Napriek tomu, že je to pomerne jednoduchá otázka, na odpoveď som (snáď) prišiel až teraz a môžem o tom napísať pár riadkov. Skúsim opísať svoje úvahy, ktoré predchádzali môjmu záveru.
Skôr ako prejdem k podstate veci je vhodné uviesť, že do 1.9.2004 právny poriadok Slovenskej republiky poznal len inštitút tlmočníka. Ten, kto bol vymenovaný za tlmočníka, mal oprávnenie prevádzať ústny prednes (písaný text) z prvého jazyka do ústneho prednesu (písomného textu) druhého jazyka.
V súčasnosti účinná právna úprava (zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch) limituje hranice oprávnenia tlmočníka a závádza pojem prekladateľ. Tlmočníkom sa rozumie osoba prevádzajúca ústny prednes z prvého jazyka do ústneho prednesu druhého jazyka, a naopak prekladateľom je osoba prevádzajúca písomný text z prvého jazyka do písomného textu druhého jazyka.
Podľa § 155 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok „Trovy tlmočenia podľa odseku 1 znáša štát. Na trovy prekladu podľa odseku 2 sa použijú ustanovenia o trovách konania podľa šiestej hlavy druhej časti tohto zákona.“
Snažil som sa prísť na to, čo viedlo zákonodarcu k rozlišovaniu uvedených situácii.
Čl. 37 ods. 4 zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pojednáva o tom, že „Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka.“ Uvedené právo je premietnuté v ústave ako aj jednotlivých procesno-právnych predpisoch.
Je v poriadku, že strana v civilnom konaní má právo na to, aby rozumela jazyku, v ktorom sa konanie vedie. Z citovaného článku plynie, že konajúci orgán verejnej moci má povinnosť osobe, ktorá vyhlási, že nerozumie jazyku v ktorom sa konanie vedie zabezpečiť tlmočníka, resp. prekladateľa. Preto aj prekladateľa, lebo účel tohto ustanovenia je, aby osoba rozumela nielen ústnemu prednesu, ale aj písomnému textu. Preto interpretácia tohto ustanovenia, že osoba má právo len na to, aby rozumela ústnemu prednesu, je z ústavnoprávneho hľadiska neobhájiteľná.
Osoba teda má právo, aby rozumela jazyku, v ktorom sa konanie vedie a zároveň môže robiť ústne prednesy a predkladať písomnosti vo svojom jazyku. Z citovaného článku však nevyplýva, že trovy „dorozumievania sa“ medzi osobou, ktorá neovláda jazyk v ktorom sa konanie vedie a konajúcim orgánom verejnej moci má znášať štát.
Obdobne to platí aj pri ďalších ústavných právach. Napríklad ústavné právo domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde je v zásade podmienené zaplatením súdneho poplatku. To znamená, že mám právo domáhať sa ochrany svojho práva, ale neznamená to, že štátom vykonávaná ochrana je zadarmo.
V civilnom sporoch strany sledujú ochranu svojich práv. Preto si nemyslím, že je správne, aby štát (my všetci) znášal trovy tlmočenia a prekladu bez ohľadu na to, či jestvujú na to objektívne dôvody alebo nie. Na druhej strane je prejavom spravodlivosti, aby cudzinec rozumel predmetu trestného stíhania vedenému voči nemu na trovy štátu, t. j. nás všetkých.
Povaha civilného konania a konania majúceho trestnoprávny charakter je odlišná. Zodpovednosť za skutkovú správnosť rozhodnutia nesie ten, koho právo je rozhodnutím chránené. Skutková správnosť prejednávanej veci úzko súvisí s trovami dokazovania, t. j. aj s trovami za preklad a tlmočenie. Inými slovami, trovy prekladu a tlmočenia by mal znášať štát v zásade len v konaniach majúcich trestnoprávny charakter, event. v konaniach, ktorých cieľom je ochrana verejného záujmu.
Zdá sa, že zákonodarca v ust. § 155 ods. 3 Civilného sporového poriadku priznal stranám v konaní viac práv, než vyžadujú medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Uvádzaný záver podporuje aj znenie čl. 6 bodu 3 písm. e) oznámenia č. 209/1992 Zb., ktorým sa v zbierke vyhlásil DOHOVOR o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 „Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.“
Ján Dankovčík
ilustračné foto: pixabay.com
