V civilnom procesnom práve (a nielen v ňom) platí pravidlo okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem. Tento princíp je premietnutý v ustanovení § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti“. Z tohto pravidla existujú určité výnimky, pričom jednou z nich je textácia § 470 ods. 2 in fine CSP, ktorej interpretáciou sa budeme bližšie zaoberať vzhľadom na jej nejednotnú aplikáciu a významné procesné dopady.
Ustanovenie § 470 ods. 2 CSP znie: „Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany“.
Táto modifikácia princípu okamžitej aplikácie procesnej úpravy (pro futuro) má pôsobiť ako protiváha proti retroaktívnej aplikácii procesného práva – ak by sa totiž uvedený princíp aplikoval v novovytvorenom kontradiktórnom spore v celom rozsahu, mohlo by to viesť k ústavnému nesúladu, pretože sporové strany nemožno sankcionovať do minulosti, t. j. spätne za obdobie, kedy predmetná procesná úprava neexistovala a teda sa v trvajúcom spore ani nemohla z pohľadu strán sporu rozumne predpokladať. Touto právnou úpravou (výnimkou) sa reflektuje na zachovanie princípu dôvery subjektov civilného konania v objektívne právo (princíp legitímnych očakávaní).
Domnievame sa, že text slovného spojenia „ak by boli v neprospech strany“ nemožno vykladať absolútne, t. j. vo význame, že ustanovenia o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania sú v konaniach začatých pred nadobudnutím účinnosti CSP úplne vylúčené. Na mieste je skôr reštriktívny výklad spojenia „v neprospech strany“, aby bol na jednej strane zachovaný účel tohto ustanovenia (ochrana dôvery v právo) a na druhej strane sa mohli prejaviť nástroje nového procesu smerujúce k zrýchleniu a zefektívneniu súdneho konania.
Ustanovenie § 470 ods. 2 in fine CSP je preto podľa nášho názoru potrebné vykladať takým spôsobom, že ustanovenia o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania nemožno aplikovať automaticky, t. j. bez poskytnutia procesného priestoru a času pre strany konania na uplatnenie nových procesných pravidiel. Z tohto ustanovenia však nevyplýva, že ich nemožno aplikovať vôbec – ich použitie je vylúčené iba vtedy, ak by mali byť použité bez možnosti strany reagovať na nové procesné inštitúty v súdom stanovenej lehote, t. j. bez predchádzajúceho upozornenia na ich aplikáciu a vytvorenia priestoru reagovať na nich z pohľadu strany sporu. Takáto interpretácia korešponduje s účelom § 470 ods. 2 CSP, ktorým je naplnenie princípu legitímnych očakávaní, keďže eliminuje stav narušenia princípu právnej istoty a prípadné vydanie prekvapivého rozhodnutia.
V prípade popretia skutkových tvrdení, keďže toto pravidlo podľa predošlej procesnej úpravy neexistovalo, platilo, že skutkové tvrdenie strany, ktoré nebolo výslovne popreté sa nepovažovalo za nesporné, ale bolo potrebné, aby strana uniesla ohľadom svojho tvrdenia dôkazné bremeno. Po novom platí, že súd nevykonáva dokazovanie na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Z tohto dôvodu nemožno sankcionovať stranu sporu v konaniach začatých pred účinnosťou CSP tak, že nepopreté skutkové tvrdenia sa považujú za nesporné – strana konania totiž v čase predošlej procesnej úpravy takú povinnosť nemala, pretože pravidlo o popretí skutkových tvrdení s uvedenými procesnými dôsledkami neexistovalo. Z uvedeného vyplýva, že súd po nadobudnutí účinnosti CSP nemôže rozhodnúť vo veci samej aplikujúc pravidlo podľa § 151 CSP, bez toho, aby strana tento postup predpokladala a mala naň možnosť reagovať. Ak by však súd písomne alebo ústne vyzval stranu a poučil ju, že v prípade, ak v určitej lehote nebudú skutkové tvrdenia popreté, bude ich považovať za nesporné, nešlo by o uplatnenie ustanovenia o popretí skutkových tvrdení spôsobom, ktorý by bol v neprospech strany, pretože táto strana mala možnosť v stanovenej lehote odvrátiť pre ňu nepriaznivé následky.
V modelovej situácii to bude vyzerať tak, že v konaní začatom podľa OSP nie je prípustné, aby súd napríklad 2. júla 2016 vydal rozhodnutie vo veci samej aplikujúc inštitút popretia skutkových tvrdení bez toho, aby dotknutá strana konania mala možnosť poprieť skutkové tvrdenia v presne stanovenej lehote. Rovnako to bude platiť aj v prípade použitia sudcovskej koncentrácie konania, ktorá počas účinnosti OSP neexistovala a teda strany mohli uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany až do skončenia dokazovania (čo strany využívali najmä z dôvodov taktizovania). Inak povedané, inštitúty predbežného prejednania veci, popretia skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácie konania možno aktivizovať a použiť aj v konaniach začatých predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, avšak spôsobom, ktorý bude kompatibilný s princípom dôvery subjektov civilného konania v objektívne právo.
Tomáš Čentík
17. októbra 2018
ilustračné foto: redakcia
