Nárok oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov nemôže zaniknúť započítaním. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené. dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote – preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinnosti je v Zákonníku práce uvedený taxatívne. Znamená to, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pretože Zákonník práce iné než uvedené spôsoby zániku práv a povinnosti nepozná, a pretože právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné započítanie jednostranným úkonom namietať. Je pritom nerozhodné a právne irelevantné, či sa jedná o nárok povinného na započítanie z pracovnoprávneho alebo občianskoprávneho vzťahu vzhľadom k tomu, že nárok oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov nemôže započítaním zaniknúť. Aj keď by povinnému vznikol proti oprávnenému ním tvrdený nárok, nemôže byť jeho „započítanie“ dôvodom pre zánik pohľadávky oprávneného, vymáhanej v tomto konaní, keďže takýto zákonný postup nie je možný.
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2009, sp.zn. 2Cdo/103/2008)
.jpg)
zdroj: pixabay.com
Zhrnutie skutkového stavu:
Zamestnanec bol na základe súdneho rozhodnutia zaviazaný k zaplateniu sumy z titulu pracovnoprávnej zodpovednosti za schodok (manko) na zverených hodnotách, ktorú spôsobil ako hmotne zodpovedný zamestnanec. Pohľadávka zamestnávateľa vznikla z titulu pracovnoprávneho vzťahu, preto jeho nárok na náhradu škody súd posudzoval podľa Zákonníka práce.
Zamestnávateľ svoju pohľadávku ako oprávnený vymáhal na základe exekučného titulu v exekúcii – proti exekúcii podal zamestnanec ako povinný námietky, ktorým prvostupňový súd vyhovel pre neexistenciu dlhu v momente podania návrhu na vykonanie exekúcie a to v dôsledku započítania pohľadávky zamestnanca voči zamestnávateľovi na základe kúpnej zmluvy (zamestnanec previedol na zamestnávateľa osobné motorového vozidlo s tým, že kúpna cena sa započíta na náhradu škody spôsobenú zamestnancom). Zamestnanec teda mal za to, že pohľadávka oprávneného na náhradu škody zanikla započítaním.
Odvolací súd toto rozhodnutie zmenil tak, že námietky povinného zamietol. V odôvodnení síce uviedol, že k zániku práva obsiahnutého v exekučnom titule z hmotnoprávnych dôvodov môže dôjsť aj započítaním pohľadávky, avšak iba pokiaľ to zákon pripúšťa. Zákonník práce taxatívne upravuje výpočet spôsobov zánikom práva a povinností z pracovnoprávnych vzťahov. Znamená to, že iným, než v Zákonníku práce uvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasný prejav. Vzhľadom k tomu, že Zákonník práce iné než taxatívne vymedzené spôsoby zániku práv a povinností neupravoval, a nakoľko právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a nie je možné ani proti ním namietať započítanie jednostranným úkonom.
Z odôvodnenia rozhodnutia:
Započítanie je zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu. Zánik práva započítaním nastane okamihom, kedy sa pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli. Námietku započítania vzájomnej pohľadávky možno uplatniť aj v konaní o výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku, ako aj v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku, resp. návrhom na zastavenie výkonu rozhodnutia (exekúcie). Za moment stretnutia pohľadávok spôsobilých na započítanie v exekučnom konaní a tým aj zániku práva tvoriaceho predmet exekúcie treba považovať, keď došlo k jednostrannému úkonu zo strany povinného tým, že doručil oprávnenému oznámenie o započítaní pohľadávky.
Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote – preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinnosti je v Zákonníku práce uvedený taxatívne. Znamená to, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pretože Zákonník práce iné než uvedené spôsoby zániku práv a povinnosti nepozná, a pretože právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné započítanie jednostranným úkonom namietať.
