Spôsob akým je tento princíp v rozhodovacej praxi najmä pri majetkových a ekonomických trestných činoch aplikovaný je rozporný s účelom a postavením trestného práva, ktoré zastáva v systéme platného práva a vo vzťahu k ostatným odvetviam práva.
V prevažnej väčšine prípadov je princíp ultima ratio uplatňovaný bez opory v zákone a predstavuje alibistický a laxný prístup zo strany príslušných orgánov, ktoré sa k nemu prikláňajú ako k jednoduchšej alternatíve vyriešenia danej trestnej veci.
Úvodné poznámky
Princíp ultima ratio sa v prvom rade uplatňuje v normotvornej činnosti, t.j. zákonodarca je povinný uprednostniť pri tvorbe trestnoprávnych noriem prijatie mimotrestných opatrení a nekriminalizovať také konania, pri ktorých je závažnosť a intenzita spoločenskej nebezpečnosti z hľadiska celospoločenských záujmov nízka. Uvedený princíp spočíva v tom, že trestnoprávna represia má byť používaná výlučne ako krajný prostriedok ochrany pred spoločensky najnebezpečnejšími protiprávnymi deliktami.
Z uvedeného vyplýva, že princíp ultima ratio je naplnený už samotným legislatívnym riešením, ktoré kategorizuje jednotlivé protiprávne konania do určitých skupín podľa stupňa ich závažnosti (napr. priestupky, správne delikty a trestné činy). Z tohto dôvodu by sa mal tento princíp uplatňovať v aplikačnej praxi iba minimálne a tam kde to zákon dovoľuje, ak sú hranice posudzovania spoločenskej nebezpečnosti daného protiprávneho konania príliš tenké. Aplikácia princípu ultima ratio v rozhodovacej praxi spočíva v uprednostnení zodpovednosti podľa noriem netrestnoprávnej povahy pred postihom páchateľa prostredníctvom noriem trestného práva (subsidiarita trestnoprávnej represie).
Je na zvážení zákonodarcu, ktoré druhy konaní označí ako trestné činy a kde zvolí miernejšie opatrenia (priestupky), príp. či ponechá možnosť využitia ochrany na poškodenom subjekte (napr. porušenie noriem občianskeho a obchodného práva). Kategorizáciou jednotlivých druhov protiprávnych konaní zákonodarcom dochádza spravidla k naplneniu a vyčerpaniu princípu subsidiarity trestnoprávnej represie – orgány aplikácie práva túto klasifikáciu protiprávnych konaní nemôžu meniť ani ignorovať a dotvárať zákonný text bez opory v zákone. Orgánom aplikujúcim právo neprináleží prisvojovať si zákonodarnú moc – je výlučným právom zákonodarcu stanoviť aký skutok sa bude považovať za trestný čin a aký nie.
Trestné právo je právnym prostriedkom ultima ratio predovšetkým z hľadiska zákonodarného, ale výnimočne sa prejavuje aj v aplikačnej rovine, kde sa uplatňuje v reštriktívnej podobe, t.j. iba v prípadoch, kde na to právna norma vytvára priestor – limitácia jeho použitia v aplikačnej rovine vyplýva zo základného delenia trestných činov na zločiny a prečiny, pričom podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona je možné posudzovať stupeň závažnosti protiprávneho konania iba pri prečinoch. Práve pri prečinoch nachádza princíp ultima ratio svoje opodstatnenie, kde prostredníctvom materiálneho korektívu (závažnosť protiprávneho konania) možno posúdiť, či sa použije trestnoprávna regulácia alebo budú uprednostnené inštitúty iných právnych odvetví ako trestného práva. Pri zločinoch, ktorých skutkové podstaty sú vymedzené iba prostredníctvom formálnych znakov je neprípustné vylúčiť vyvodenie trestnej zodpovednosti s odkazom na princíp ultima ratio – už v samotnom definovaní znakov skutkovej podstaty zločinov je obsiahnutý taký stupeň závažnosti, ktorý neumožňuje tieto delikty posúdiť inak ako podľa ustanovení trestného práva.
