Podľa čl. I zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“) „Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“
Štát (zákonodarca) stanoví, aké podmienky je potrebné splniť pre platné uzavretie manželstva (snúbenci verejne a slávnostným spôsobom v prítomnosti dvoch svedkov vyhlásia, že uzavierajú manželstvo), resp. skutočnosti spôsobujúce nulitu manželstva (osoba mladšia ako 16 rokov), príp. neplatnosť manželstva (snúbenci sú príbuzní v priamom rade, snúbenci sú súrodenci).
Zákon o rodine umožňuje uzavrieť manželstvo v dvoch formách, pričom rozhodujúcim kritériom je, kto konanie o uzavretie manželstva vedie:
a) štát (orgán obce alebo mestskej časti, ktorá vedie matriku; zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v zahraničí),
b) orgán registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.
Obidve formy uzavretia manželstva majú rovnaké právne účinky. To znamená, že manželom z tohto právneho vzťahu vznikajú určité práva a povinnosti (napr. vyživovacia povinnosť, právo a povinnosť rešpektovať sa, byť si verní, pomáhať si). Uzavretím manželstva vzniká bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.
Uvedené spôsoby uzavretia manželstva sa však líšia v priebehu (predpis upravujúci priebeh konania o uzavretie), ako aj podmienkach uzavretia manželstva. Pritom je potrebné zdôrazniť, že normy jednotlivých registrovaných cirkví nemôžu byť v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky (ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností).
Konanie o uzavretie manželstva pred štátom (tzv. civilný sobáš) upravuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „SpP“). K tomu pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3.3.2008, sp. zn. 2 Sžo 82/2007. Základnými právnymi predpismi upravujúcimi podmienky pre uzavretie manželstva, respektíve okolnosti vylučujúce jeho platnosť sú zákon o rodine a zákon č. 154/1994 Z. z. o matrikách. Len pre úplnosť je potrebné na tomto mieste uviesť, že matrika má len evidenčnú úlohu. V prípade, že sa manželstvo uzavrie pred orgánom štátu, táto skutočnosť sa zapíše do knihy manželstiev, ktorú vedie matrika. Ak sa však manželstvo uzavrie pred orgánom cirkvi, táto skutočnosť sa okrem knihy manželstiev, ktorú vedie matrika, zaeviduje aj do zväzkov (listín), ktoré vedie cirkev, pred orgánom ktorej sa manželstvo uzavrelo.
Ak jeden z účastníkov konania (snúbenec alebo svedok) nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, resp. je zrejmé, že jazyk, v ktorom sa konanie vedie, neovláda na potrebnej úrovni, správny orgán (starosta, primátor, poslanec obecného alebo mestského zastupiteľstva) má povinnosť ustanoviť podľa § 36 SpP tlmočníka. Predmetné ustanovenie pojednáva o ustanovení znalca, avšak znalcom je v podstate aj tlmočník, t.j. osoba znalá jazyka. Pritom nie je rozhodujúce, či účastník konania vyhlási, že ovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, ale skutočný stav veci, t.j. správny orgán sa nemôže uspokojiť len s formálnym vyhlásením účastníka konania o tom, že účastník ovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. K tomu pozri napríklad rozhodnutie Nejvyššího správního soudu zo dňa 22.08.2013, čj. 7 Azs 21/2013 – 29. Správny orgán by mal ustanoviť tlmočníka zapísaného v zozname vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“), príp. tlmočníka na konkrétny prípad (ad hoc) za splnenia podmienok ustanovených v § 15 zákona č. 382/2004 o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (ďalej len „ZTP“). Pritom trovy tlmočenia znáša štát (§ 31 SpP). Ak si však tlmočníka zabezpečí účastník konania sám (snúbenec, svedok), trovy tlmočenia znáša účastník konania.
Naproti tomu konanie o uzavretie manželstva pred orgánom registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti (tzv. cirkevný sobáš) upravujú príslušné normy (predpisy) jednotlivých registrovaných cirkví alebo náboženských spoločností, a tiež aj podmienky pre platné manželstvo, resp. okolnosti spôsobujúce jeho neplatnosť, príp. nulitu. Ďalej sa zaoberáme len konaním o uzavretie manželstva pred orgánom rímskokatolíckej cirkvi.
Inštitút manželstva je upravený v Kódexe kanonického práva, štvrtá kniha, siedmy titul, Kapitola I. až X., Kán. 1055 až Kán. 1160 (verejne dostupné na www.kbs.sk). Priebeh uzatvárania manželstva upravuje Kapitola V. Forma slávenia manželstva.
Podľa Kán. 1006 „Manželstvo možno uzavrieť cez tlmočníka; farár však nemá pri ňom asistovať, ak mu nie je zrejmá hodnovernosť tlmočníka“.
Z jazykového výkladu citovaného ustanovenia vyplýva, že v konaní o uzavretie manželstva pred orgánom rímskokatolíckej cirkvi nevzniká nárok na ustanovenie tlmočníka. Tento záver možno podporiť aj tou skutočnosťou, že na rozdiel od konania o manželstve vedeného štátom (správneho konania) toto konanie nemusí byť vedené v slovenskom jazyku (ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky). To znamená, že tlmočníka si majú povinnosť zabezpečiť účastníci konania. Pritom, ak o hodnovernosti (napr. jazykovej zdatnosti) tlmočníka má orgán, ktorý vedie konanie pochybnosť, tak pri uzatváraní manželstva neasistuje, a teda také manželstvo je neplatné (Kán. 1108, § 1). Z uvedeného možno uzavrieť, že trovy tlmočenia znáša účastník konania. Pre úplnosť len doplním, že nemusí ísť o tlmočníka zapísaného v zozname vedenom MS SR, lebo pod pojmom „tlmočník“ sa rozumie tlmočník zapísaný v zozname MS SR len vtedy, ak pojem „tlmočník“ používa právny predpis, ktorý je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, pričom Kódex kanonického práva takou normou nie je.
Ján Dankovčik
Zdroj: www.periti.sk
