Jedným z nových inštitútov v sporovom konaní bude predbežné prejednanie sporu – podľa dôvodovej správy „Pri správnej a uvážlivej aplikácii disponuje tento inštitút potenciálom výrazne zrýchliť konanie.“
Skúsime si tento potenciál priblížiť. Predbežné prejednanie sporu nebude obligatórne a súd sa môže rozhodnúť, či ho nariadi. Už v tomto vidíme určité riziko – ako dnes ukazuje prax napríklad pri postupe podľa § 100 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (fakultatívna možnosť súdu uviesť ako sa mu javí právne posúdenie), tým že nie sú ustanovené žiadne jasné pravidlá kedy ho nariadiť (v dôvodovej správe sa síce píše, že predbežné prejednania bude skôr pravidlom ako výnimkou) nie je vylúčené, že niektorí sudcovia tento inštitút nebudú využívať vôbec.
Súd bude na predbežnom prejednaní sporu v súčinnosti so stranami sporu najprv zisťovať, či sú splnené procesné podmienky a prípadne má prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov.
Aj tu sme mierne skeptickí – procesné podmienky vie súd v zásade preveriť a preskúmať „od stola“. Pokiaľ ide o odstránenie zistených nedostatkov z textu návrhu zákona nie je celkom zrejmé, o aký druh nedostatkov sa má jednať – či vo vzťahu k procesným podmienkam, alebo akékoľvek iné nedostatky, napríklad vady podania (tieto by však mal súd odstrániť procesným postupom na odstraňovanie vád podania), v tejto časti by mohol byť zákon konkrétnejší.
Úloha súdu by týmto nemala, čo pridáva na význame tohto inštitútu, skončiť – súd sa má v ďalšom kroku pokúsiť o uzavretie veci súdnym zmierom, prípadne odporučiť stranám mediáciu. Súd tak má spraviť „ak to je možné a účelné“ – pri prvom kritériu pôjde zrejme o prípustnosť zmieru (ustanovenie § 144 CSP umožňuje súdu schváliť len zmier, ktorý nie je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi), druhé sa nám nejaví ako celkom potrebné, nakoľko účelnosť zmierlivého uzavretia konania je daná vždy (alebo môže byť takýto spôsob skončenia sporu neúčelný?) a
Ak k zmieru nedôjde, prichádza do úvahy, najpodstatnejšia časť predbežného prejednania sporu, kedy súd:
- uloží stranám povinnosti potrebné na dosiahnutie účelu konania, najmä v súvislosti s prípravou pojednávania,
- určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná,
- uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci a predpokladaný termín pojednávania.
Oceňujeme, že všetky tieto povinnosti sú obligatórne a ak teda súd nariadi predbežné prejednanie sporu a nedôjde k uzavretiu zmieru musí uskutočniť všetky vyššie uvedené úkony. Sme presvedčení, že ak budú uskutočnené v náležitej kvalite, môžu významným spôsobom prispieť k rýchlejšiemu a efektívnejšiemu priebehu konania – v podstate ide o určitý filter resp. jasné usmernenie pre strany konania. Nerozumieme iba tomu, z akého dôvodu má súd oznámiť len predpokladaný termín veci – čo bráni tomu, aby bol určený konkrétny termín ďalšieho pojednávania ? Na tomto mieste si vieme predstaviť aj riešenie, že súd by mal povinnosť termín pojednávania nariadiť v určitej lehote od predbežného prejednania sporu.
Za správne považujeme aj to, že Civilný sporový poriadok umožňuje súdu rozhodnúť na predbežnom prejednaní sporu aj vo veci samej. Aj v tomto prípade je predpokladom tohto postupu jeho „možnosť a účelnosť“– aj tu máme vyššie opísanú pochybnosť o účelnosti.
Aby predbežené prejednanie sporu nebolo stranami ignorované, návrh zákona výslovne normuje, že ak sa strany sporu bez vážneho dôvodu nedostavia na predbežné prejednanie sporu, hoci boli riadne a včas predvolané a bol dodržaný postup ohľadne doručovania žaloby a vyjadrenie k žalobe a zároveň boli o tomto následku poučení, súd môže rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie – dávame do pozornosti, že Civilný sporový poriadok pozná aj rozsudok pre zmeškania žalobcu, pasívny postoj sa preto nemusí nevyplatiť len žalovanému. Ani v tomto prípade sa nehovorí o možnosti súdu, ale zákon tento postup súdu prikazuje – samozrejme musia byť splnené aj ostatné podmienky pre tento spôsob skončenia sporu (doručenie predvolania, doručenie vyjadrenia a podobne).
Pre úplnosť dodávame, že súd na predbežné prejednanie sporu predvolá strany, ich zástupcov, prípadne iné osoby, ktoré môžu prispieť k splneniu účelu predbežného prejednania.
Predbežné prejednanie sporu je medzníkom v konaní ešte v jednom ohľade – podľa CSP platí, že pri späťvzatí súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak však došlo k spaťvzatiu skôr ako začalo predbežné prejednanie sporu, súd na nesúhlas neprihliada.
Inštitút predbežného prejednania sporu vnímame pozitívne – zabrániť jeho nevyužívaniu by mohlo presnejšie vymedzenie kritérií, prípadne úplná obligatórnosť. Máme obavu, že prakticky žiadne kritéria pre jeho nariadenie („ak súd nerozhodne inak“) môžu viesť k tomu, že inštitút nebude využívaný v každom prípade.
V ostatnom sa nám predbežné prejednanie sporu javí ako výrazný príspevok k zefektívneniu sporového konania – dobre zvládnuté predbežné prejednanie môže všetkým zúčastneným (vrátane súdu) len prospieť a naopak, ak bude bezdôvodne stranami sporu ignorované, súd bude musieť rozhodnúť kontumačne. Pravdaže, až prax ukáže ako sa predbežné prejednanie sporu uchytí a či fakticky nebude mať len charakter viac alebo menej štandardného prvého pojednávania vo veci - naše očakávania sú nateraz skôr pozitívne.
Šaňo Bröstl ml., 16.4.2015