V posudzovanom prípade uplatnil povinný proti pohľadávke oprávneného, ktorá má nepochybne pracovnoprávnu povahu, keďže ide o schodok (manko) na zverených hodnotách, k započítaniu svoj nárok vyplývajúci z kúpnej zmluvy. Je pritom nerozhodné a právne irelevantné, či sa jedná o nárok povinného na započítanie z pracovnoprávneho alebo občianskoprávneho vzťahu vzhľadom k tomu, že nárok oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov nemôže započítaním zaniknúť. Aj keď by povinnému vznikol proti oprávnenému ním tvrdený nárok, nemôže byť jeho „započítanie“ dôvodom pre zánik pohľadávky oprávneného, vymáhanej v tomto konaní, keďže takýto zákonný postup nie je možný.
Komentár:
Započítanie (lat. compensatio) je jedným zo spôsobov zániku vzájomných záväzkov a to vzájomne sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka – započítanie spôsobuje zánik dvoch proti sebe vzájomne stojacich pohľadávok tým, že tieto pohľadávky sa považujú za navzájom vyrovnané. Účelom započítania je teda zánik záväzku bez toho, aby došlo ku skutočnému plneniu.
Funkciou kompenzácie a jej praktickým významom je predchádzanie dvojitému splneniu vzájomných pohľadávok – započítanie je v tomto zmysle špecifickým spôsobom platenia, t.j. dochádza k rovnakému výsledku (účinkom) ako v prípade zaplatenia pohľadávky. Občiansky zákonník (§ 580 a nasl.) upravuje dva spôsoby započítania (i) jednostranným úkonom dlžníka alebo veriteľa (ii) dohodou veriteľa a dlžníka. Rozdiel v spôsoboch započítania spočíva v tom, že dohodou možno započítať širší okruh pohľadávok ako jednostranným úkonom. Započítací prejav je oprávnením ktorejkoľvek strany a možno ho vykonať v zásade (v závislosti od druhu pohľadávky) aj bez súhlasu, resp. aj proti vôli druhej strany. Započítaniu teda musí predchádzať kompenzačný prejav, či v podobe jednostranného úkonu alebo dohody. Kompenzačná námietka môže mať aj povahu procesného úkonu podľa ustanovenia § 98 Občianskeho súdneho poriadku.
Započítanie vychádza zo starej rímskej zásady, že zlomyseľne koná ten, kto žiada niečo, čo musí hneď vrátiť (dolo agit, qui petit, quod statim redditurus est). Napokon, konštrukcia započítania vedie k efektívnemu a praktickému usporiadaniu vzájomných vzťahov medzi veriteľom a dlžníkom.
Z hľadiska momentu právnych účinkov započítania nie je právne relevantné, kedy bol uskutočnený započítací prejav, ale okamih stretu vzájomných pohľadávok spôsobilých k započítaniu. Ak bol prejav smerujúci k započítaniu urobený následne ako sa pohľadávky stretli, má kompenzačný prejav spätné právne účinky (ex tunc) k momentu ich stretu. K aktivácii započítania spätne k okamihu stretu pohľadávok je nevyhnutné urobenie kompenzačného prejavu.
Toľko k všeobecnému úvodu ohľadom základných informácií o inštitúte započítania a teraz in medias res.
V súvislosti s analyzovaným rozhodnutím je dôležité posúdiť či sa inštitút započítania podľa Občianskeho zákonníka môže aplikovať aj na pracovnoprávne vzťahy. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka“. Z tohto ustanovenia vyplýva, že použitie ustanovení Občianskeho zákonníka – napriek tomu, že zánik práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je upravený v prvej časti Zákonníka práce - nebude prichádzať do úvahy, nakoľko započítanie neupravujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (prvá časť OZ), ale ustanovenia o záväzkovom práve (ôsma časť OZ). Subsidiárna pôsobnosť inej ako všeobecnej časti Občianskeho zákonníka na prvú časť Zákonníka práce je priamo zo zákona vylúčená.
