Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 42 ods. 3 v spojení s ustanovením § 79 ods. 1 jednoznačným spôsobom upravuje aké sú zákonné náležitosti návrhu na začatie konania (v laickej verejnosti známejšieho pod označením žaloba), resp. inak povedané, aké náležitosti robia žalobu žalobou. V súdnej praxi sa však stáva, že aj napriek tomu, že žaloba obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, súd (nesprávne) vyzve navrhovateľa (žalobcu) na doplnenie, príp. iné odstránenie nedostatkov žaloby a následne v prípade neodstránenia týchto domnelých „nedostatkov“ procesnoprávne neprípustným spôsobom žalobu odmietne.
Úvodné východiská
Obligatórnymi náležitosťami žaloby sú:
- označenie súdu, ktorému je žaloba určená,
- označenie účastníkov konania, t.j. žalobcu (navrhovateľa) a žalovaného (odporcu) a to v rozsahu meno, priezvisko, bydlisko a údaj o štátnom občianstve; ak je účastníkom právnická osoba, názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené; ak je účastníkom zahraničná osoba, k návrhu musí byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba zapísaná; ak je účastníkom fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené.; ak je účastníkom štát, označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať,
- pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, t.j. akej veci sa žaloba týka,
- označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva,
- žalobný petit, t.j. to čoho sa žalobca domáha (podľa nového CSP sa bude používať označenie žalobný návrh),
- podpis a dátum.
Ak určité podanie spĺňa vyššie uvedené obligatórne náležitosti označujeme ho pojmom žaloba, pričom postup súdu podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je spravidla vylúčený (v zásade sa môže stať, že aj podanie, ktoré spĺňa všetky obligatórne náležitosti žaloby je potrebné upraviť – napr. pre zjavné nesprávnosti v písaní, ktoré robia text žaloby nezrozumiteľným; neurčitosť, resp. materiálna nevykonateľnosť petitu).
Fakultatívnymi náležitosťami žaloby, ktoré žalobca vo svojom návrhu nemusí uvádzať sú napr. bližšia špecifikácia účastníkov konania uvedením dátumu narodenia a rodného čísla pri fyzickej osobe; označenie registra, ktorý podnikateľa zapísal, a číslo zápisu pri obchodnej spoločnosti; telefonický, príp. iný kontakt na účastníka; právne posúdenie veci účastníkom konania a pod.
Procesný postup súdu podľa ustanovenia § 43 OSP, t.j. postup pri odstraňovaní vád žaloby sa aplikuje len v prípade nedostatkov obligatórnych náležitostí žaloby – ak súd po preskúmaní podania zistí, že jeho obsah nasvedčuje tomu, že sa má jednať o žalobu, je jeho povinnosťou uplatniť postup za účelom odstránenia nedostatkov, pre ktoré nemožno toto podanie za žalobu považovať. Tento postup prebieha v nasledovných krokoch:
- Sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.
- V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať, t.j. poskytne návod na odstránenie nedostatkov žaloby – toto uznesenie je súd povinný žalobcovi odoslať do 60 dní od doručenia takéhoto podania, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania.
- Ak účastník v súdom určenej lehote podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania.
Najčastejšie prípady súdneho formalizmu pri posudzovaní žalôb
Medzi pomerne často sa vyskytujúce prípady formalizmu, resp. nesprávneho (svojvoľného) postupu pri posudzovaní žalôb patrí požiadavka súdu:
- na upresnenie označenia účastníkov konania (napr. dátumom narodenia),
- na právne zdôvodnenie (posúdenie) nároku, ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana,
- na predloženie listinných dôkazov označených v žalobe.
a) Označenie účastníkov konania. Dátum narodenia účastníkov konania predstavuje nepovinnú (dobrovoľnú) náležitosť žaloby, t.j. je ponechané na slobodnom uvážení žalobcu či dátum narodenia v žalobe uvedie alebo nie. Súd teda nemôže vyzvať na doplnenie tohto údaja s následkom odmietnutia žaloby – v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa nového Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) bude dátum narodenia považovaný za povinnú náležitosť žaloby (bližšie k novým pravidlám k náležitostiam žalôb pozri TU).
V tomto smere Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) judikoval, že ak všeobecný súd uloží účastníkovi občianskoprávneho konania doplniť také údaje v žalobe, ktoré procesný kódex obligatórne nepožaduje (dátum narodenia iného účastníka), tieto okolnosti nemôžu byť na ujmu tohto účastníka a ani dôvodom na odmietnutie žalobného návrhu v merite veci (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 231/2010 z 25. augusta 2010).
Napriek tomu, že dátum narodenia nie je povinnou náležitosťou žaloby v záujme nezameniteľnosti účastníkov konania je vhodné identifikovať účastníka aj týmto spôsobom, ak žalobca týmto údajom disponuje. Podľa CSP môže byť problematické, ak žalobca nebude disponovať týmto údajom, čo bude typické pri deliktuálnych záväzkoch (napr. záväzky z náhrady škody a pod.), nakoľko pri zmluvných deliktoch si tento údaj zmluvné strany spravidla ošetria v zmluve (to v konečnom dôsledku neplatí len pre dátum narodenia, ale aj pre ostatné osobné údaje). Žalobca totiž môže poznať škodcu podľa jeho mena a priezviska, avšak z pochopiteľných dôvodov nemusí poznať jeho dátum narodenia. Domnievame sa, že v záujme zabezpečenia práva na prístup k súdu a spravodlivého procesu by súdy mali prostredníctvom ústavno-konformného výkladu od tejto zákonnej požiadavky ustúpiť. Je preto otázne, či zakotvenie dátumu narodenia ako obligatórnej náležitosti žaloby bolo vhodné a to aj s ohľadom na pomerne prísnu a komplikovanú legislatívu v oblasti ochrany osobných údajov, ktorá môže znemožniť zistenie tohto osobného údaja. Údaj o mieste pobytu je možné získať na základe žiadosti adresovanej Ministerstvu vnútra SR, ktoré spravuje register obyvateľov SR (k náležitostiam žiadosti pozri § 23 ods. 1 zákona č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky).
b) Právne posúdenie nároku. Účastník konania nie je povinný v žalobe uvádzať právne posúdenie svojho nároku. Takéto právne zdôvodnenie je procesnoprávne irelevantné, nakoľko podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je povinnosťou účastníka opísať iba rozhodujúce skutočnosti skutkového, nie právneho charakteru.
