Je potrebné preložiť apostilu ? Častá otázka prekladateľov, ale aj zadávateľov. Pri hľadaní odpovede na túto otázku som uvažoval takto:
Podľa čl. 3 Dohovoru o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín (oznámenie o prijatí Dohovoru č. 213/2002 Z.z.) jedinou formálnou náležitosťou, ktorú možno požadovať na účely potvrdenia hodnovernosti podpisu, funkcie osoby, ktorá listinu podpísala, a prípadne pravosti pečate alebo odtlačku pečiatky na listine, je pripojenie osvedčenia podľa článku 4 vydaného príslušným orgánom štátu, z ktorého listina pochádza. Účelom pripojenia doložky (tzv. apostily) podľa čl. 4 Dohovoru je potvrdenie hodnovernosti podpisu, funkcie osoby, ktorá listinu podpísala, a prípadne pravosti pečate alebo odtlačku pečiatky na listine.
Podľa čl. 4 Dohovoru osvedčenie podľa článku 3 ods. 1 sa umiestni priamo na listine alebo na jej nadstavení ("allonge") v podobe uvedenej v prílohe k dohovoru. Môže sa však vyhotoviť v úradnom jazyku orgánu, ktorý ho vydáva. Predtlač osvedčenia môže byť súčasne aj v ďalšom jazyku. Názov "Apostille (Convention de La Haye du 5 octobre 1961)" musí byť vo francúzskom jazyku. Cit. čl. 4 Dohovoru umožňuje vykonať osvedčenie v jazyku toho štátu, ktorý osvedčuje verejnú listu. Príloha k Dohovoru obsahuje vyobrazenie vzoru osvedčenia.
Z cit. čl. 4 vyplýva, že osvedčenie možno vykonať súčasne v dvoch jazykoch, napr. slovenskom a anglickom (porov. prílohu č. 8 čl. I k vyhl. č. 543/2005 Z.z.).
Pritom je logické, že slovenský orgán vydáva osvedčenie spravidla v slovenskom jazyku, pretože osvedčuje pravosť verejnej listiny vydanej v slovenskom jazyku. Naviac, ak má byť apostilovaná verejná listina vydaná slovenským orgánom zrozumiteľná (použiteľná) pre orgán cudzieho štátu, je potrebné aj tak vykonať jej preklad. T.j. je zbytočné rozhodnutie slovenského súdu apostilovať v angličtine, pretože súd vo Veľkej Británii bude musieť dať preložiť samotný text rozsudku. Skutočnosť, že osvedčenie verejných listín vydaných slovenskými orgánmi sa vydáva spravidla v slovenskom jazyku, má však aj ďalšie dôvody: slovenský orgán vykonávajúci osvedčenie by musel disponovať osvedčeniami napísanými úradnými jazykmi všetkých štátov, ktoré pristúpili k Dohovoru. Zamestnanec slovenského orgánu vykonávajúceho osvedčenie verejnej listiny by spravidla nerozumel apostile napísanej v cudzom jazyku, napriek tomu by ju musel podpísať, t.j. vyhlásiť, že súhlasí s textom apostily.
Právo voľby jazyka patrí len orgánu, ktorý je oprávnený overiť verejnú listinu, nie aj orgánu, pred ktorým bude listina použitá. Pripustením opačného výkladu by mohla vzniknúť nasledujúca situácia:
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky umiestnením apostily na rozsudok by potvrdilo, že rozsudok vydal vecne a miestne príslušný slovenský súd. Ak by bol následne rozsudok predložený v konaní pred bulharským súdom a bulharský súd by uložil povinnosť prekladateľovi preložiť do bulharského jazyka len text rozsudku a nie aj apostilu umiestnenú na rozsudku, konajúci bulharský súd by síce rozumel obsahu predloženej listiny, ale nedokázal by posúdiť jej vierohodnosť, t.j. či rozsudok skutočne vyhotovil vecne a miestne príslušný súd v Slovenskej republike, resp. či rozsudok vyhotovil súd a nie napríklad Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, resp. fiktívny štátny orgán. Účel overenia podľa čl. 4 Dohovoru by sa vytratil.
To isté by platilo aj prípade, ak by v konaní pred slovenským súdom bola predložená listina vydaná „pravdepodobne“ bulharským súdom preložená do slovenského jazyka, ale s apostilou písanou v bulharčine. Z dodatku k Dohovoru je evidentné, že overenie listín vydaných súdmi a notármi vykonáva v Bulharsku Ministerstvo spravodlivosti, dodatok je však napísaný v latinke a slovenskému súdu by bola predložená listina, ktorá by obsahovala apostilu v bulharčine, teda názov orgánu, ktorý osvedčil pravosť rozsudku vyhotoveného „pravdepodobne“ bulharským súdom by bol uvedený v cyrilike. Pritom skutočnosť, ak by napr. slovenský súd ovládal bulharčinu, nie je rozhodujúca, pretože súdne konanie sa vedie, a teda aj dôkazy vykonávajú v štátnom jazyku Slovenskej republiky práve preto, lebo bulharčinu nemusia ovládať v dostatočnej miere účastníci súdneho konania, odvolací, resp. dovolací súd a pod.
S ohľadom na tieto úvahy si dovolím vysloviť názor, že prekladateľ má povinnosť preložiť aj apostilu, pretože k úplnému zisteniu stavu veci, ktoré v sebe zahŕňa aj zistenie dôveryhodnosti predloženej verejnej listiny vydanej v cudzom štáte nestačí, pokiaľ sa súd uspokojí s tým, že táto verejná listina je opatrená apostilou bez toho, aby skúmal, o čom táto apostila pojednáva.
Ján Dankovčík
Zdroj: periti.sk