Princíp ultima ratio v trestnom práve teda nie je výlučne limitovaný len na legislatívnu činnosť, ale sa považuje za dôležité interpretačné pravidlo aj v aplikačnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov tam, kde to zákon umožňuje s cieľom posúdiť závažnosť deliktu a napomôcť k odlíšeniu trestných činov od tých deliktov, ktoré by sa nemali považovať za trestné činy (najmä priestupky a iné správne delikty), hoci zdanlivo napĺňajú znaky niektorých skutkových podstát. Takýto priestor je vytvorený iba pri trestných činoch vyjadrených prostredníctvom formálno-materiálnych znakov (napr. odlíšenie prečinu krádeže od priestupku proti majetku).
Prevažujúca aplikačná prax orgánov činných v trestnom konaní a súdov
V poslednom čase sa možno stretnúť čoraz častejšie s rozhodnutiami súdov a orgánov činných v trestnom konaní, ktoré oslobodzujú páchateľov spod obžaloby, zastavajú trestné konania, či odmietajú trestné oznámenia s poukazom na princíp ultima ratio. V týchto rozhodnutiach sa možno stretnúť s nasledovnými formuláciami vymedzenia tohto princípu:
- „Trestné právo a trestno-právnu kvalifikáciu určitého konania ako trestného činu, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za ultima ratio (poslednú možnosť), teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov osôb v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým od individuálnej aktivity osôb, aby „strážili“ svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je v zásade neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, a tak nahrádzali činnosť súdov v občianskoprávnom konaní, pričom trestné stíhanie nie je na mieste, ak sa konanie obvineného pohybuje výhradne v rovine súkromnoprávnych vzťahov (ktorých úlohou je ochrana predovšetkým celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére)“.
- „Z princípu ultima ratio vyplýva, že ochrana majetkových vzťahov má byť v prvom rade uplatňovaná prostriedkami občianskeho a obchodného práva, a až tam, kde taká ochrana je neúčinná a kde porušenie súkromnoprávnych vzťahov svojou intenzitou dosahuje zákonom predpokladanú nebezpečnosť, je na mieste uvažovať o trestnej zodpovednosti“.
- „Princíp subsidiarity trestnej represie totiž vyžaduje, aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo, to znamená predovšetkým tam, kde iné najmä súkromnoprávne prostriedky zlyhávajú alebo nie sú efektívne. Sporné otázky, ktoré vyplynú zo súkromnoprávneho vzťahu, a ktoré sa týkajú porušenia tohto vzťahu majú byť riešené súdmi v civilnom konaní, nakoľko orgány činné v trestnom konaní a ani súd v trestnom konaní nie sú oprávnené nahrádzať ich činnosť. Trestné právo je možné použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne presahujú ich rámec. Len takémuto striktnému prístupu totiž zodpovedá to, že trestné právo má byť uplatňované len ako najkrajnejší prostriedok k postihu typovo najvážnejších prípadov porušenia práva. Prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že subjekt, ktorý sa cíti v práve, celkom rezignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v civilnom konaní“.
- „Pri posúdení spáchania trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného, je potrebné poukázať na to, že tu ide o spory z pracovných zmlúv, ktoré sa majú riešiť prostredníctvom občianskoprávneho konania. Jednotlivé zložky proporcionality pritom sú spôsobilosť, nevyhnutnosť a adekvátnosť použitia trestnoprávneho prostriedku ochrany a vyjadrujú nutnosť zodpovedania otázky, či neexistuje alternatívne riešenie v mimotrestnej oblasti, ktoré by predstavovalo menšie obmedzenie základných práv určitej osoby. Ingerencia donucovacej moci štátu v čase, keď neboli vyčerpané všetky zákonné prostriedky predpokladané právnym poriadkom by bola neprimeraným zásahom do riešenia pracovného sporu“.
- „Všetky sporné otázky, ktoré vyplývajú zo súkromnoprávnych vzťahov a len zdanlivo „prekračujú“ hranicu trestného práva, je nutné posudzovať v občianskom súdnom konaní, nakoľko orgány činné v trestnom konaní nie sú zákonom splnomocnené na to, aby suplovali činnosť súdov v civilnom konaní. V danom prípade zásahy do vlastníckeho práva neprekročili súkromnoprávny rozmer veci a nie je na mieste ingerencia prostriedkami trestného práva. Je neprípustné, aby sa štandardné civilné vzťahy riešili na úkor jedného účastníka prostriedkami trestného práva, čim evidentne dochádza k nerovnému postaveniu zainteresovaných osôb vo vzájomných záväzkovo-právnych vzťahoch. Ide o prípad, ktorý má len občianskoprávny rozmer a že poškodená spoločnosť neurobila žiadne kroky predpokladané občianskym právom na ochranu svojho vlastníckeho práva, pričom v takýchto prípadoch závisí predovšetkým od individuálnej aktivity jednotlivca, aby si strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu“.