Z dôvodu tejto limitovanej subsidiarity Občianskeho zákonníka súdna prax a právna doktrína vyvodili záver, že Zákonník práce upravuje numerus clausus spôsobov zániku práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov. Inak povedané, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov môžu zaniknúť len spôsobom, ktorý je v Zákonníku práce výslovne upravený.
Súdna prax si teda osvojila názor, že “Práva a povinností z pracovno-právnych vzťahov zanikajú spôsobmi uvedenými v ustanovení § 32 a nasl. OZ a to dohodou o sporných nárokoch, uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote – preklúziou. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce uvedený taxatívne, čo znamená, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov nezanikajú, a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pohľadávky z pracovno-právnych vzťahov predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné namietať započítanie jednostranným úkonom. Pretože Zákonník práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako je upravený v § 580 OZ, z toho vyplýva jediný záver, že zamestnávateľ svoje pohľadávky voči zamestnancovi musí uplatniť samostatnou žalobou a nie započítacou námietkou.” (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26.2.2013, sp.zn. 14Co/316/2012).
V zmysle záverov judikatúry nie je započítanie v pracovnom práve prípustné – ak majú zamestnávateľ a zamestnanec voči sebe navzájom pohľadávky, musia si ich reálne vyplatiť a ak si ich dobrovoľne nevyplatia, musia si tieto pohľadávky uplatňovať na súde samostatnou žalobou bez možnosti vzájomného návrhu (kompenzačných námietok).
Tento záver považujeme prinajmenšom za značne nepraktický, pričom polemizovať nad ním možno aj po právnej stránke.
Nepraktickosť spočíva v tom, že pri ponímaní započítania ako formy bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním vzájomných pohľadávok veriteľa a dlžníka rovnakého druhu, ktoré sa vzájomne kryjú, je neefektívne, aby si strany navzájom reálne plnili, resp. podávali samostatné žaloby a návrhy na vykonanie exekúcie, čo zbytočne zvyšuje náklady spojené s vymožením pohľadávky a zaťažuje strany najmä z časového hľadiska (tento názor je však vzhľadom na právnu úpravu iba v rovine de lege ferenda).
Z hľadiska právneho posúdenia je takýto výklad možné považovať tiež za príliš formalistický – z analyzovaného rozhodnutia vyplýva, že účastníci medzi sebou uzavreli dohodu o spôsobe náhrade škody. Podľa ustanovenia § 191 ods. 3 a 4 Zákonníka práce môžu zamestnávateľ a zamestnanec uzavrieť dohodu o spôsobe náhrady škody. Pod spôsobom náhrady škody možno rozumieť aj také dojednanie, že škoda sa uhradí úplne alebo čiastočne započítaním – Zákonník práce nevylučuje nahradiť škody zamestnávateľovi započítaním s pohľadávkami zamestnanca.
Započítanie možno chápať ako jeden zo spôsobov náhrady škody, preto mal súd danú vec posúdiť aj z hľadiska inej do úvahy prichádzajúcej právnej normy. V tejto súvislosti poukazujeme na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej „Všeobecné súdy môžu zasiahnuť do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nielen ústavne nekonformnou interpretáciou právnej normy, ale aj nesprávnou aplikáciou jednoduchého práva na skutkové zistenia prípadu. Účastník je pritom povinný návrhom len skutkovo vymedziť uplatnený nárok, právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou konajúcich súdov v zmysle zásady „iura novit curia“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 457/2010 zo 7. decembra 2011).
