Protichodná judikatúra nie je javom výnimočným naopak ide v justičnom systéme o jav bežný, ktorý je jeho prirodzenou súčasťou. Želaným stavom je síce jednotná (konštantná) judikatúra, t. j. aby sa „v rovnakých prípadoch rozhodovalo rovnako“, avšak za splnenia určitých podmienok je odklon od ustálenej rozhodovacej praxe nielenže prípustný, ale priam žiadúci a nevyhnutný. Naplnenie princípu právnej istoty preto nemožno stotožňovať s právom na jednotnú judikatúru, ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský vývoj a doposiaľ „neobjavené“ argumenty.
Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente, ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov, t. j. ak súd neposkytne dôkladné vysvetlenie, prečo bola prejednávaná vec rozhodnutá v rozpore s doterajšou judikatúrou – v takom prípade (pri zmene judikatúry) môže dôjsť v zmysle judikatúry ESĽP k porušeniu práva na spravodlivý proces cez prizmu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasovski c. Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko z 14. januára 2010 týkajúca sa sťažnosti č. 36815/03). V tejto súvislosti ESĽP ešte uviedol, že vývoj judikatúry sám o sebe nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, keďže neschopnosť zachovať dynamický a vývojový prístup by mohol byť prekážkou reformy alebo zlepšenia.
Existencia ustálenej súdnej praxe by sa mala vziať do úvahy pri posudzovaní rozsahu odôvodnenia (napr. rozsudok ESĽP vo veci Gorou c. Grécku týkajúci sa sťažnosti č. 12686/03). Požiadavka právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní (predvídateľnosť rozhodnutia) teda nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Unédic c. Francúzsku z 18. decembra 2008 týkajúci sa sťažnosti č. 20153/04), avšak prihliadanie na ustálenú judikatúru má význam z hľadiska práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí v prípade odklonu obsahovať aj dostatočné vysporiadanie sa s konštantnou judikatúrou.
Na tomto východisku je založená aj slovenská procesno-právna úprava, ktorá na viacerých miestach skloňuje možnosti odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe v súvislosti s odôvodnením súdneho rozhodnutia. Súd sa teda môže odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe za predpokladu, že jeho rozhodnutie bude obsahovať dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu (pozri napr. čl. 2 ods. 2 a 3 CSP, § 220 ods. 3 CSP, § 393 ods. 3 CSP). Špecificky je upravená otázka odklonu od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR ním samotným, a to zavedením inštitútu veľkého senátu.
Rovnaký záver vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 192/06 zo dňa 3. novembra 2006) pred účinnosťou Civilného sporového poriadku, ktorý uviedol, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak sa teda súd argumentačne vysporiada s existujúcou judikatúrou, tak prelomeniu tejto judikatúry nebude brániť žiadna prekážka.
Po kvalitatívnej stránke však bude musieť jeho argumentácia spĺňať určité parametre, pretože Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 159/07 zo dňa 11. decembra 2007; uznesenie Ústavného súdu SR z 22. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25) kladie dôraz na to, aby bol odklon objektívne a rozumne odôvodnený. Odôvodnenie odklonu od skôr judikovaného rozhodnutia by malo byť dostatočne precizované a racionálne odôvodnené. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci (nález Ústavného súdu SR zo dňa 30. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 551/2012-32).
Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu); kým v prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí, v prípade tzv. precedenčnej záväznosti existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011); v tomto prípade vo svojej podstate argumentačnej záväznosti sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup sa preto nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. mája 2014, sp. zn. 17Co/410/2014).
Napokon, povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon, jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedensu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie) je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (ALEXY, R.: A Theory of Legal Argumentation. A Theory of Rational Discourse as Theory of Legal Justification. Oxford: Clarendon Press, 1989, s. 277 – 278).