- „Každé ľudské konanie, ktoré je v rozpore s platným právnym poriadkom musí byť podrobne preskúmané s cieľom zistiť mieru narušenia právne regulovaných spoločenských vzťahov, a to tak, aby bolo možné posúdiť, aké právne prostriedky a z ktorých právnych odvetví je potrebné použiť na nápravu narušeného stavu. Je potrebné zistiť aj to, či je na odstránenie škodlivých následkov potrebné pristúpiť k hrozbe alebo k uplatneniu trestnoprávneho postihu, resp. či na jeho nápravu nepostačuje využitie právnych nástrojov súkromného práva, prípadne práva správneho. Je neprípustné, aby účastníci súkromnoprávnych vzťahov pri obhajobe svojich porušených práv obchádzali civilné súdy a použitie právnych nástrojov, ktoré im dáva najmä Obchodný zákonník, Občiansky zákonník a Občiansky súdny poriadok. Na to nadväzuje aj neprípustnosť používať prostriedky trestného práva v súkromnoprávnych vzťahoch v sporoch, ktoré z pohľadu občianskoprávneho majú podobu sporu o zaplatenie určitej čiastky alebo sporu o vrátenie veci, na úkor druhého účastníka sporu s cieľom znížiť náklady na uplatnenie svojich práv a oprávnených záujmov (prenesenie dôkazného bremena na plecia štátu, šetrenie finančných prostriedkov vynakladaných v prípade súkromnoprávnych sporov na súdne poplatky, právne zastupovanie a pod.). Trestné právo tu nie je na to, aby nahrádzalo aktivitu alebo, naopak, aj pasivitu účastníkov súkromnoprávnych sporov. Trestné právo poskytuje ochranu predovšetkým tým spoločenským vzťahom, ktoré sú z hľadiska všeobecného považované za najdôležitejšie a ich dôležitosť je aj vyjadrená systematikou Trestného zákona, ktorý v prvom rade poskytuje ochranu ľudskému životu, zdraviu a až po nich nastupuje ochrana majetku a ostatné chránené záujmy.“
Prevažná väčšina týchto rozhodnutí má rovnaký nedostatok, a to nedostatočné, resp. žiadne odôvodnenie uplatnenia princípu ultima ratio s poukazom na konkrétne okolnosti daného prípadu – tieto rozhodnutia sa obmedzujú iba na všeobecné „učebnicové“ vymedzenie významu tohto princípu (absentuje napr. zdôvodnenie nepatrnej závažnosti konania v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona – tzv. spoločenská nebezpečnosť konania).
Ako sa má správne interpretovať a aplikovať princíp ultima ratio?
Je neprípustné, aby s poukazom na princíp ultima ratio boli vylúčené prostriedky trestnej represie, ak sú splnené všetky predpoklady vzniku trestnej zodpovednosti len z dôvodu, že určité protiprávne konanie má súkromnoprávny základ, t.j. prichádza do úvahy súbežné uplatnenie pomocou súkromnoprávnych prostriedkov.
Z vyššie uvedených rozhodnutí je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nechápu princíp ultima ratio len ako pravidlo, ktoré obmedzuje zákonodarcu pri tvorbe skutkových podstát trestných činov, ale bežne používajú tento princíp ako interpretačné pravidlo. V zásade nemožno poprieť koncepciu používania tohto princípu ako interpretačného pravidla v aplikačnej činnosti – to, s čím nemožno súhlasiť je spôsob a striktné uplatňovanie princípu ultima ratio aj pri čisto formálnom poňatí trestných činov (zločiny) a jeho všeobecné konkrétnymi okolnosťami prípadu neodôvodnené aplikovanie pri materiálno-formálnom poňatí trestných činov (prečiny).
Vzhľadom na doteraz uvedené možno rozlišovať dva názorové prúdy chápania limitov pri aplikácii princípu ultima ratio. Pre obidva názorové prúdy je spoločné to, že zhodne uznávajú chápanie princípu ultima ratio v normatívnej rovine ako princípu obmedzujúceho zákonodarcu v tom smere, že trestnoprávne riešenie je krajným prostriedkom vo vzťahu k ostatnej deliktuálnej úprave (administratívnej, občianskoprávnej a pod.), čo sa prejavuje v kategorizácii a regulácii deliktov v jednotlivých právnych odvetviach.