Účastníci konania sú povinní uplatnený nárok, resp. obranu proti nároku (iba) skutkovo vymedziť. Právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je teda úlohou súdu („iura novit curia“). Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových okolností, so zreteľom na povahu ktorých alebo spôsob opísania ktorých prichádza do úvahy možnosť podriadenia uplatneného nároku, resp. obrany proti uplatnenému nároku pod inú hmotnoprávnu normu, než je v konaní účastníkmi prezentovaná, musí vec právne posúdiť podľa zodpovedajúcej normy bez ohľadu na to, čo uvádzajú k právnemu posúdeniu účastníci konania. V danom prípade – so zreteľom na to, ako bol vymedzený skutkový rámec prípadu – bolo povinnosťou súdu vyriešiť otázku, či vec nebolo možné posúdiť aj z pohľadu ustanovenia § 191 ods. 3 a 4 Zákonníka práce.
Uvedený legislatívny nedostatok (absencia započítania v pracovnom práve) možno v pracovnoprávnej praxi kompenzovať – hoci nejde o najčistejšie právne riešenie – aj dohodou o sporných nárokoch podľa § 32 Zákonníka práce. V tejto dohode sa môže zamestnávateľ a zamestnanec dohodnúť, že ich vzájomné pohľadávky, zanikajú vo výške, v ktorej sa kryjú, pričom druhá strana je povinná zaplatiť iba rozdiel týchto pohľadávok (prevyšujúce čiastku). Dohoda o sporných nárokoch totiž spôsobuje, že doterajší právny nárok, resp. nároky zaniknú a vznikne nový nárok.
Za najvhodnejšie právne riešenie považujeme v danom kontexte uzavretie dohody o zrážke zo mzdy podľa ustanovenia § 20 ods. 2 Zákonníka práce, ktorá vo svojej podstate vedie k rovnakému výsledku ako započítanie pohľadávok.
K započítaniu pohľadávok môže dôjsť aj „mlčky“, t.j. strany si jednoducho nebudú voči sebe vzájomne sa kryjúce pohľadávky uplatňovať – tento spôsob je však do istej miery vzhľadom na prípadnú rozličnú splatnosť a v tejto súvislosti rozdielne počítanie dĺžky premlčacej doby rizikový (jedna strana môže uplatniť svoju pohľadávku až po premlčaní pohľadávky druhej strany). Z dôvodu opatrnosti je preto vždy potrebné uplatniť pohľadávku žalobou v rámci premlčacej doby, ak nedôjde k dohode o zrážkach zo mzdy, resp. dohode o sporných nárokoch alebo náhrade škody.
Na doplnenie uvádzame, že práva a povinnosti, resp. pohľadávky a záväzky sa považujú za pracovnoprávne podľa toho, či vznikli počas trvania pracovnoprávneho vzťahu bez ohľadu na to, či tento vzťah následne zanikol – t.j. nie je relevantný aktuálny status osoby, právne významná je pracovnoprávna povahu nároku, resp. povinnosti, ktorá sa odvodzuje od statusu osoby, ktorý zastávala v čase trvania pracovnoprávneho vzťahu (napr. právne vzťahy vyplývajúce zo zodpovednosti za škodu sú pracovnoprávnymi vzťahmi aj po skončení pracovného pomeru). Zánikom pracovnoprávneho vzťahu teda nezanikajú všetky práva a povinnosti, ktoré vznikli v priebehu jeho trvania (napr. povinnosť nahradiť škodu, nárok na výplatu mzdy a pod.).
V rovine de lege ferenda hodnotíme nemožnosť započítania pohľadávok v pracovnom práve za nie celkom ideálnu (len pre informáciu podľa českého Zákonníka práce započítanie je prípustné - bližšie pozri napr. TU). V pracovnoprávnej praxi sa vyskytujú typické prípady zodpovednosti zamestnanca za schodok (manko), kedy by bolo efektívnejšie pripustiť možnosť jednostranne započítať náhradu škody na niektorý z peňažných nárokov zamestnanca ako zbytočne vyvolávať súdne konanie, ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodne napr. na dohode o zrážkach zo mzdy, resp. inej vyššie zmienenej dohode.
Celý text rozhodnutia TU.
Spracovanie a komentár: Tomáš Čentík, 9. júla 2015
ilustračné foto: pixabay.com
