochybné, že k neoprávneným zásahom dochádza vtedy, keď sú nepravdivé skutkové tvrdenia alebo neprimerané hodnotenia prednesené verejne. Ak sa prednesené výroky dostanú na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je tu daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa dobrej povesti právnickej osoby. Je pritom bezvýznamné, že k neoprávnenému zásahu došlo nedbalým prevzatím informácií a k ich následnému rozširovaniu.
Vo všeobecnosti možno uviesť, že ak k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti právnickej osoby dôjde televíznym vysielaním (pozn. obdobne v periodickej tlači s celoštátnou pôsobnosťou), vo všeobecnosti treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu (R45/2000). Vychádzajúc z tejto publicity pri súčasnom splnení podmienky nepravdivosti odvysielaných informácií ohľadne určitého subjektu, treba vyvodiť, že ide o taký zásah do dobrej povesti právnickej osoby, ktorý zakladá nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (obdobne uznesenie NS SR, sp. zn. 1 Cdo 123/2010 zo dňa 27. apríla 2011).
Požiadavka, aby podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu dobrej povesti bolo vyvolanie následkov, by znamenala povinnosť súdu zisťovať tieto následky (resp. žalobcu dokazovať tieto následky), čo by pri abstraktnosti a subjektívnom ponímaní kategórie dobrej povesti mohlo byť v rozpore s cieľom právnej úpravy ochrany dobrej povesti právnických osôb. Navyše zisťovanie týchto následkov by bolo objektívne nemožné (tzv. probatio diabolica), nakoľko dotknutý subjekt sa o nich nemusí včas alebo vôbec dozvedieť (napr. sa nedozvie, že určitý subjekt s ním nenadviazal z týchto dôvodov spoluprácu alebo súčasný obchodný partner s ním ukončil spoluprácu pod.) a to zvlášť pri zásahoch so značnou územnou pôsobnosťou (je nemožné preukázať ako bol daný zásah vnímaný čitateľmi určitého textu alebo poslucháčmi určitého prejavu, ktorých dotknutý subjekt nevie určiť a vzhľadom na početnosť tejto základne vykonať dokazovanie výsluchom svedkov).
Z uvedeného vyplýva, že nie je nevyhnutné dokazovať, že dobrá povesť bola skutočne poškodená, ale k úspešnému uplatneniu práva na ochranu dobrej povesti postačuje zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť právo na ochranu dobrej povesti, teda nevyžaduje sa vyvolanie reálneho následku. Tento záver má svoje logické opodstatnenie vzhľadom na abstraktnosť a nemateriálnu povahu dobrej povesti, ktorú nie je objektívne možné vyjadriť v zhmotnenej podobe a následne určiť reálny následok. V tom sa v podstate nemajetková ujma odlišuje od majetkovej ujmy (škody), ktorú je možné konkrétne vyčísliť t. j. peňažným spôsobom určiť následok konania škodcu a škodu na strane poškodeného. Táto skutočnosť vyplýva najmä z toho, že zisťovanie a dokazovanie reálneho následku v nemajetkovej sfére je objektívne nemožné. V praktickej rovine totiž nemožno ustáliť koľko ľudí a akým spôsobom vnímali predmetný zásah. Je to dané tým, že tieto verejné zásahy sú šírené prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov dostupných relatívne neobmedzenému a vopred neznámemu počtu ľudí. Z tohto dôvodu je nemožné zistiť reálny následok, resp. to, ako boli predmetné verejné vyjadrenia vnímané tretími osobami. Preto sa z hľadiska právnej úpravy posudzuje neoprávnený zásah v kontexte jeho objektívnej spôsobilosti t. j. možnosti privodiť nemajetkovú ujmu a nie z pohľadu reálneho vzniku ujmy.
V tejto súvislosti nemožno v konkrétnom prípade opomenúť skutočnosť, aké je postavenie dotknutého subjektu v spoločnosti, ktorý môže mať vyvinuté vzťahy s obchodnými partnermi, bankami, zamestnancami a inými osobami a inštitúciami, pričom tieto vzťahy ako aj potenciálne vzťahy môžu byť neoprávnenými zásahmi na adresu tohto subjektu narušené a ohrozené. Subjekt, do ktorého dobrej povesti sa zasiahlo, sa dokonca o narušení týchto vzťahov ani nemusí dozvedieť, pretože dôvody odmietnutia tretích osôb vstúpiť s ním do určitého vzťahu, môžu pred ním ostať skryté. Práve v tejto skutočnosti spočíva podstata a nebezpečenstvo neoprávnených zásahov do dobrej povesti právnických osôb a preto právna úprava zakazuje zverejňovanie akýchkoľvek nepravdivých tvrdení a neoprávnenej kritiky a postihuje už samotnú skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na dobrej povesti.
Na doplnenie možno poukázať aj na opačný názor na úrovni najvyššej súdnej inštancie, podľa ktorého: „V situácii, keď je zároveň uplatnená aj morálna aj majetková satisfakcia, za kritériá pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch môže súd v rámci svojej voľnej úvahy určiť aj negatívne následky tvrdené žalujúcou stranou a v prípade ich nepreukázania odôvodniť neunesením dôkazného bremena nepriznanie finančného zadosťučinenia, popri inak priznanom morálnom zadosťučinení (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. augusta 2011, sp. zn. 6 Cdo 17/2010).
Prečo považujeme takýto interpretačný prístup za nesprávny si skúsime ilustrovať na nasledovnom modelovom prípade. Predstavme si situáciu cestovnej kancelárie, ktoré pred začiatkom letnej sezóny začne ponúkať zájazdy. O tejto cestovnej kancelárii začne tretia osoba verejne šíriť nepravdivé informácie, že cestovná kancelária má finančné problémy, hrozí jej krach a teda že je daná hrozba nenaplnenia ponúkaných zájazdov. V takom prípade je jasné, že cestovná kancelária zrejme ťažko preukáže pred súdom, že stratila konkrétnych klientov, resp. neuzavrela zmluvy o poskytnutí zájazdu s konkrétnymi klientmi (vznik reálneho negatívneho následku). Je však nepochybné, že takýto zásah spočívajúci v šírení nepravdivých informácií je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na dobrej povesti právnickej osoby, keďže tretie osoby si o tejto cestovnej kancelárii vytvoria negatívny dojem, v dôsledku ktorého sa rozhodnú nevyužiť jej služby. Navyše skúmanie reálnych negatívnych následkov by sa skôr blížilo k skúmaniu inej kategórie ujmy typickej pre inštitút náhrady škody. Pre ochranu dobrej povesti právnickej osoby však nie je rozhodujúci tento aspekt (t. j. či stratila klienta a vznikla jej škoda v podobe majetkovej ujmy), ale to, aký mal neoprávnený zásah dopad na jej dobrú povesť a vnímanie verejnosťou, t. j. akým spôsobom bola ohrozená a narušená dôveryhodnosť, serióznosť, poctivosť, spoľahlivosť, vážnosť a slušnosť, istota v dodržanie svojich záväzkov a iné hodnoty, ktoré vytvárajú dobrú povesť dotknutej právnickej osoby v očiach tretích osôb, s ktorými právnická osoba prichádza alebo môže prísť do obchodného, príp. iného kontaktu. Je viac ako pravdepodobné, že takýto neoprávnený zásah je spôsobilý očierniť dotknutú právnickú osobu a jej povedomie na verejnosti.
Tomáš Čentík
7. marec 2017
ilustračné foto: pixabay.com