Rovnako majú tieto názorové prúdy spoločné tiež to, že trestnými činmi môžu byť len najzávažnejšie prípady protispoločenských konaní, preto tam, kde postačia k regulácii prostriedky správneho alebo civilného práva, sú trestnoprávne prostriedky nielen nadbytočné, ale z pohľadu princípov právneho štátu tiež neprípustné. Podľa oboch názorových prúdov pomocná úloha trestnej represie v podobe pojatia trestného práva ako ultima ratio teda zaväzuje nielen zákonodarcu, ale aj orgány činné v trestnom konaní a súdy, nakoľko má aj interpretačný význam v tom, aby tieto orgány vykladali znaky skutkových podstát trestných činov v nadväznosti na netrestnú právnu úpravu a aplikovali ich len na závažné prípady, pričom musia zvažovať, či a ako bolo možné využiť inštitúty iných právnych odvetví v reakcii na porušenie práva, o aké iné možnosti išlo, ako boli efektívne, či ako boli použité, alebo prečo neboli použité, a musia tiež zabezpečiť dostatočné dôkazy k tomu, aby bolo možné odlíšiť obyčajný občianskoprávny, či obchodno-právny vzťah od trestnej činnosti.
To, v čom sa tieto názorové prúdy rozchádzajú je rozsah uplatňovania princípu ultima ratio v rozhodovacej činnosti pri aplikácii na konkrétny prípad. Prvý názorový prúd všeobecne uznáva význam princípu ultima ratio pri interpretácii trestnoprávnych noriem bez ohľadu na rozlišovanie formálneho a materiálneho pojatia trestného činu – tento prístup k uplatňovaniu princípu ultima ratio možno označiť ako prístup sensu largo. Druhý názorový prúd uznáva aplikáciu tohto princípu v súlade s materiálnou koncepciou chápania trestného činu, t.j. tam, kde zákon pomocou materiálneho korektívu vytvára priestor na posúdenie závažnosti určitého konania a rozhodnutie či použitie trestnoprávneho donútenia je v danom prípade nevyhnutné – tento prístup k uplatňovaniu princípu ultima ratio možno označiť ako prístup sensu stricto.
Za správny a právne akceptovateľný považujem prístup sensu stricto, t.j. reštriktívne uplatňovanie princípu ultima ratio v rozhodovacej praxi tam, kde na to sú vytvorené legislatívne podmienky, pretože tento prístup je konformný s právnou úpravou a podstatou bipartície trestných činov na formálne chápané zločiny a prečiny regulované materiálnym korektívom. Extenzívna aplikácia, ktorá preferuje prístup sensu largo je s materiálnym poňatím pri prečinoch inkonzistentná, a navyše nerešpektuje účel a funkcie trestného práva v systéme právneho poriadku.
Účelom trestného práva je ochrana významných spoločenských vzťahov a záujmov spoločnosti pred závažnými protispoločenskými konaniami, na ktorých ochrane je celospoločenský záujem, pretože ide o významné a všeobecne uznávané spoločenské hodnoty – súkromné právo chráni výlučne individuálne záujmy jednotlivca, na ktorých ochrane nie je celospoločenský záujem, ale sa ponecháva na rozhodnutí jednotlivca, či využije prostriedky ochrany, ktoré mu právny poriadok na ochranu svojich práv poskytuje.
Základnými prostriedkami na dosiahnutie účelu trestného práva je hrozba sankciami a ich ukladanie. Trestné právo je charakterizované jednotou prevencie a represie. Účelom trestného práva nie je len represia (uloženie sankcie), ale aj prevencia (hrozba sankciou) spočívajúca v predchádzaní páchania trestných činov. Preventívna funkcia trestného práva má zabezpečiť predchádzaniu a zamedzovaniu trestnej činnosti. Rozlišuje sa individuálna prevencia, ktorá znamená pôsobenie na páchateľa spáchaného trestného činu spočívajúce v jeho odstavení od pokračovania v páchaní trestnej činnosti a prevýchove, a generálna prevencia, ktorej cieľom je odstrašiť potenciálnych páchateľov od páchania trestnej činnosti. Generálna prevencia sa dosahuje už samotnou existenciou trestných sankcií (hrozba sankciami) ako aj potrestaním páchateľov už spáchaných trestných činov.
