Hovorí sa, že pes domáci (po lat. canis lupus familiaris) je najlepší priateľ človeka, že je láskou na celý život, že je to jediný tvor, ktorý má svojho pána radšej než seba samého. U pesimistov sa je možné stretnúť aj s tvrdením (či skôr konštatovaním), že ich život je pes. Pes ako druh zvieraťa je na účely Trestného zákona vecou, pričom z pohľadu trestného práva hmotného môže byť aj živým nástrojom k spáchaniu trestného činu. Ak má pes prívlastok „služobný“, môže byť tiež pátračom omamných a psychotropných látok, alebo imaginárnych výbušnín v budovách súdov. Pes môže byť nielen záchrancom ľudského života v horách, či dokonca štvornohými očami človeka, ale aj obľúbeným pokrmom v niektorých oblastiach Ázie (a východného Slovenska).
Za predpokladu, že pes je starší ako šesť mesiacov a je chovaný fyzickou alebo právnickou osobou, podľa § 22 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach“) je pes aj predmetom dane za psa. Základom dane je počet psov a jej sadzba je určená tou-ktorou obcou vo forme všeobecne záväzného nariadenia v eurách za jedného psa a kalendárny rok.Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zákon o miestnych daniach celkom jednoznačne a zrozumiteľne stanovuje podmienky pre výber tejto miestnej dane. Aspoň som si to donedávna úprimne myslel. Môj webový prehliadač mi však podsunul odkaz na web stránku (klikni SEM), ktorá ma zaujala svojím obsahom. Súčasne ma presvedčila o tom, že je možné nájsť aj výklad tejto dane odlišný od vyššie uvedeného. Dôkazom toho bola otázka typu „keď nemám psa ale mám fenu, tiež musím platiť daň za psa?“
Nuž, niektorým diskutujúcim na uvedenej web stránke je treba uznať, že ich téza dáva istú logiku. Pod optikou doslovného výkladu by bolo možné polemizovať nad tým, že predmetom dane je len pes ako samec druhu pes domáci, nie však fena psa domáceho. Preto ak chcel zákonodarca zdaniť chov psa domáceho ako druhu zvieraťa, mal učiniť predmetom dane psa domáceho a nie len psa.
Tí trúfalejší by mohli dokonca napádať to, že v daňovom práve platí zásada nullum tributum sine lege – niet dane bez zákona, a že s poukazom na vyššie uvedený doslovný výklad zdaňovanie chovu feny psa domáceho nemá oporu v zákone. Použiť naznačenú argumentačnú líniu v praxi by bolo istotne zaujímavé a nebolo by na škodu veci sledovať reakciu kompetentných obcí na takýto daňový vzdor chovateľov feniek psa domáceho.
Odpoveď na vyššie položenú otázku je samozrejme áno, daň za psa sa musí platiť aj za fenu, pretože z pohľadu teleologického výkladu by vyššie uvedené úvahy neobstáli. Predsa aký význam by malo zdaňovať len chovanie psa, avšak feny nie? Zámerom zákonodarcu bolo zdaniť chov psa domáceho ako druhu zvieraťa a to bez ohľadu na jeho pohlavie. V hovorom jazyku sa ľudia bežne vyjadrujú o psovi domácom ako o psovi vo všeobecnosti, preto zrejme zákonodarca nepovažoval za potrebné výslovne zakotviť, že predmetom dane je pes domáci.
Erik Surmánek
ilustračné foto: pixabay.com
