Prednedávnom sme zverejnili v našej novej rubrike „Paškviliár“ menší paškvilík z oblasti hmotného práva – tentoraz nám pribudol ďalší adept na paškvilček avšak z oblasti práva procesného. Nakoľko sa adresát tohto úkonu súdu domnieval, že ide o omyl, informoval sa na príslušnom súdnom oddelení, či nedošlo k nejakej chybe – na jeho prekvapenie, odpoveď súdu bola: NIE.
Ide o nasledovný úkon súdu označený ako „Urgencia žalobcu na podanie kvalifikovaného vyjadrenia ku všetkým skutkovým a právnym otázkam uvedeným v žalobe“:
Po formálno-procesnej stránke sme toho názoru, že takýto úkon by mal byť skôr označený pojmom „výzva“ – táto formalita však nie je natoľko dôležitá ako samotný obsah tohto úkonu.
V prvom rade vyzývať žalobcu, aby sa vyjadril k vlastnej žalobe je vo svojej podstate procesný nezmysel – k žalobe žalobcu sa v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania vyjadruje žalovaný (§ 114 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Súd môže vyzvať žalobcu vo vzťahu k jeho žalobe jedine na to, aby žalobca nesprávnu, neúplnú alebo nezrozumiteľnú žalobu doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí súd, a ktorá však nesmie byť kratšia ako desať dní. Na odstránenie týchto procesných nedostatkov súd vyzýva formou uznesenia, v ktorom musí uviesť, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. To znamená, že súd musí uviesť konkrétne nedostatky a poskytnúť akýsi návod, ako tieto nedostatky odstrániť. Z toho vyplýva, že výzva súdu nemôže byť všeobecného charakteru, ale musia z nej byť zrejmé skutočnosti, ktoré je potrebné reparovať a akým spôsobom (§ 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Po ďalšie účastník konania nie je povinný vyjadrovať sa, resp. uvádzať právne posúdenie svojho nároku, resp. procesnej obrany. Takéto právne zdôvodnenie je procesnoprávne irelevantné, nakoľko podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je povinnosťou účastníka opísať iba rozhodujúce skutočnosti skutkového, nie právneho charakteru.
Uvedené potvrdzuje aj súdna prax, podľa ktorej: „Občianske súdne konanie je totiž ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú“ (napr. uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009).
Pozoruhodné je taktiež použitie pojmu „kvalifikované“ – túto vsuvku považujeme za nadbytočnú. To, či je určité vyjadrenie kvalifikované alebo nie, sa predsa premietne do výsledného rozhodnutia súdu vo veci samej po vyhodnotení relevantných a procesne významných skutočností pre meritórne rozhodnutie. V sporovom konaní je vlastnou zodpovednosťou každého účastníka konania vyvíjať dostatočnú procesnú aktivitu, od čoho potom závisí úspešnosť v spore. Preto je ponechané na každom účastníkovi, akým spôsobom bude koncipovať svoje vyjadrenie a tým vplývať na názor vo veci konajúceho sudcu. Žalobca je predovšetkým povinný pravdivo a úplne opísať všetky potrebné skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení (§ 101 ods. 1 a 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), t.j. ani nie tak kvalifikovane ako úplne a pravdivo.
Za najviac zaujímavé považujeme určenie lehoty na vyjadrenie pojmom „obratom“. Z povahy ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako procesného kódexu vyplýva, že lehoty určené súdom by mali byť dostatočne určité, aby z nich bolo možné stanoviť presný časový úsek, v ktorom má účastník vykonať určitý úkon (napr. v lehote do 10 dní a pod.). Slovo obratom je príliš neurčitým pojmom, ktorý takúto požiadavku jednoznačnosti nespĺňa, čím dochádza aj k narušeniu právnej istoty účastníka, ktorý nevie objektívne stanoviť, v akom časovom horizonte má uskutočniť daný úkon. Domnievame sa, že v procesnom práve, ktoré je súčasťou verejného práva a v záujme zachovania právnej istoty účastníka konania, by sa nemali používať takéto neurčité právne pojmy zvlášť pri určovaní lehôt pre účastníkov.
Tento záver možno demonštrovať na príklade s predĺžením lehoty podľa § 55 druhá veta OSP, kde je ustanovené, že „Lehotu, ktorú určil (pozn. súd), môže predseda senátu alebo samosudca alebo ním poverený zamestnanec súdu tiež predĺžiť“. Ak by sme pripustili možnosť určenia lehoty „obratom“ ako by potom vyzeralo v praxi jej predĺženie? Jediná rozumná možnosť, ktorá nám v tejto súvislosti napadla, je predĺženie lehoty „o ďalší obrat“. Na tomto príklade je možné vidieť, že takáto lehota v civilnom procese zrejme nemá svoje miesto.
Rovnako komplikované by v takom prípade bolo posudzovanie možnosti odpustiť zmeškanie lehoty podľa § 58 ods. 1 OSP, podľa ktorého „Súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí“. Ospravedlniteľným dôvodom by potom mohlo byť aj to, že účastník sa nestihol v čas obrátiť.
Ak máte nejaké tipy do našej rubriky, sem s nimi: info@ulpianus.sk
Tomáš Čentík, 23. júna 2015
