ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

V nasledujúcom texte som sa venovala všeobecnej právnej úprave dokazovania obsiahnutej v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) a v súvislosti so zákonom č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Text obsahuje vymedzenie jednotlivých štádií dokazovania, poukázanie na právne poznatky, ktoré nebudú podliehať dokazovaniu, rozhodnutia iných orgánov, ktorými budú súdy viazané a všeobecné vymedzenie dôkazných prostriedkov.

V nasledujúcom texte som sa venovala všeobecnej právnej úprave dokazovania obsiahnutej v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) a v súvislosti so zákonom č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Text obsahuje vymedzenie jednotlivých štádií dokazovania, poukázanie na právne poznatky, ktoré nebudú podliehať dokazovaniu, rozhodnutia iných orgánov, ktorými budú súdy viazané a všeobecné vymedzenie dôkazných prostriedkov.

„Procesné dokazovanie je objektívnym právom upravený postup občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a niekedy aj právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej.“[1]

Za prvé štádium dokazovania možno považovať navrhovanie dôkazných prostriedkov. V sporovom konaní v zmysle prejednacej zásady je navrhovanie dôkazov primárnou úlohou strán. Súd môže vykonať dôkazy bez návrhu len v zákonom ustanovených prípadoch uvedených v ďalšom texte. V súvislosti s uvedeným je potrebné poznamenať, že CSP ustanovuje určité limity pre navrhovanie dôkazov v konaní, a to v rámci prvostupňového a odvolacieho konania. Navrhovanie dôkazov v prvostupňovom konaní je limitované v rámci právnej úpravy sudcovskej koncentrácie konania a zákonnej koncentrácie konania. Sudcovská koncentrácia konania znamená povinnosť strán uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. CSP ďalej uvádza, v ktorých prípadoch nemusí súd prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, a to najmä v prípade, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Neprihliadnutie na prostriedky procesného útoku alebo na prostriedky procesnej obrany je však súd povinný uviesť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Sudcovská koncentrácia limituje navrhovanie dôkazných prostriedkov počas celého konania s prihliadnutím na aktivitu strán, ktorých cieľom by malo byť rýchle a hospodárne vyriešenie ich vzájomného sporu. Zákonná koncentrácia konania stanovuje konečný limit navrhovania dôkazov a to tak, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. K navrhovaniu dôkazných prostriedkov v odvolacom konaní je možné uviesť právnu úpravu novôt v odvolacom konaní obsiahnutú v ustanovení § 366 CSP. Toto ustanovenie taxatívne stanovuje prípady, pri ktorých je možné v odvolaní použiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní na prvom stupni, a to konkrétne ak:

1. sa týkajú procesných podmienok,
2. sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
3. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
4. ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Za druhé štádium dokazovania možno považovať zaobstaranie dôkazných prostriedkov. Spôsob zaobstarania dôkazných prostriedkov sa bude v jednotlivých prípadoch odlišovať podľa toho, o zaobstaranie akého druhu dôkazného prostriedku pôjde. V prípade výsluchu strany alebo svedka pôjde o ich predvolanie s osobitnou poučovacou povinnosťou súdu, v prípade znaleckého posudku súd vydá uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania a ustanoví znalca, v prípade obhliadky súd určí osobe, ktorá má predmet obhliadky v dispozícii, povinnosť predložiť tento predmet súdu na základe edičnej povinnosti, a pod. V zmysle § 189 CSP, ktorý upravuje edičnú povinnosť, súd môže uložiť tomu, kto má vec potrebnú na zistenie skutkového stavu, aby ju predložil. V zmysle § 190 CSP, ktorý upravuje informačnú povinnosť, každý je povinný na požiadanie súdu bezodkladne písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu. Ustanovenie o zachovávaní mlčanlivosti pri výpovedi svedka podľa § 203 sa použije primerane.

