Hovorí sa, že čas sú peniaze – zrejme aj táto veta sa stala východiskom pre zákonnú úpravu inštitútu náhrady za stratu času advokáta. Ako som sa mohol oboznámiť s uplatňovaním tohto inštitútu na základe nedávneho rozhodnutia okresného súdu, na ktoré ma upozornil kolega z advokátskej branže, v prípade advokátov to (na prvý pohľad) asi tak celkom neplatí.
Bez zbytočných úvodných litánií in medias res z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyberám vcelku kreatívny výklad:
„Podľa § 17 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. totiž náhrada za stratu času patrí iba advokátovi za predpokladu, že vykonáva úkony právnej služby v mieste, ktoré nie je jeho sídlom. V predmetnej veci sa však uvedeného pojednávania zúčastnil advokátsky koncipient advokáta, pričom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva právo na náhradu za stratu času advokátskeho koncipienta, preto na jej priznanie chýba akýkoľvek právny podklad. V zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii má advokát právo na náhradu za stratu času, avšak toto ustanovenie neplatí primerane aj na advokátskeho koncipienta (viď § 63 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii), nakoľko advokátsky koncipient je v zmysle § 64 citovaného zákona v pracovnom pomere a jeho odmeňovanie sa preto spravuje pracovnoprávnymi predpismi. Koncipientovi za čas strávený cestou na pojednávanie patrí mzda, preto neprichádza do úvahy duplicitné kompenzovanie tohto času náhradou za stratu času. Náhradu za stratu času možno priznať iba advokátovi, ak advokát vykonáva úkon právnej služby osobne a v mieste, ktoré nie je jeho sídlom, a zároveň nie je možné aby ten, stratil jednu polhodinu viac ako raz. Účelom náhrady za stratu času je advokátovi kompenzovať čas strávený cestou na pojednávanie a späť v mieste mimo sídla advokáta, teda vykompenzovať advokátovi stratu času, za ktorý by mohol advokát vykonávať inú odbornú činnosť, pričom prisúdená náhrada je príjmom advokáta. Keďže advokátskemu koncipientovi prináleží mzda, pretože je zamestnancom v riadnom pracovnoprávnom pomere, prináležia mu cestovné náhrady v zmysle zákona o cestovných náhradách, nakoľko ide o plnenie si pracovných povinností v rámci pracovného času. Súd konštatuje, že advokát počas doby, kedy koncipient trávi čas cestou na pojednávanie a späť môže vykonávať riadnu svoju odbornú činnosť a v prípade, ak by súd priznal právo na náhradu za stratu času advokátskemu koncipientovi potom by za tento čas získal advokát príjem z výkonu vlastnej odbornej práce, prípadne za stratu svojho času stráveného cestou niekam inam ako aj z náhrady za stratu času, ktorá má byť práve kompenzáciou. Takisto by potom v prípade priznania náhrady za stratu času mohlo dôjsť k tomu, že ak by advokát poveril svojim zastúpením v rovnaký deň a v rovnaký čas viacerých koncipientov, náhrada za stratu času by bola priznávaná opakovane, čo je v zjavnom rozpore so zmyslom a účelom § 17 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Keďže na úkonoch v danom konaní bol prítomný koncipient advokáta, ktorý je zamestnancom, a nie samotný advokát, súd nepriznal náhradu za stratu času“.
V uvedenej veci išlo o situáciu, kde sa namiesto advokáta zúčastnil na pojednávaní advokátsky koncipient, pričom súd dospel k záveru, že v takom prípade nemožno advokátovi priznať náhradu za stratu času. Základným argumentom súdu bolo to, že zákon nepozná náhradu za stratu času advokátskeho koncipienta, pretože podľa zákona má právo na náhradu za stratu času iba advokát – ďalšiu argumentáciu ani nie je potrebné rozoberať, nakoľko takýto výklad už v jeho základnom argumente vychádza z nesprávnej premisy. Tento výklad by totiž viedol ad absurdum k záveru, že advokát nemá nárok ani na odmenu za úkony právnej služby vykonané koncipientom, pretože zákon nepozná nárok na odmenu za právne služby vykonané koncipientom.
Základným východiskom, ktoré bolo vo vyššie uvedenej právnej veci prehliadnuté je to, že úkon právnej služby vykonaný advokátskym koncipientom = úkon právnej služby vykonaný advokátom. Koncipient totiž nevykonáva úkony právnej služby vo vlastnom mene, ale v mene advokáta na základe ním udeleného poverenia (§ 16 ods. 2 v spojení s § 64 ods. 2 in fine zákona o advokácii). To znamená, že každý úkon, ktorý vykoná, resp. sa ho zúčastní koncipient sa považuje za úkon vykonaný advokátom.
Ratio legis inštitútu náhrady za stratu času je advokátovi kompenzovať čas strávený cestovaním, ktorý by inak mohol využiť efektívnejšie a to poskytovaním právnych služieb, t.j. vykonávaním kvalifikovanej odbornej činnosti, resp. advokátskej činnosti v pravom slova zmysle. Jej účelom je teda v určitom paušálnom rozsahu kompenzovať stratu času počas trvania cesty do iného miesta výkonu daného úkonu právnej služby a späť, počas ktorého by inak mohol advokát alebo jeho koncipient v mieste svojho sídla za odmenu vykonávať iné úkony právnych služieb.