Argumentácia o nemožnosti trestnoprávneho riešenia v prípadoch, ktoré vykazujú súkromnoprávny základ, t.j. kde prichádza simultánne vyvodenie občianskoprávnej, príp. inej súkromnoprávnej zodpovednosti nekorešponduje a je popretím preventívnej a represívnej funkcie trestného práva. Záujem, aby si účastníci konaní so súkromnoprávnym rozmerom sami strážili svoje práva nemožno povýšiť nad záujem na predchádzaní pred páchaním trestných činov, inak by sa trestné právo minulo svojim účinkom.
Trestné právo ako súčasť subsystému verejného práva vyjadruje záujmy štátu, t.j. poskytuje ochranu takým spoločenským záujmom, ktorých intenzita presahuje rámec individuálnej ochrany prostredníctvom súkromnoprávnych inštitútov. V tomto smere trestné právo ako krajný prostriedok ochrany spoločnosti pred závažnými protiprávnymi konaniami dopĺňa ochranu poskytovanú inými právnymi odvetviami, ktoré nie sú natoľko účinné, aby sami o sebe dosiahli účel sledovaný trestným právom. Vychádza sa zo záveru, že trestnoprávne riešenie nastupuje tam, kde by pasivita štátu mohla viesť k neprípustnej svojvôli dotknutých osôb a nepostačujúcej ochrane významných spoločenských hodnôt. Prípadný súbeh trestnoprávnej a súkromnoprávnej ochrany nemôže v závažných prípadoch, kde sú splnené podmienky trestnej zodpovednosti vylúčiť aplikáciu trestného práva. Orgány aplikujúce trestné právo musia postupovať v súlade s účelom a funkciami trestného práva.
Tam kde je potrebné ponechať určitú flexibilitu delegoval zákonodarca uplatnenie princípu ultima ratio na orgány aplikujúce právo – urobil tak práve cez materiálny korektív v § 10 ods. 2 Trestného zákona uvedomujúc si, že nie je možné stanoviť taxatívny zoznam a rigoróznu kategorizáciu protiprávnych konaní do jednotlivých skupín, ale v niektorých prípadoch je potrebné zohľadniť špecifiká konkrétneho prípadu.
Uplatňovanie prístupu sensu largo spôsobuje navyše obsolentnosť prevažnej väčšiny skutkových podstát trestných činov najmä ekonomicko-majetkovej povahy, pretože väčšina týchto trestných činov má základ v súkromnoprávnych vzťahoch – z tohto dôvodu je extenzívne uplatňovanie princípu ultima ratio nelogické a existencia týchto trestných činov zbytočná (nemožnosť odsúdiť za krádež, pretože možno využiť reivindikačnú žalobu a pod.).
Ad absurdum by podľa prístupu sensu largo bolo možné vylúčiť trestnoprávnu represiu s poukazom na princíp ultima ratio aj pri takých trestných činoch ako napr. ublíženie na zdraví, trestný čin ohovárania a pod., pretože tu prichádza do úvahy využitie právnych prostriedkov v rámci inštitútu ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka. V podstate pri prevažnej väčšine protiprávnych konaní je možné hľadať alternatívne riešenie v mimotrestnej oblasti.
Podstatu princípu ultima ratio možno ilustrovať na nasledovnom príklade. Podľa článku 17 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky: „Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“. Ide spravidla o typické prípady nezaplatených pohľadávok, ktorých vymáhanie sa rieši prostriedkami civilného práva – v tomto prípade ide o čisto súkromnoprávnu záležitosť, kde trestné právo nepresahuje. Ak je ale nezaplatenie pohľadávky spôsobené v dôsledku nekalého konania, ktoré je sprevádzané úmyslom nevrátiť finančné prostriedky a uvedením poškodenej osoby do omylu (podvod) alebo úmyselným zbavovaním majetku s cieľom zmariť uspokojenie pohľadávky (poškodzovanie veriteľa), ide o konanie, ktoré vybočuje z medzí súkromnoprávnej ochrany a je potrebné využiť prostriedky trestnoprávneho donútenia. Na tomto príklade možno vidieť uplatnenie ultima ratio priamo zákonodarcom pri tvorbe noriem trestného práva. Ak aplikačné orgány dospejú k záveru, že boli naplnené znaky skutkovej podstaty podvodu alebo poškodzovania veriteľa nemôžu s poukazom na ultima ratio uzavrieť, že normy trestného práva sa nevyužijú.