Za tretie štádium dokazovania možno považovať vykonanie dôkazov, tzn. proces získania informácií z ich nositeľa – z dôkazného prostriedku. Výsledkom získaným v dôsledku tohto procesu je samotný dôkaz. V sporovom konaní sa v súvislosti s vykonaním dôkazov uplatňuje tzv. prejednávacia zásada, podstatou ktorej je skutočnosť, že súd vykonáva tie dôkazy, ktoré navrhli jednotlivé strany v priebehu konania. Pritom je v zmysle § 185, ods. 1 CSP oprávnený rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Na porovnanie je možné uviesť právnu úpravu vykonania dôkazov v mimosporovom konaní, obsiahnutú v § 36 CMP, v zmysle ktorého je súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. V mimosporovom konaní sa na rozdiel od sporového konania uplatňuje tzv. vyšetrovacia zásada, v zmysle ktorej sa zdôrazňuje povinnosť súdu prispieť k výsledku konania svojou aktivitou aj pri dokazovaní. Je potrebné uviesť, že aj v sporovom konaní je súd oprávnený vykonať dôkaz aj bez návrhu, avšak len v prípadoch ustanovených zákonom. Súd nie je oprávnený vykonať iné dôkazy, ak CSP neustanovuje inak. Týmto prístupom sa ukladá stranám povinnosť byť aktívny v konaní v prípade, ak chcú byť v ňom úspešní. Súd môže v sporovom konaní vykonať dôkaz aj bez návrhu v týchto prípadoch:

1.  ak ide o dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou,
2. ak ide o dôkazy, ktorými sa zisťuje:

1. či sú splnené procesné podmienky,
2. či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné,
3. cudzie právo.

K spôsobu vykonania dôkazov sa CSP vyjadruje v § 188 a to tak, že súd primárne vykonáva dôkazy na pojednávaní. Súd vykonáva dôkaz mimo pojednávania v prípade, ak je to možné a účelné. Vykonanie dôkazov mimo pojednávania bude prichádzať do úvahy najmä pri vykonaní dôkazu obhliadkou nehnuteľností alebo nadrozmerných hnuteľných vecí, ktorých obhliadka nie je možná priamo na pojednávaní. Aj v prípade, ak sa dôkazy vykonávajú mimo pojednávania, majú strany právo byť prítomné na takto vykonávanom dokazovaní. Vykonanie dôkazu mimo pojednávania je súd povinný oznámiť stranám spravidla päť dní vopred. Ak bolo nariadené pojednávanie, oboznámi súd strany s výsledkami dokazovania na tomto pojednávaní. Právna úprava v CSP ustanovuje, že v prípade, ak k nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992, 4Cdo 6/92 „Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.“.

Za štvrté, posledné štádium dokazovania možno považovať hodnotenie dôkazov. Pri hodnotení dôkazov súdom sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 191 CSP, v zmysle ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. V súlade s princípom právnej istoty ďalej toto ustanovenie uvádza, že vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Hodnotenie dôkazov súdom však nemožno považovať za ľubovôľu súdu, ale naopak „hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe a pod.“[2]. Výsledky dokazovania budú opísané v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej v súlade s ustanovením § 220 CSP, v zmysle ktorého je povinnosťou súdu uviesť v odôvodnení rozsudku ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Je potrebné uviesť, že CSP v § 186 bližšie uvádza, ktoré právne poznatky nebudú podliehať dokazovaniu, totožne s predchádzajúcou právnou úpravou. Ide o:

•  skutočnosti všeobecne známe, resp. notoriety -  „Tieto skutočnosti musia byť známe štatisticky významnému počtu osôb na určitom území alebo v inom vymedzení a súčasne musia byť známe sudcom, ktorí v konkrétnej veci konajú a rozhodujú. Predmetom dokazovania sa stávajú vtedy, ak účastník tieto skutočnosti nepozná alebo sa k nim vyjadrí spôsobom, ktorý tento charakter skutočnosti (notoriety) oslabí.“ [3]

• skutočnosti známe súdu z jeho činnosti -  „Činnosť súdu je úradná činnosť, a preto aj skutočnosťami, ktoré sú známe súdu z jeho činnosti, môžu byť len skutočnosti súvisiace s úradným postupom súdu. Pre tieto skutočnosti platí v podstate to isté, čo pre skutočnosti notoricky známe.“[4]

• právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky -  v zmysle zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky sa v Zbierke zákonov uverejnením vyhlasujú:

a)      právne predpisy, tzn. Ústava Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády, vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska

b)      iné právne akty, medzi ktoré zaraďujeme:

• rozhodnutia Ústavného súdu SR,
• návrhy prijaté v referende,
• rozhodnutia predsedu NRSR a uznesenia NRSR, ak tak ustanovuje osobitný predpis, uznesenia NRSR, o ktorých rozhodla, že sa majú uverejniť v Zbierke zákonov a úplné znenia Ústavy, ústavných zákonov a zákonov vyhlásených predsedom NRSR
• rozhodnutia prezidenta o rozpustení NRSR, o vyhlásení referenda, o udelení amnestie, o prenesení právomoci dojednávať medzinárodné zmluvy a rozhodnutia prezidenta, ak tak ustanovuje osobitný predpis,
• rozhodnutia vlády o udelení amnestie vo veciach priestupkov, rozhodnutia vlády, ak tak ustanovuje osobitný predpis, a uznesenia vlády, o ktorých rozhodla, že sa majú vyhlásiť v zbierke zákonov,
• ďalšie akty, ak tak ustanovuje osobitný predpis.

c)      akty medzinárodného práva, medzi ktoré patria:

•  medzinárodná zmluva,
• rozhodnutie medzinárodného orgánu a
• rozhodnutie medzinárodnej organizácie.

Dokazovaniu budú podliehať tie právne predpisy, ktoré nie sú zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov SR, a to napr. všeobecne záväzné nariadenia vydávané obcami a vyššími územnými celkami v rámci výkonu územnej samosprávy alebo štátnej správy, vyhlášky orgánov miestnej štátnej správy, ktoré sa vyhlasujú uverejnením vo Vestníku vlády SR, prípadne právne predpisy cudzieho práva

• právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie
   

V sporovom konaní nebudú dokazovaniu podliehať ani zhodné tvrdenia strán, a to v prípade, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. Na porovnanie je možné uviesť ustanovenie § 37 CMP, ktorý ustanovuje možnosť (a nie povinnosť) súdu osvojiť si zhodné skutkové tvrdenia účastníkov, ak nemá pochybnosti o ich pravdivosti, len ak nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.

K prípadnej viazanosti súdu rozsudkami Súdneho dvora EÚ sa predkladateľ vyjadril v dôvodovej správe k CSP, v ktorej uvádza, že „viazanosť rozsudkami Súdneho dvora EÚ by nemala byť zakotvená.“.[5] Uvedené tvrdenie odôvodňuje skutočnosťou, že rozsudky Súdneho dvora EÚ sú vydávané s prihliadnutím „na konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu“ [6] a preto „nie je prijateľné zavádzať viazanosť rozsudkom, ktorý bol vydaný v konkrétnom spore na všetky iné prípady, nakoľko sa skutkový stav môže a pravdepodobne aj bude líšiť  od toho, v ktorom bolo vydané rozhodnutie.“[7].

S uvedenou problematikou súvisí aj právna úprava domnienok v rámci CSP, ktorá v § 192 definuje domnienku nasledovne: „Skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.“. Z hľadiska teórie možno právne domnienky rozlíšiť na domnienky vyvrátiteľné, ktoré pripúšťajú dôkaz opaku a domnienky nevyvrátiteľné, ktoré dôkaz opaku nepripúšťajú. Treba však uviesť, že pri akýchkoľvek domnienkach je možné ich spochybnenie vyvrátením predpokladov, na ktorých sa domnienka zakladá.

CSP upravuje aj otázku viazanosti súdu inými rozhodnutiami v ustanovení § 193. CSP taxatívne vymedzuje rozhodnutia, ktorými bude súd pri prejednaní a rozhodovaní vo veci viazaný, a to:

1. rozhodnutia Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu s Ústavou SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná
2. rozhodnutia Ústavného súdu SR alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd
3. rozhodnutie príslušných orgánov o trestnom čine, priestupku alebo inom správnom delikte postihnuteľnom podľa osobitného predpisu, a to v rozsahu skutočnosti, že boli spáchané a o tom, kto ich spáchal
4. rozhodnutie o osobnom stave fyzickej osoby
5. rozhodnutie o vzniku alebo zániku spoločnosti