Na účely náhrady za stratu času je právne irelevantné či advokát vykonal úkon právnej služby osobne alebo prostredníctvom koncipienta – právna úprava nerozlišuje pre priznanie tejto náhrady, či je daný úkon vykonaný osobne advokátom alebo povereným koncipientom. Advokátovi patrí náhrada za stratu času aj pri úkonoch, na ktoré bol „použitý“ koncipient.
Vychádzajúc z toho, že náhrada za stratu času patrí advokátovi a nie koncipientovi je potrebné uviesť, že sa touto náhradou nemá kompenzovať stratu času koncipienta, ale advokáta, ktorý nemohol koncipienta „použiť“ na činnosti spojené s výkonom advokácie spočívajúce v poskytovaní právnych služieb.
Je na slobodnom rozhodnutí advokáta či daný úkon právnej služby vykoná osobne alebo substitučne prostredníctvom koncipienta (samozrejme aj z toho existujú výnimky napr. klient si to nepraje alebo zákon ustanovuje, že na predmetnom úkone sa môže zúčastniť výlučne advokát). Stále však ide poskytovanie právnych služieb advokátom, ktorý je v priamom právnom vzťahu ku klientovi a ktorý vystupuje v príslušnom konaní ako právny zástupca účastníka konania (strany) a preto odmena vrátane všetkých náhrad prináleží tomuto advokátovi.
Terminologicky a procesnoprávne presnejšie povedané náhrada za stratu času ako súčasť náhrady trov právneho zastúpenia sa priznáva (patrí) účastníkovi konania (strane), pričom advokát je považovaný za prijímateľa trov právneho zastúpenia (tzv. platobné miesto). V civilnom procese to v súčasnosti vyjadruje § 149 ods. 1 OSP, podľa ktorého „Ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi“. Od 1. júla 2016, t.j. nastúpením účinnosti Civilného sporového poriadku, ktorý nahrádza Občiansky súdny poriadok to bude upravené v ustanovení § 263 ods. 1 CSP, podľa ktorého „Ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta“.
Dôvodová správa k citovanému ustanoveniu uvádza nasledovné: „Navrhovaná právna úprava má ambíciu vyriešiť doterajšiu nejednoznačnosť ohľadom tzv. prísudku, resp. platobného miesta priznanej náhrady trov konania. Navrhované riešenie koncepčne zodpovedá ustanoveniam zákona o advokácii a vychádza z konceptu, že advokát predstavuje tzv. platobné miesto náhrady trov konania, pričom ďalší režim trov konania bude závisieť od prípadných dohôd medzi klientom a advokátom podľa zákona o advokácii“.
To však nemení nič na tom, že účastník konania (strana) má právo na náhradu všetkých trov právneho zastúpenia, ktoré prináležia advokátovi bez ohľadu na to, či ich advokát vykonal osobne alebo prostredníctvom koncipienta a ktoré je advokát oprávnený účtovať klientovi ako účastníkovi súdneho konania.
Na podporu argumentácie v prospech priznania náhrada za stratu času aj v prípadoch vykonania úkonov právnej služby advokátskym koncipientom si dovoľujem poukázať aj na stanovisko Slovenskej advokátskej komory uverejnené v Bulletine slovenskej advokácie č. 4/2013 na str. 67, kde sa uvádza: „Klientovi advokáta – účastníkovi občianskeho súdneho konania – patrí náhrada trov za poskytovanie právnej služby zastupovaním pred súdom v rovnakej výšky bez ohľadu na to, či úkon právnej služby vykonal advokát alebo ho zastúpil koncipient a tento uplatnil v súdnom konaní. Vyplýva to zo skutočnosti, že advokátska tarifa nerozlišuje oba prípady. Advokát je oprávnený účtovať klientovi nárok za stratu času aj v prípade, ak úkon vykoná v jeho zastúpení koncipient“.
K rovnakému záveru dospeli tiež autori komentára k vyhláške o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (Fiačan, I., Kerecman, P., Baricová, J., Hellenbart, V., Sedlačko, F. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, str. 180), podľa ktorých „Z povahy náhrady za stratu času vyplýva, že prináleží advokátovi bez obmedzenia aj v prípade, ak je úkon právnej služby realizovaný advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva. Samotný pracovný pomer advokátskeho koncipienta nebráni aplikácii tohto ustanovenia, rovnako ako nebráni aplikácii ustanovení o tarifnej odmene advokáta za úkony právnej služby uskutočnené advokátskym koncipientom. Podstatou náhrady za stratu času je paušalizovaná kompenzácia produktívnej časovej jednotky, ktorú by inak mohol advokát využiť na odplatné poskytovanie právnych služieb (podnikanie), avšak vzhľadom na reálnu nevyhnutnosť ju musel venovať cestovaniu. V tejto súvislosti nie je dôvodné rozlišovať medzi cestovaním advokáta a advokátskeho koncipienta, keďže v súlade so zákonom o advokácii a advokátskou tarifou by mohol čas strávený cestovaním využiť na efektívne poskytovanie právnych služieb klientom advokáta aj ním poverený advokátsky koncipient“.
Tomáš Čentík, 18. január 2016
ilustračné foto: pixabay.com
