Tento príspevok si kladie za cieľ upriamiť pozornosť na spôsob, akým sa v podmienkach súdov Slovenskej republiky rozhoduje o ustanovení obhajcu v trestnom konaní v prípade povinnej obhajoby. Pod povinnú obhajobu zaraďujeme prípady upravené v §§ 37 a 38 Trestného poriadku, v praxi sa najčastejšie jedná o väzbu, výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody, konanie proti mladistvému, konanie proti ušlému. V širšom slova zmysle je možné pod povinnú obhajobu subsumovať aj zastúpenie vyžiadanej osoby v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v platnom znení a aj inštitút náhradného obhajcu, na ktorého sa ustanovenia o ustanovenom obhajcovi a o prevzatí obhajoby v zmysle § 42 ods. 3 vzťahujú primerane.
Len pre úplnosť pripomíname, že v zmysle § 36 odsek 1 Trestného poriadku obhajcom môže byť len advokát. Zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácií v platnom znení vo svojom ustanovení § 18 ods. 1 ukladá advokátovi povinnosť pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Podľa ods. 2 prvá veta uvedeného ustanovenia advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pre advokátov je smerodajný aj Advokátsky poriadok Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „AP“), ktorý v § 5 ods. 1 vyzdvihuje, že pri poskytovaní právnych služieb je prvoradý záujem klienta, ktorého oprávnené záujmy majú prednosť pred inými záujmami advokáta. Vo svojej podstate nachádza vo vyššie uvedených ustanoveniach svoje vyjadrenie princíp nezávislosti advokáta na akýchkoľvek iných verejnoprávnych aj súkromnoprávnych vplyvoch, čo je pochopiteľné, nakoľko advokát je oprávnený poskytovať právne služby len v rámci výkonu slobodného a nezávislého povolania (§ 2 ods. 3 AP).
V súčasnosti je problematika ustanovenia obhajcu v trestnom konaní upravená v § 40 odsek 1 a 2 Trestného poriadku. Podľa uvedených ustanovení je sudcom zverená právomoc rozhodovať aj o ustanovení obhajcu, a to sudcovi pre prípravné konanie v rámci prípravného konania a predsedovi senátu (samosudcovi) v konaní pred súdom. Podrobnosti ustanovuje vykonávací právny predpis, ktorým je Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších zmien (ďalej len „Vyhláška“), ktorá v § 30 odsek 3 určuje, že pri ustanovovaní obhajcov sa dbá na to, aby boli advokáti ustanovovaní za obhajcov rovnomerne. Z uvedeného znenia Vyhlášky je zrejmé, že v súčasnosti sa ponecháva výber konkrétneho advokáta na samotnom sudcovi, ktorý by mal dbať na to, aby boli advokáti ustanovovaní za obhajcov rovnomerne. Vyhláška tak má pre sudcu len odporúčací význam.
Máme za to, že platná právna úprava ustanovovania advokátov (obhajcov) v prípadoch povinnej obhajoby môže zasahovať do nezávislosti výkonu advokátskeho povolania. Tak ako obhajcovia, tak aj sudcovia sú len fyzickými osobami, ktoré nežijú v pomyselnom vzduchoprázdne či vákuu. Obhajcovia aj sudcovia sa navyše pohybujú v rovnakom pracovnom prostredí, častokrát sa poznajú nielen „z videnia“, ale napríklad aj z čias vysokoškolského štúdia či dokonca medzi mini panujú rodinné väzby. V zásade sa v praxi nevyskytujú také prípady povinnej obhajoby, pri ktorých by bol obhajca so sídlom v obvode jedného krajského súdu ustanovený k prípadu z obvodu iného krajského súdu. Z hľadiska hospodárnosti trestného konania je takýto prístup pochopiteľný, avšak týmto prístupom sa len zvyšuje pravdepodobnosť, že obhajca a sudca rozhodujúci o ustanovení obhajcu sa môžu poznať.
V teoretickej rovine by sa nemali v praxi vyskytnúť také prípady, pri ktorých sudca rozhodujúci o ustanovení obhajcu by ustanovil svojho rodinného príslušníka. Ak by náhodou takáto situácia aj nastala, na strane sudcu pôsobí inštitút vylúčenia sudcu v zmysle § 31 a nasl. Trestného poriadku a na strane advokáta sa má aplikovať § 4 ods. 3 AP podľa ktorého advokát je povinný odmietnuť poskytnutie právnych služieb, ak on alebo osoba blízka v tej istej veci alebo vo veci s ňou súvisiacej rozhodoval, pripravoval podklady na rozhodovanie, alebo v rámci plnenia pracovných povinností konal vo veci najmä ako sudca, prísediaci, rozhodca rozhodcovského súdu, prokurátor, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník alebo iný štátny zamestnanec. Aký je však postup v praktickej rovine? To sa čitateľ tohto príspevku nedozvie, lebo je to rečnícka otázka, ktorú si musí každý zodpovedať sám na základe vlastných empirických poznatkov.
V súvislosti s ustanovovaním obhajcov v trestnom konaní je potrebné poukázať ešte na jeden rozmer, ktorý je však v podmienkach Slovenskej republiky nereálny a preto ho uvádzame len v rovine argumentum ad absurdum. Pre princíp nezávislosti advokátka by predstavovala asi najväčšiu ranu taká hypotetická situácia, pri ktorej by advokáti súperili o osobnú priazeň sudcov cestou materiálnych pôžitkov. O absolútnej nemožnosti takejto hypotézy svedčí nielen to, že by sa tým dotknuté osoby dopúšťali trestnej činnosti (napr. zneužitie právomoci verejného činiteľa, niektorý z trestných činov korupcie), ale aj znenie § 1 ods. 6 AP ktorý určuje, že advokát alebo spoločnosť nemôže získavať klientov prostredníctvom tretích osôb tým, že im sľúbi alebo poskytne plnenie za ich získanie. Nesmie požadovať alebo prijať od iného advokáta alebo inej osoby žiadnu províziu alebo iné plnenie za postúpenie klienta. Nesmie poskytnúť inému advokátovi alebo inej osobe províziu alebo akékoľvek iné plnenie za postúpenie klienta. V neposlednom rade by takéto konanie bolo aj porušením sudcovskej (advokátskej) etiky.