Subsidiarita občianskeho (obchodného) práva a trestného práva nemôže fungovať iba na tom, že určité protispoločenské konanie má súkromnoprávny základ (a preto nemožno použiť prostriedky trestného práva), ale musí rešpektovať a starostlivo zohľadňovať naplnenie preventívnej funkcie trestného práva. Domáhanie sa ochrany súkromnoprávnymi prostriedkami totiž nemusí postačovať na to, aby nastali také účinky, ktoré sú spojené s trestnoprávnym donútením sledujúcim prevenciu pred páchaním trestných činov. Vzhľadom na rozdielny účel súkromného práva a trestného práva nemožno tieto prostriedky dávať do vzájomného vzťahu takým spôsobom ako to v súčasnosti realizujú príslušné orgány, t.j. vylúčením trestnoprávnej ochrany bez ohľadu na rešpektovanie jej účelu.
Doktrinálne a judikatúrne názory na aplikáciu a výklad princípu ultima ratio
K interpretačnému prístupu sensu stricto, ktorý preferuje tzv. reštriktívne uplatňovanie princípu ultima ratio v aplikačnej praxi sa prikláňa napr. I. Syrový, ktorý nepovažuje za správny extenzívny výklad tohto princípu (SYROVÝ, I.: Medze princípu ultima ratio v trestnom práve; Justičná revue, 65, 2013, č. 8-9, s. 1131 – 1139).
Nakoľko sa s právnymi závermi I. Syrového plne stotožňujem a považujem ich z hľadiska racionálnej právnej argumentácie a teleologického výkladu za vecne správne, z jeho článku vyberám nasledovné postrehy a myšlienky:
- Na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu sa však vyžaduje aj určitá výška škody (266 eur). Princíp ultima ratio sa tak prejavuje v tom, že v zákone je stanovená hranica podľa výšky škody, pri ktorej prekročení hovoríme o trestnom čine. Okrem toho sa však za krádež považuje aj také konanie, kde je síce škoda nižšia, no potrestanie v priestupkovom práve sa ukázalo ako nedostatočný nástroj, ktorý si nesplnil preventívnu funkciu, alebo ide o recidívu a páchateľ sa opakovane, napriek predchádzajúcemu odsúdeniu, dopustí obdobného konania. Na uvedenom príklade vidíme, že dôvod, pre ktorý posudzujeme vyššie uvedené konania ako trestný čin, je ten, že iné odvetvia zlyhávajú, resp. ich nástroje nie sú schopné plniť tie funkcie, ktoré plní trestné právo, a to najmä preventívnu funkciu a represívnu funkciu.
- Princíp ultima ratio nachádza svoje vyjadrenie v slovenskom právnom poriadku, a to aj v ustanoveniach Trestného zákona. Pri rekodifikácii trestného práva, prijatím zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon , sa poukazovalo na prechod od materiálno-formálneho prístupu chápania pojmu trestný čin k prístupu formálnemu. Aj pri formálnom vnímaní trestných činov však ostal materiálny korektív pri prečinoch. Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona – nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Princíp ultima ratio tak nachádza svoje vyjadrenie v tom, že konanie, ktoré by inak spĺňalo všetky predpoklady pre kvalifikovanie ako trestný čin, nie je trestným, nakoľko jeho závažnosť je nepatrná. U mladistvých je zvýraznená subsidiarita trestného práva v § 95 ods. 2 Trestného zákona; prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá.
- V čom je nebezpečenstvo uprednostňovania princípu ultima ratio v aplikačnej praxi? Máme za to, že limity trestného práva nesmú byť tam, kde možno hľadať riešenie napríklad v občianskom práve. Ad absurdum, pri majetkovej trestnej činnosti skoro vždy môžeme nájsť odpoveď v priznanej náhrade škody. Poukazujeme na to, že právny poriadok aj bez ustanovení Trestného zákona pozná inštitúty, ktorými možno zdanlivo napraviť protiprávne konania. Napriek tomu trestné právo má svoj nespochybniteľný význam aj v tom, že kým napr. civilné právo je vedené zásadou, že poškodenému sa má dostať toľko, o čo bol ukrátený protiprávnym konaním iného, z pohľadu trestného práva takáto náhrada sa môže javiť ako nedostatočná. Ak by sa niekto opakovane zmocňoval cudzích vecí, z pohľadu civilného práva by sa mu to oplatilo, resp. by výsledok bol prinajhoršom pre neho neutrálny (ak by sa mu dokázala vina vo všetkých prípadoch). Napriek tomu Trestný zákon má za cieľ predísť takémuto konaniu, dokonca niekedy už po prvom zmocnení sa cudzej veci povedať páchateľovi STOP, čo civilné právo nedokáže.
