ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Dňa 1. januára 2017 nadobudol účinnosť zákon č. 316/2016 Z. z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon“), ktorým sa v rámci článku II uskutočnila novelizácia viacerých ustanovení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení (ďalej len „Trestný zákon“). Predmetom nášho záujmu bude bod 9 novelizácie, ktorý výraznou mierou pozmenil doterajšie znenie § 130 ods. 8 Trestného zákona, špecifikujúce extrémistický materiál.

Trestný zákon vo svojom § 130 ods. 7 ustanovuje, že extrémistickým materiálom sa na účely tohto zákona rozumie písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové vyhotovenie (a) textova a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov, skupín a hnutí, ktoré smerujú alebo v minulosti smerovali k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd, (b) programov alebo ideológií skupín a hnutí, ktoré smerujú alebo v minulosti smerovali k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd, (c) obhajujúce, podporujúce alebo podnecujúce nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre predchádzajúce dôvody, alebo (d) ospravedlňujúce, schvaľujúce, popierajúce alebo hrubo zľahčujúce genocídium, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva verejného, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, alebo právoplatným rozsudkom súdu Slovenskej republiky.

Podľa nášho názoru problematické ustanovenie § 130 ods. 8 Trestného zákona poskytuje negatívny výpočet, v zmysle ktorého za extrémistický materiál sa nepovažuje materiál podľa odseku 7, ak sa preukázateľne vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva za účelom realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít. Uvedený text nahradil pôvodné znenie ods. 8, ktoré bolo formulované pozitívne a ktoré súčasne vyžadovalo preukázanie spojitosti extrémistického materiálu s podnecovaním zo strany páchateľa: za extrémistický materiál sa považuje materiál podľa odseku 7, ak sa vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva v úmysle podnecovať nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre predchádzajúce dôvody a replika extrémistického materiálu alebo jeho napodobenina, ktorá je zameniteľná s originálom.

Len pre úplnosť, bude zaujímavé sledovať, ako sa so zmenou právnej úpravy vysporiada slovenský filmový (divadelný) priemysel (čo nespadá pod žiadnu z troch kategórií), ktorý už po novom nebude môcť produkovať diela z obdobia napr. druhej svetovej vojny za použitia čo možno najviac autentických dobových kostýmov. V zmysle doslovného výkladu sa po novom dopúšťajú trestného činu aj slovenské televízie vysielajúce takú klasiku, akou je Zachráňte vojaka Ryana, či Schindlerov zoznam, nakoľko svojim konaním robia filmové diela – extrémistický materiál verejne prístupným. Aj tento poznatok svedčí o nezameniteľnom význame zdravého rozumu pri tvorbe práva.

Avšak späť k podstate tohto príspevku. Uvedené zmeny vo vymedzení extrémistického materiálu na účely trestného práva majú priamy dopad na tri skutkové podstaty trestných činov extrémizmu, a to menovite Výroba extrémistických materiálov (§ 422a Trestného zákona), Rozširovanie extrémistických materiálov (§ 422b Trestného zákona) a Prechovávanie extrémistických materiálov (§ 422c Trestného zákona). Zákonodarca v rámci všeobecnej časti dôvodovej správy ozrejmil zamýšľané legislatívne zmeny tým, že „ustupuje sa od dikcie, podľa ktorej je možné definovať materiál ako extrémistický iba vtedy, ak orgány činné v trestnom konaní dokážu jeho spojitosť s podnecovaním k nenávisti, násiliu a ďalším nežiadúcim javom.“ [1] Zákonodarca na margo zavedenia negatívneho výpočtu „dovolených“ extrémistických materiálov v rámci osobitnej časti dôvodovej správy ozrejmil, že „nové znenie aplikačnej definície extrémistického materiálu podľa odseku 8 má ambíciu diferencovať zákonom povolenú manipuláciu s extrémistickým materiálom od jej pôvodného vymedzenia za striktnej podmienky dodržania legitímneho účelu: realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít.“ [2]