Aj keď tu naznačené hypotézy sa pohybujú v rovine science fiction, je potrebné si položiť otázku, prečo v 21. storočí nie je možné zveriť rozhodovanie o ustanovení obhajcu v trestnom konaní výpočtovej technike? Nie, nejedná sa o rečnícku otázku a dovolíme si prezentovať argumenty k obhajobe takejto legislatívnej zmeny.
Za prvé, odpoveď sa skrýva v samotnej otázke, a je ňou 21. storočie a technologický pokrok, ktorý v ňom panuje. Istotne nám dá za pravdu nejeden poverený príslušník PZ alebo vyšetrovateľ PZ vykonávajúci (skrátené) vyšetrovanie v tom, že pokiaľ v rámci vyšetrovania aj podajú žiadosť o ustanovenie obhajcu, celý proces ustanovenia obhajcu zaberá niekedy aj niekoľko týždňov. Zavedením náhodného výberu obhajcu elektronickými prostriedkami by sa dĺžka tohto konania mohla podstatne zredukovať.
Za druhé, odbremenili by sa tým sudcovia z trestného úseku o agendu, ktorá má striktne administratívnu povahu a priamo nesúvisí s meritórnym rozhodovaním sudcu. Pokiaľ chceme sudcu a súdy odbremeniť od zbytočnej administratívnej záťaže, v uvedenom príklade vidíme priestor kde začať. Súčasne máme za to, že takáto zmena by nezasahovala do žiadneho z ústavných, či iných práv obvineného.
Za tretie, odstránil by sa tým priestor pre hypotetickú korupciu a zneužívanie právomoci verejného činiteľa v takej rovine, v akej sme ho naznačili vyššie v texte. Je nutné zamedziť justičnému klientelizmu všade tam, kde jeho výskyt je umožnený limitmi (či lepšie povedané rezervami) platnej právnej úpravy. Len takýmto spôsobom je možné zlepšiť obraz slovenskej justície v očiach laickej verejnosti.
Za štvrté, utvorili by sa tak zákonné garancie zdravej hospodárskej súťaže medzi advokátmi (obhajcami), kde každý z nich by mohol legitímne očakávať, že je zaradený v rámci určitého poradia pre ustanovenie obhajcu. Je síce pravdou, že advokácia nie je podnikaním v pravom slova zmysle, je skôr poslaním, ale aj takouto legislatívnou zmenou by sa napĺňala požiadavka § 2 ods. 2 AP podľa ktorej advokát je povinný dodržiavať pravidlá korektnej súťaže a dbať na dôstojnosť advokátskeho stavu. Pokiaľ by aj hypoteticky boli v súčasnosti advokáti nútení súperiť medzi sebou o priazeň sudcu pri ustanovovaní za obhajcov, touto zmenou by sa tento nežiaduci stav efektívne eliminoval a aj u samotných sudcov by to zvýšilo dôstojnosť advokátskeho stavu ako takého. Aj týmto opatrením by sa zvýšila miera nezávislosti advokátskeho stavu od nežiaducich vonkajších vplyvov.
Za piate (avšak významom prvoradé), obhajcom by sa tak povediac „rozviazali ruky“, nakoľko by mohli plnohodnotne uplatňovať všetky právnym poriadkom im dovolené nástroje v prospech ich klienta v trestnom konaní. Sú to práve sudcovia pre prípravné konanie, ktorí okrem ustanovenia obhajcu v tomto štádiu trestného konania rozhodujú aj o väzbe a opravných prostriedkoch voči rozhodnutiam o väzbe. Sú to práve predsedovia senátov (samosudcovia), ktorí okrem ustanovenia obhajcu v konaní pred súdom rozhodujú aj v merite veci. Pokiaľ sa má obhajca báť plnohodnotne aplikovať všetky mu zákonom dovolené inštitúty len preto, že si tým môže pohnevať sudcu a tým sa pripraviť o budúce prípady povinnej obhajoby, potom je navrhovaná zmena aktuálna až akútna. Len takto je možné dosiahnuť stav nezávislosti advokáta v trestnom konaní.
V rovine úvah de lege ferenda by celá legislatívna zmena mala len kozmetický rozmer, pretože by postačovalo v § 40 Trestného poriadku za ods. 6 vložiť nový ods. 7 v znení: „Ustanovenie obhajcu podľa odseku 1 a 2 sa uskutočňuje náhodným výberom pomocou technických prostriedkov. Podrobnosti o ustanovení obhajcu náhodným výberom technickými prostriedkami ustanoví všeobecne záväzný právny predpis ministerstva spravodlivosti.“ Následne by už len postačovalo zosúladiť Vyhlášku ako vykonávací predpis s učinenou zmenou, pričom práve vo Vyhláške by sa zakotvilo, že z hľadiska hospodárnosti trestného konania by sa uplatňoval princíp náhodného výberu technickými prostriedkami len z tých advokátov, ktorí majú sídlo v obvode súdu, ktorý ustanovenie realizuje. V jednotlivých databázach by boli advokáti zaradení na základe ich odborného zamerania, čím sa rešpektuje právo každého advokáta neposkytovať ex offo právne zastúpenie v trestných veciach.
Erik Surmánek
ilustračné foto: pixabay.com