Uvedené potvrdzuje aj súdna prax, podľa ktorej: „Občianske súdne konanie je totiž ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú“ (napr. uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009).
c) Predloženie listinných dôkazov spolu so žalobou. Podľa ustanovenia § 79 ods. 2 OSP je síce navrhovateľ povinný k žalobe pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny – predmetné ustanovenie je však potrebné vykladať systematickým spôsobom v kontexte ustanovenia § 43 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania iba za splnenia podmienky, že pre daný nedostatok žaloby nemožno v konaní pokračovať.
Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že nepredloženie listinných dôkazov nepredstavuje taký nedostatok, resp. prekážku, pre ktorú nemožno pokračovať v konaní, pretože tieto dôkazy môžu byť predložené súdu kedykoľvek v priebehu konania až do skončenia dokazovania. V súlade s ustanovením § 120 ods. 4 OSP je žalobca procesne oprávnený predkladať dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a OSP) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
S poukazom na uvedené predstavuje postup súdu, ktorý odmietne žalobu z dôvodu nepripojenia listinných dôkazov, na ktoré sa odvoláva popretie koncentračnej zásady a samotnej podstaty súdneho konania, v rámci ktorého sa vykonáva dokazovanie spravidla na ústnom pojednávaní. Nepredloženie dôkazov sa môže premietnuť jedine v neunesení dôkazného bremeno a následnom zamietnutí žalobného návrhu, ale nie v odmietnutí návrhu bez meritórneho prejednania veci.
Posudzovanie žalôb a porušenie práva na prístup k súdu
Pokiaľ ide o doplnenie a odstránenie vád žaloby, Ústavný súd SR judikoval, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP).
Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. februára 2003; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 154/08 z 24. septembra 2008).
Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje zastaviť konanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky žaloby pokračovať. Pokračovať v konaní chápeme v tomto zmysle ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, akými sú neodstrániteľné nedostatky žalôb. Pri zastavení konania musí ísť o prekážky pre akýkoľvek ďalší postup všeobecného súdu, napríklad zo žaloby nie je zistiteľný návrh na rozhodnutie vo veci samej (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. IV. ÚS 1/02 z 26. septembra 2002).
Podľa judikatúry sa za vadný postup súdu, ktorým možno účastníkovi odňať možnosť konať pred súdom považuje aj odmietnutie podania, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania, hoci pre také rozhodnutie neboli splnené podmienky, pretože sa takým rozhodnutím bráni žalobcovi v realizácii procesného práva domáhať sa ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené na súde (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2012, sp. zn. 4 Cdo 144/2011).
Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou podmienkou, aby sme vôbec mohli hovoriť o práve na spravodlivý proces, čím predstavuje jeho imanentnú súčasť. Samotné právo na prístup k súdu síce expressis verbis neupravuje ani Ústava SR ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), čo však neznamená, že jeho existenciu nemožno implicitne vyvodiť v zmysle premisy „ak nie je proces, nemôže byť ani spravodlivý“.
Implicitná povaha práva na prístup k súdu však nemení nič na jeho zásadnosti (bližšie pozri MOLEK, P.: Právo na spravedlivý proces. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2012, s. 76.), čo Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) deklaroval napríklad v rozsudku Golder proti Spojenému kráľovstvu, v ktorom vyložil jeho význam nasledovne: „Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 Dohovoru detailne popisoval procesné záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo o sebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces“ (rozsudok ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 21.02.1975, sťažnosť č. 4451/70, § 35-36).
Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uzatvára, že ak hlavným zmyslom a účelom článku 6 ods. 1 Dohovoru je dosiahnutie spravodlivého súdneho procesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu. Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo na spravodlivý súdny proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o. a Paneurópska vysoká škola, 2011, s. 10.).
Právo na prístup k súdu môže na druhej strane podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam a formalitám (ako napríklad legislatívne upravenie náležitostí žaloby), avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t.j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashingdane proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 28.05.1985, sťažnosť č. 8225/78, § 57).
Súd má v zásade skúmať návrh na začatie konania (žalobu) len po formálno-právnej stránke (nie však formalisticky) v tom zmysle, či žaloba obsahuje potrebné náležitosti z hľadiska ich formy, t.j. nie z pohľadu, či sú tieto náležitosti aj obsahovo správne – to, či je skutkový stav vymedzený dostatočne, resp. či sú na jeho preukázanie označené relevantné dôkazy je predmetom konania vo veci samej v procese dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia ako aj dôkazného bremeno sa totiž premieta do meritórneho (vecného) rozhodnutia, ale v každom prípade to nie je dôvodom na odmietnutie žaloby, resp. prekážkou pre začatie konania. Snáď jedinou výnimkou materiálneho prieskumu žaloby je posúdenie toho, čo žalobca žalobou sleduje (petit), nakoľko súd musí vziať do úvahy, aby bol petit žaloby presný a dostatočne určitý z pohľadu jeho materiálnej vykonateľnosti.
Tomáš Čentík, 17. augusta 2015
Ilustračné foto: pixabay.com