- Nemožno argumentovať len zdanlivým naplnením formálnych znakov trestného práva, ako zdôvodnením pre aplikáciu princípu ultima ratio. Tam, kde ide o úmyselné protiprávne konanie, vykazujúce všetky znaky konkrétneho trestného činu, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov (zločin), nesmie byť, podľa nás, princíp ultima ratio tým zdôvodnením, ktoré bude viesť k odmietnutiu trestného oznámenia, zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu obvineného spod obžaloby. Súd by mal rešpektovať závažnosť protispoločenského konania, ktorú v abstraktnej podobe tomuto konaniu priradil Trestný zákon. Exces z medzí právneho štátu (kde napríklad zákonodarca by isté konanie kvalifikoval ako trestný čin, pričom dané konanie svojou závažnosťou nedosahuje takého stupňa nebezpečnosti), možno riešiť cestou návrhu na ústavný súd na preskúmanie súladu zákona s ústavou. Individualizácia konkrétneho skutku podradeného pod ustanovenia konkrétneho trestného činu je vyjadrená aj trestnou sadzbou od – do.
- Orgány činné v trestnom konaní, a v neposlednom rade súd, by mali aj pri našej právnej úprave dôsledne skúmať, aký význam má trestná represia ako reakcia na určité konanie. Je tu záujem len na reparácii pôvodného stavu a to či už vrátením do pôvodného stavu, naturálnou reštitúciou alebo náhradou v peniazoch. Alebo pristupuje tu aj iný rozmer - napr. zamedziť osobe v páchaní protispoločenského konania v budúcnosti, resp. okrem náhrady škody vyvstane potreba aj reštrikcie. Ak muž po rozvode nepustí do spoločného domu bývalú manželku a po x rokoch je povinný jej umožniť vstup a vydať bezdôvodné obohatenie, ktoré získal svojím konaním na jej úkor, tak jeho protiprávne konanie nie je sankcionované. Nebezpečenstvo trestnej represie za trestný čin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru ho však má viesť k zdržanlivosti a vyhýbaniu sa tomu, aby bývalej manželke neumožňoval užívať spoločnú vec.
Pre úplnosť si dovolím poukázať aj na odlišný názorový prúd, ktorý uprednostňuje prístup sensu largo, t.j. extenzívne poňatie interpretácie princípu ultima ratio, ktoré zastáva napr. P. Šamko, podľa ktorého sa princíp ultima ratio uplatňuje v aplikačnej praxi v celom rozsahu tak v systémoch s formálnym pojatím trestného činu, ako aj v systémoch s materiálnym pojatím trestného činu. Podľa P. Šamka tam, kde postačia k regulácii prostriedky správneho alebo civilného práva, sú trestnoprávne prostriedky nielen nadbytočné, ale z pohľadu princípov právneho štátu taktiež neprípustné (ŠAMKO, P.: Princíp ultima ratio; významné interpretačné pravidlo alebo prehnaný súdny aktivizmus bez opory v zákone a judikatúre?; Justičná revue, 65, 2013, č. 2, s. 174 – 183).
V súdnej praxi sa vyskytol aj názor, ktorý môžeme označiť ako tzv. ultra reštriktívny prístup – podľa názoru generálneho prokurátora v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Tdo/24/2011 (pozri TU) sa princíp ultima ratio limituje len na legislatívnu činnosť, pričom aplikácia princípu ultima ratio na posúdenie formálnej a materiálnej stránky trestného činu je prvkom súdneho aktivizmu a zásahom do kompetencie legislatívneho orgánu.
S názorom generálneho prokurátora nemožno úplne súhlasiť, pretože tento princíp je dôležitý aj v interpretačno-aplikačnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov, avšak nie v takom rozsahu a ponímaní ako ho preferuje extenzívny prístup.
Tomáš Čentík, 19. mája 2014
ilustračné foto: pixabay.com