Pre porovnanie je potrebné uviesť, že v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy viazanosti súdu inými rozhodnutiami obsiahnutej v § 135 OSP, vypadáva v rámci novej právnej úpravy viazanosť súdu rozhodnutím o zápise základného imania. Rovnako CMP neobsahuje ustanovenie, ktorým by sa ustanovila neviazanosť súdu rozhodnutím vydanom v blokovom konaní. V zmysle dôvodovej správy k CSP tým došlo „ k odstráneniu neudržateľného stavu o neviazanosti súdu rozhodnutím vydaným v blokovom konaní“[8] a k aplikácii stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. októbra 2001 sp. zn. Cpj 36/2001, ktoré považuje rozhodnutie vydané v blokovom konaní za riadne a rovnocenné administratívne rozhodnutie, ktoré je preskúmateľné súdom.

S právnou úpravou viazanosti súdu rozhodnutiami iných orgánov súvisí aj právna úprava prejudiciality, v zmysle ktorej je súd oprávnený sám posúdiť otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán, ktorý vydáva rozhodnutia, ktorými je súd priamo zo zákona viazaný, avšak nie je oprávnený sám o tejto otázke rozhodnúť. „Z hľadiska rozhodnutia vo veci samej ide o tzv. predbežné (prejudiciálne) otázky, ktorými sú také právne otázky, ktoré samy nie sú predmetom občianskeho súdneho konania, ale od ktorých vyriešenia závisí rozhodnutie vo veci samej.“[9] Do úvahy prichádzajú viaceré možnosti, ako môže súd postupovať v takej situácii. Prvou možnosťou upravenou aj v CSP je skutočnosť, že o danej otázke už existuje rozhodnutie vydané príslušným orgánom verejnej moci – v tomto prípade súd na príslušné rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia. Ak však o danej otázke neexistuje rozhodnutie, súd je oprávnený dať podnet príslušnému orgánu na to, aby vo veci konal a rozhodol. V prípade, ak druhú možnosť nevyužije, prichádza do úvahy tretia možnosť, a to vydanie rozhodnutia súdu bez rozhodnutia príslušného orgánu o otázke s tým, že súd vec posúdi iba na účely svojho konania. Na túto možnosť reaguje aj dôvodová správa, v zmysle ktorej „ak orgán, do ktorého právomoci rozhodovanie o danej veci patrí, rozhodne až po posúdení súdom, pričom rozhodne inak, ako vec posúdil súd, je to dôvodom na obnovu konania.“[10]. V zmysle rozhodnutia R  61/1965 „Posúdenie predbežnej otázky sa nemôže v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale môže sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia.“.

V rámci všeobecnej úpravy dokazovania v CSP je upravená aj otázka dôkazných prostriedkov v ustanovení § 187. V zmysle uvedeného CSP ustanovuje, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Predchádzajúca právna úprava takéto vymedzenie dôkazu neobsahovala – ustanovovala iba toľko, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. Demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov zostáva v rámci novej právnej úpravy vo svojej podstate zachovaný v nasledujúcom rozsahu: výsluch strany, výsluch svedka, listiny, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. V rámci definície dôkazu v predchádzajúcej právnej úprave (podľa novej právnej úpravy dôkazného prostriedku) boli ako dôkaz vymedzené aj správy a vyjadrenia orgánov, fyzických a právnických osôb. V právnej úprave CSP však možno tieto správy a vyjadrenia zahrnúť pod právnu úpravu informačnej povinnosti obsiahnutú v § 190 CSP.

 

Zdroje:

Učebnica občianskeho procesného práva 1. zväzok, Ján Mazák – Martina Jánošíková. vydavateľstvo IURIS LIBRI, spol. s.r.o., 2012, ISBN: 978-80-89635-00-9, 1. vydanie

Števček, M., Ficová, S. a kol., Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012

zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok

zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992, 4Cdo 6/92

Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. októbra 2001 sp. zn. Cpj 36/2001

 

Laura Rózenfeldová (autorka je študentkou 4. ročníka Právnickej fakulty UPJŠ)

ilustračné foto: redakcia