Vysporiadanie sa so vzájomnou kolíziou rozhodovacej praxe na úrovni rozpornej judikatúry všeobecného súdnictva je z pohľadu strany sporu čiastočne riešené možnosťou podať dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Pre všeobecný súd (súd prvej inštancie a odvolací súd) nie sú zákonom dané pravidlá, ku ktorému z rozdielnych rozhodnutí dovolacieho súdu sa má prikloniť – z tohto dôvodu možno vyvodiť rozumné pravidlo vychádzajúce z koncepcie prípustnosti odklonov, podľa ktorého (i) ak odklon nie je náležite zdôvodnený, tak smerodajným je skôr vydané rozhodnutie, keďže disentujúce rozhodnutie porušuje princíp právnej istoty v spojení s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia a preto by takéto disentujúce rozhodnutie nemalo požívať výkladovo-aplikačnú autoritu, (ii) ak odklon je náležite odôvodnený, tak by malo mať prednosť neskoršie (odkláňajúce sa) rozhodnutie, ktoré prípustným spôsobom prelomilo skoršie rozhodnutie.
Zaujímavou sa javí otázka ako riešiť kolíziu rozdielnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR v identických právnych otázkach.
V aplikačnej praxi sa napríklad riešila otázka, či je súbeh nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv podľa § 11 a nasl. OZ a nároku na náhradu škody podľa § 420 a nasl. OZ, resp. § 444 OZ pri zásahu do zdravia prípustný alebo nie. V tejto súvislosti sa dostali NS SR a ÚS SR do vzájomného sporu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2014 sp. zn. 7 Cdo 65/2013, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR pod číslom R 1/2015 takýto súbeh prípustný je, avšak podľa uznesenia Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 426/2014-31 zo dňa 13.08.2014 takýto súbeh nárokov prípustný nie je.
V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že Najvyšší súd SR stojí na vrchole sústavy všeobecných súdov, pričom Ústavný súd SR nie je súčasťou tejto sústavy, ale stojí mimo nej. Podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov: „Najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky“.
Nejednotnosť judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a hľadanie pravidla, ku ktorému rozhodnutiu sa prikloniť je preto potrebné vnímať v kontexte rozdielnej úlohy Najvyššieho súdu SR, ktorý sa nachádza na vrchole sústavy všeobecných súdov a úlohy Ústavného súdu SR, ktorý stojí mimo tejto sústavy a ktorému prislúcha ochrana ústavnosti.
Ústavný súd SR totiž v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb posudzuje iba ústavnú udržateľnosť napadnutých rozhodnutí, t. j. jeho úlohou nie je skúmať správnosť výkladu právnych noriem, ktorá prislúcha všeobecným súdom, pričom zjednocovanie výkladu právnych noriem je úlohou Najvyššieho súdu SR.
Ústavný súd SR skúmal v rozhodnutí (I. ÚS 426/2014) iba to, či bolo rozhodnutie krajského súdu napadnuté ústavnou sťažnosťou dostatočne odôvodnené a teda či je v tomto smere ústavne udržateľné. Z toho však nemožno vyvodiť, že opačný výklad pripúšťajúci súbeh nárokov nie je prípustný, pretože úlohou Ústavného súdu SR nie je posudzovať, ktorý z viacerých výkladov zákona je správny, ale iba to, že či je ústavne udržateľný, t. j. či rozhodnutie súdu nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, a či je náležite odôvodnený.
Inak povedané, Ústavný súd SR nevylúčil, resp. nebolo jeho povinnosťou zaoberať sa správnosťou iného výkladu (takého, ktorý súbeh nárokov pripúšťa), pretože jeho úloha sa obmedzuje iba na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia a nie na polemiku, ktorý z viacerých možných výkladov uprednostniť, pretože zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov nie je v jeho právomoci – Ústavný súd SR sa mal v konkrétnom prípade vyjadriť iba k tomu, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04, III. ÚS 294/2018).
Analogicky možno poukázať na otázku, či obchodný podiel patrí alebo nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na ktorú v rozhodovacej praxi nie sú jednotné názory (bližšie pozri TU). Ústavný súd (III. ÚS 399/2015) v tejto súvislosti poukázal na primárnu úlohu všeobecných súdov vykladať a aplikovať právne predpisy vrátane predpisov Občianskeho zákonníka týkajúcich sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na úlohu najvyššieho súdu zabezpečovať v rámci procesne prípustných možností jednotnosť rozhodovacej činnosti. Ústavný súd nemá právomoc nahradzovať činnosť všeobecných súdov pri výklade a aplikácii inštitútov súkromného práva, ak tieto nemajú ústavnoprávne dôsledky. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd preto neposudzoval, či je správny výklad, podľa ktorého je obchodný podiel ako predmet právnych vzťahov súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ani to, v akom rozsahu môže jeden z manželov napádať námietkou relatívnej neplatnosti právne úkony druhého manžela, ktorý uskutočnil ako spoločník v obchodnej spoločnosti. Ústavný súd mohol pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmať iba to, či napadnutým rozsudkom krajského súdu mohli byť porušené základné práva označené v petite sťažnosti, a v súvislosti s tým najmä to, či výklad použitý krajským súdom nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda či je ešte z ústavného hľadiska udržateľný.