Čo však zákonodarca opomenul zdôvodniť boli dopady, ktoré pre trestné konanie predstavuje slovo „preukázateľne“. Či už si to poslanci uvedomili alebo nie, zakotvili do slovenského trestného práva výrazný inkvizičný prvok - dôkazné bremeno zaťažujúce obvineného (obžalovaného). Je síce pravdou, že takýto zásah do trestného procesu by bolo na mieste učiniť právnou normou z oblasti trestného práva procesného, čo len svedčí o tom, že poslanci NR SR si neuvedomovali možné dopady ich počinu. Zarážajúcejšie je však to, že sa jedná o vládny návrh zákona, ktorý vzišiel z dielne Ministerstva spravodlivosti SR, ktorý musel prejsť medzirezortným pripomienkovým konaním, ktorý musel byť odobrený vládou SR a na pripomienkovaní ktorého sa podieľal Výbor NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny a Ústavnoprávny výbor NR SR. [3] S prihliadnutím na počet zainteresovaných osôb v rámci kvalifikovaného legislatívneho postupu (v porovnaní s bežným poslaneckým návrhom zákona) je výsledok, mierne povedané, sklamaním.

Podstatou vykonanej zmeny je to, že inak extrémistický materiál sa bude považovať za dovolený, pokiaľ bude preukázaná manipulácia s ním za účelom realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít. Je preto na mieste otázka, v koho záujme bude preukazovať manipuláciu s inak extrémistickým materiálom? Uvedomujeme si, že pri ideálnom rešpektovaní vyhľadávacej zásady v zmysle § 2 ods. 10 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v platnom znení (ďalej len „Trestný poriadok“) by nemal v praxi nastať žiaden problém, pretože orgány činné v trestnom konaní by objasnili aj túto okolnosť svedčiacu v prospech obvineného. V praxi je však možné badať neochotu zo strany orgánov činných v trestnom konaní vyhľadávať aj dôkazy svedčiace v prospech obvineného (obžalovaného), nakoľko tým môže policajt spochybniť výsledky svojho (skráteného) vyšetrovania. U prokurátora je v rámci prípravného konania situácia obdobná, nakoľko platí, že úsilie o odsúdenie páchateľa trestnej činnosti je primárne vecou štátneho zástupcu; je to teda štátny zástupca, ktorý nesie primárnu zodpovednosť, aby trestná vec predložená súdu bola podložená procesne spôsobilými dôkazmi potrebnými na rozhodnutie o vine a treste v súlade s podanou žalobou. [4] V súlade s obžalovacou zásadou vyjadrenou v § 2 ods. 15 Trestného poriadku sa prokurátor podaním obžaloby stáva stranou trestného konania, čo len prehlbuje jeho záujem na odsúdení obvineného (obžalovaného – po nariadení hlavného pojednávania). Faktickým následkom novelizácie je prenos dôkazného bremena z prokurátora na obžalovaného. „Dôkazné bremeno predstavuje povinnosť subjektu dokazovania preukázať skutočnosť, ktorú tvrdí.“ [5] Bolo by naivné sa domnievať, že to bude práve prokurátor, kto bude tvrdiť, že extrémistický materiál (pre disponovanie s ktorým podal na obžalovaného obžalobu) vlastne ani nie je extrémistickým materiálom.

A napokon, zákonodarca tým, že vyžaduje preukázateľnosť možnosti subsumovať inak extrémistický materiál pod niektorú z troch zákonných kategórií, vytvára zákonnú prezumpciu toho, že určitý materiál má extrémistickú povahu. Pokiaľ by sa aj obvinený podujal na vyvrátenie tejto domnienky, je nutné mať na pamäti, že „z okolnosti, že obvinený svoje tvrdenia nevie, nemôže alebo nechce preukázať, nemožno automaticky vyvodzovať záver, že obvinený nemá pravdu, že jeho tvrdenie nezodpovedá skutočnosti, alebo že opak je pravdou.“ [6] Samotnou podstatou prezumpcie niečoho však je, že pokiaľ nie je preukázaný opak prezumovanej skutočnosti, platí prezumovaná skutočnosť. V danom prípade však takáto prezumpcia nepôsobí v prospech obvineného (obžalovaného), ale v jeho neprospech, pretože pokiaľ nebude preukázaný opak, menovaný nemôže očakávať úspech v namietaní neextrémistickej povahy sporných materiálov.