Ako možno vidieť Ústavný súd SR sa nevyjadril k meritu veci, t. j. neskúmal, ktorý z uvedených dvoch názorov je správny, iba sa obmedzil na prieskum ústavnej udržateľnosti argumentácie a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, teda či bolo odôvodnenie dostatočné z hľadiska uvedenia dôvodov a nie z hľadiska správnosti týchto dôvodov.
Ústavný súd SR konštatuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu, ktorý už napr. v rozsudku sp. zn. 1 Cdo 185/2006 z 1. októbra 2013 vyslovil, že je tým orgánom verejnej moci, ktorý „ex lege sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovania súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach“, pričom „ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku najvyššieho súdu, sú všetky súdy všeobecných súdov, vrátane samotného najvyššieho súdu, povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné“ (uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 610/2017-11 z 10. októbra 2017, nález Ústavného súdu SR zo dňa 30. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 551/2012-32).
Tomuto záveru nasvedčuje aj koncepcia právnej úpravy dovolania, kde podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (relevantná je teda konštantná judikatúra Najvyššieho súdu SR a nie je Ústavného súdu SR).
Pre úplnosť je potrebné dodať, že vyššie uvedené závery sa budú vzťahovať na prípady, ak ÚS SR v rámci individuálnej kontroly ústavnosti odmieta ústavnú sťažnosť. V prípade vyhovenia ústavnej sťažnosti je situácia iná, pretože ak ÚS SR vyhovie sťažnosti a zruší napadnuté rozhodnutie, tak jeho rozhodnutie bude mat nielen kasačnú záväznosť, ale aj precedenčnú záväznosť (k precedentnému pôsobeniu rozhodnutí ÚS SR vo sfére individuálnej kontroly ústavnosti bližšie pozri OROSZ, L.: Záväznosť rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (náčrt teoretických a praktických problémov). In.: Ústava Slovenskej republiky a jej uplatňovanie a legislatívnej a právno-aplikačnej praxi. Zborník príspevkov z vedeckého seminára v Košiciach 28. novembra 2008. Košice, UPJŠ, 2009, s. 91- 106).
V takom prípade bude rozhodnutie ÚS SR smerodajné (bude mať interpretačno-aplikačnú prednosť) aj pre formovanie jednotnej judikatúry inak tvorenej v réžii NS SR. ÚS SR ako ochranca ústavnosti teda môže korigovať zjednocovaciu a rozhodovaciu činnosť NS SR len celkom výnimočne a to v prípadoch, ak sú právne závery NS SR, resp. všeobecných súdov ústavne neudržateľné a porušujúce základné práva a slobody.
Ako príklad takejto ingerencie ÚS SR do rozhodovacej činnosti NS SR možno uviesť pôvodnú judikatúru, kde NS SR dospel k záveru o zákaze kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania (uznesenie z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017). Na to reagoval ÚS SR, ktorý takýto výklad považoval za ústavne neakceptovateľný a porušujúci právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (uznesenie ÚS SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/2018-22 z 25. 4. 2018; nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 643/2017 z 16. 5. 2018. V dôsledku tejto korekcie vydal veľký senát NS SR nové zjednocujúce rozhodnutie (uznesenie z 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo 1/2018), kde už vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je prípustná.
Tomáš Čentík, 18. júla 2019 (aktualizované 20. augusta 2019)
Vzor citácie: ČENTÍK, T.: Diskrepancia judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. 17.07.2019. Dostupné na http://www.ulpianus.sk/blog/diskrepancia-judikatury-najvyssieho-sudu-sr-a-ustavneho-sudu-sr/. ISSN: 2644-528X
Ilustračné foto: pixabay.com