Sme toho názoru, že učinená legislatívna zmena (pevne veríme, že len nechcene) zasahuje do celého radu základných zásad trestného konania, pričom niektoré z nich majú aj ústavnoprávny rozmer, čo len zdôrazňuje osobitný význam pre výkon spravodlivosti v právnom štáte.[7] Procesné pravidlo, že obvinený (obžalovaný) nie je povinný dokazovať svoju nevinu je súčasťou zásady prezumpcie neviny, ktorá je vyjadrená v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v mnohých ďalších medzinárodných úpravách (napr. čl. 11 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN). „Účelom zásady prezumpcie neviny je nielen ochrana obvineného, ale je jedným z prostriedkov zákonnosti a spravodlivosti trestného konania ako zábrana neodôvodnenej tvrdosti v postupe orgánov činných v trestnom konaní a súdov, unáhleného a nedostatočne podloženého rozhodovania o meritórnom rozhodnutí, o vine a treste.“ [8] Vyššie uvedené má dosah aj na zásadu práva na obhajobu (v jeho materiálnom slova zmysle), nakoľko obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu a nesmie byť donucovaný k výpovedi alebo priznaniu.^[9] Ako uvádza doc. Kurilovská „obvinený má právo navrhovať dôkazy, podčiarkujem právo, čiže nie povinnosť, čím sa zaisťuje úplné a efektívne právo na obhajobu.“ ^[10] Poukazujúc na pertraktované znenie § 130 ods. 8 Trestného zákona však obvinený (obžalovaný) nemá inú možnosť než sa aktívne brániť a preukázať neextrémistickú povahu sporných materiálov. Význam základných zásad trestného konania je badateľný aj z titulu nimi plnených funkcií. Medzi popredné patrí normotvorná funkcia v zmysle ktorej „samotné základné zásady sú určujúcim faktorom pre každú ďalšiu zmenu trestno-procesných noriem, takáto zmena musí byť v súlade s týmito zásadami a musí napĺňať ich účel.“ [11]

Natíska sa otázka, čo viedlo zákonodarcu k takémuto počinu? V zmysle dôvodovej správy sa prostredníctvom novelizácie mala opraviť nedostatočná transpozícia rámcového rozhodnutia Rady 2008/913/SVV revíziou trestnoprávnej úpravy v oblasti extrémizmu.[12] Je však nutné uviesť na pravú mieru, že spomínané Rámcové rozhodnutie Rady v čl. 7 ods. 1 ustanovuje: Toto rámcové rozhodnutie nemení povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne zásady vrátane slobody slova a združovania zakotvenú v článku 6 Zmluvy o Európskej únii. Medzi základné práva patrí aj právo obvineného na obhajobu ako aj iné práva mu vyplývajúce z procesných zásad trestného konania. A napokon, z obsahu sekundárneho práva ani len implicitne nevyplýva potreba transponovať ho až do takej miery, aby tým došlo k prenosu dôkazného bremena na obvineného (obžalovaného). V tomto zmysle vykonal zákonodarca značnú nadprácu.

V závere všeobecnej časti dôvodovej správy sa konštatuje, že návrh Zákona je v súlade s Ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne aj v súlade s právom Európskej únie. S poukazom na obsah tu uvedených úvah si dovolíme oponovať. Uvedomujeme si, že právo je nástrojom prejavu politickej vôle a preto je potrebné jeho jednotlivé prejavy (vo forme právnych noriem) interpretovať aj v duchu politických nálad vládnej väčšiny. Snaha vlády SR o sprísnenie protiextrémistickej legislatívy je v súčasných politických pomeroch očividná. Bolo by však na škodu, pokiaľ by sa legislatívne zmeny tak významného právneho predpisu, akým Trestný zákon bezpochyby je, boli uskutočňovali bez náležitej prípravy a vzájomného dialógu so širšou odbornou verejnosťou. Opačný prístup by znamenal riziko prijímania právnych úprav nekorešpondujúcich s ústavnoprávnymi a zákonnými zásadami, na ktorých je slovenské trestné právo vybudované.

Erik Surmánek, 7. január 2017

Ilustračné foto: pixabay.com