Cieľom článku je – s prihliadnutím na rozhodovaciu prax vnútroštátnych súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – sumarizácia poznatkov a na to nadväzujúce vyvodenie záverov, za akých podmienok, resp. aké podania je súd povinný doručovať účastníkom konania (v ďalšom texte bude používaná popri pojme účastník aj terminológia nového Civilného sporového poriadku, ktorý nahrádza pojem účastník pojmom strana), aby účastníkovi konania nebola odňatá možnosť konať pred súdom a porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Na právnickom diskusnom portáli Lexforum prebehla prednedávnom zaujímavá dišputa (pozri TU), ktorej predmetom bola otázka, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (označované tiež ako nepreskúmateľnosť, nepresvedčivosť, arbitrárnosť alebo svojvoľnosť rozhodnutia = „rozhodnutie založené na vode“) zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Dá sa povedať, že táto diskusia nedospela k jednoznačnému (jedinému) záveru, avšak z argumentačného hľadiska a väčšinového názorového prúdu sa presadil skôr ten záver, že táto vada rozhodnutia (error in iudicando) nie je odňatím možnosti konať pred súdom, hoci v tejto otázke si judikatúra na úrovni Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vzájomne odporuje. Rovnako bola na Lexfore načrtnutá téma, či sa nedoručenie repliky považuje za poručenie práva na spravodlivý proces (pozri TU) – a práve túto problematiku prenesieme v tomto článku do roviny, či nedoručenie repliky zakladá prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP, t.j. či nedoručením procesného podania sa účastníkovi konania odníma možnosť konať pred súdom.
Úvodné východiská
V procesnom civilnom práve možno vyselektovať v rámci predmetnej matérie tri druhy procesných podaní a to (i) také, ktorých obligatórne doručovanie druhej strane je upravené explicitne v procesnom kódexe bez ohľadu na ich obsah (relevantnosť) napr. návrh na začatie konania a jeho prílohy (§ 79 ods. 4 OSP), návrh na zmenu/zámenu účastníka konania (§ 92 ods. 5 OSP), návrh na zmenu žaloby (§ 95 ods. 1 OSP), vyjadrenie odporcu k žalobe (§ 114 ods. 2 OSP), doručenie odporu navrhovateľovi (§ 174 ods. 4 OSP), odvolanie (§ 209a ods. 1 OSP), (ii) také, ktorých povinné doručovanie síce nie je výslovne upravené, ale ich doručovanie vyplýva z ústavnoprávnych princípov a zásad civilného konania (princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti) napr. doručovanie (relevantných) replík na jednotlivé (významné) podania účastníkov ako napr. vyjadrenie k odvolaniu, vyjadrenia účastníkov podľa § 213 ods. 2 OSP a pod. – ide o tzv. významné podania pre rozhodnutie (iii) také, ktoré pre ich procesnú bezvýznamnosť čo do vplyvu pre konečné rozhodnutie nie je potrebné doručovať napr. žiadosť o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia, žiadosť o odročenie pojednávania, duplicitné podanie (neobsahujúcu žiadne nové podstatné skutočnosti) a pod. – ide spravidla o podania, ktoré sa nemusia preposielať účastníkom z dôvodu, že nesúvisia s meritom veci, resp. nemajú priamy vplyv na rozhodnutie o podstate veci.
Pri podaniach v rámci prvej skupiny je nepochybné, že tieto musí súd doručiť procesne prípustným spôsobom účastníkom konania, pričom nevzniká problém identifikácie týchto podaní, nakoľko procesná úprava ich expressis verbis pomenúva. Aplikačné problémy v súdnej praxi však môže spôsobovať zaradenie iných výslovne neupravených podaní do druhej alebo tretej skupiny podaní – s tým je potom spojená otázka, či nedoručením určitého podania došlo alebo nedošlo k porušeniu procesných práv účastníka konania, ktoré možno kvalifikovať ako vadu podľa § 237 písm. f) OSP, resp. porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Nakoľko požiadavka na doručovanie procesných podaní nad rámec zákonnej úpravy vyplýva z judikatúry domácich súdov a ESĽP týkajúcej sa výkladu článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru a opierajúcej sa o princípy rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, bude na začiatok potrebný úvodný exkurz k obsahovej náplni týchto princípov a ich význame.
Princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti
Princíp rovnosti zbraní sa v súčasnej dobe považuje za štandardnú a implicitnú súčasť práva na spravodlivý proces – tento princíp predstavuje judikatúrnu požiadavku, aby každá strana mala dostatočnú možnosť predstaviť a obhajovať svoj prípad za takých podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatnej nevýhody vo vzťahu k protistrane (rozsudok ESĽP vo veci Kress proti Francúzsku zo dňa 7.6.2001, sťažnosť č. 39594/98, § 72). Princíp rovnosti zbraní má svoj základ, t.j. vyplýva zo všeobecného princípu rovnosti osôb pred súdom a je teda konkrétnym odrazom rovnosti osôb v práve na spravodlivý proces (MOLEK, P.: Právo na spravedlivý proces. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2012, s. 236). Táto zásada (princíp) má svoju normatívnu oporu v ustanovení § 18 OSP, podľa ktorého „Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv“. Obdobne je upravený princíp rovnosti pred súdom aj v článku 47 ods. 3 Ústavy SR.
Tieto princípy sú všeobecnou zárukou spravodlivého prerokovania veci pred súdom a vychádzajú z ústrednej požiadavky zabezpečenia rovnosti účastníkov konania pred súdom (SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o. a Paneurópska vysoká škola, 2011, s. 182).
Právo na kontradiktórne konanie v zásade znamená (rovnakú) možnosť strán (účastníkov konania) dozvedieť sa o všetkých dôkazoch a skutočnostiach zaznamenaných v spise, ktorých účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu a vyjadriť sa k nim. Koncept spravodlivého procesu zahrňuje totiž právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého musia mať účastníci príležitosť nielen predložiť každý dôkaz a argument nevyhnutný k tomu, aby obhájili svoje nároky (pravdu), ale taktiež musia byť zoznámení s každým dôkazom alebo stanoviskom, ktorého účelom je ovplyvniť rozhodovanie súdu, a musia mať možnosť sa k nim vyjadriť (rozsudok ESĽP vo veci Milatová a ostatní proti ČR zo dňa 21.6.2005, sťažnosť č. 61811/00, § 59).
ESĽP v tejto súvislosti skonštatoval, že možnosť nahliadnuť do spisu dostatočným spôsobom negarantuje právo na kontradiktórne súdne konanie. Inak povedané právo na nahliadnutie do spisu a možnosť vyhotovovať kópie písomných podaní nekompenzuje nedoručenie stanoviska alebo dôkazu protistrany druhému účastníkovi konania. Vychádza sa z toho, že nahliadanie do spisu je právom a nie povinnosťou účastníkov, pričom účastník nemôže byť neprimeraným spôsobom (až šikanózne) zaťažovaný, resp. nemožno od neho spravodlivo požadovať sústavné sledovanie dopĺňania súdneho spisu, nakoľko tento nemá vedomosť, kedy bude určitá písomnosť doručená do súdneho spisu. Navyše v niektorých prípadoch tomu fakticky môže brániť aj časové a územné hľadisko (krátke lehoty, vzdialenosť pobytu účastníka od sídla súdu a pod.), preto je súd povinný doručovať procesné podania druhému účastníkovi bez ohľadu na jeho právo nazerať do súdneho spisu.
Za kontradiktórny proces možno považovať len taký proces, v ktorom je rešpektovaná zásada rovnosti zbraní, t.j. ktorý stranám garantuje rovnaký prístup k akýmkoľvek dôkazom a argumentom, ktoré boli predložené súdu a ktoré by mohli mať vplyv na prejednanie veci a súdne rozhodnutie. Tento rovnaký prístup má stranám konania zabezpečiť možnosť spochybňovať a vyvracať argumenty protistrany (konfrontačná zásada) za účelom súperenia strán s cieľom ovplyvniť výsledok konania. Určité poňatie takto chápanej zásady kontradiktórnosti obsahuje aj Ústava SR, ktorá v článku 48 ods. 2 zdôrazňuje, že každý má právo (okrem iného) aj na to, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Toto vymedzenie je však vymedzením zásada kontradiktórnosti sensu stricto, nakoľko jej obsahom je nielen možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ale aj ku všetkým argumentom a skutočnostiam uvádzaným druhou stranou konania (skutkovým a právnym otázkam).
Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 30. apríla 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44 (pozri TU) z princípu kontradiktórnosti konania však vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012).
Podľa názoru ESĽP len strany v konaní môžu primerane posúdiť, či vyjadrenia a dokumenty predložené protistranou v konaní si vyžadujú ich komentár alebo nie – zásada spravodlivosti konania vyžaduje, aby účastník konania mal možnosť posúdiť relevanciu a dôležitosť týchto podaní a v prípade potreby sa k nim vyjadriť (rozsudky ESĽP vo veci Lomaseita Oy a ostatní proti Fínsku zo dňa 5.7.2005, sťažnosť č. 45029/98; Kessler proti Švajčiarsku zo dňa 26.7.2007, sťažnosť č. 10577/04; Asnar proti Francúzsku zo dňa 18.10.2007, sťažnosť č. 12316/04).
Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP, tieto súdne orgány zastávajú tzv. čisto formálne poňatie princípu kontradiktórnosti konania, z ktorého vyplýva absolútna povinnosť súdu doručovať všetky vyjadrenia a stanoviská účastníkov konania bez ohľadu na ich obsah, t.j. bez preskúmania ich relevantnosti a dôvodnosti a možnosti ovplyvniť rozhodnutie súdu. Jednoducho povedané podľa tejto názorovej platformy je nerozhodné, že súd v konečnom dôsledku z týchto vyjadrení vo svojom rozhodnutí nevychádzal, napriek tomu musí účastníkom doručovať všetky vyjadrenia protistrany aj keď neobsahujú relevantné námietky. Náprotivkom formálneho poňatia požiadavky kontradiktórnosti je tzv. materiálne poňatie, ktoré koriguje a modifikuje formálne poňatie kontradiktórnosti len na doručovanie pre rozhodnutie významných procesných podaní (bližšie v druhej časti tohto článku) – takéto materiálne poňatie možno považovať za správnejšie, nakoľko akcentuje požiadavku efektívne a hospodárne vedeného súdneho konania.
Judikatúra Ústavného súdu SR v zásade (s určitými výnimkami) zúžila použitie princípu kontradiktórnosti len na konanie vo veci samej, t.j. vylúčila aplikáciu tohto princípu na tzv. vedľajšie, príp. procesné otázky, ktoré nemajú ako také vplyv na rozhodnutie vo veci. Podľa uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 213/06 z 28. Júna 2006 „Právo vyjadrovať sa k stanoviskám a dôkazom druhého účastníka konania (princíp kontradiktórnosti súdneho konania) je spravidla súčasťou konania vo veci samej. Preto spravidla nemožno sa dovolávať tohto princípu v konaní o námietkach zaujatosti“ (pozri TU).
Osobitosti kontradiktórnosti pri nariaďovaní predbežných opatrení
Určité obmedzenia uplatnenia princípu kontradiktórneho procesu platia pri rozhodovaní súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Podľa ustanovenia § 75 ods. 6 OSP „Súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania“. Podľa ustanovenia § 75 ods. 8 OSP „O nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostatným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie“.
Táto výnimka prečo sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred rozhodnutím súdu o predbežnom opatrení ostatným účastníkom konania nedoručuje a prečo ho súd doručí ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené má svoje legitímne opodstatnenie. Takáto úprava totiž vytvára priestor na to, aby sa odporca dozvedel o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné a to z dôvodu, aby nemohol zmariť jeho účel. Ak by sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručoval odporcovi skôr, ako o ňom bolo rozhodnuté, odporca by mohol veci zariadiť tak, aby následne nariadené predbežné opatrenie stratilo význam (napr. pre insolventnosť alebo zánik povinného právneho subjektu). Záujem na rýchlej a účinnej dočasnej ochrane práv navrhovateľa má prednosť pred právom odporcu vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam. Preto im nemá byť doručovaný ani návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ani odvolanie smerujúce voči zamietajúcemu uzneseniu, ani samotné uznesenie. Ochrana žalovaného je potom daná jej právom vyjadriť sa k týmto tvrdeniam počas konania s možnosťou zrušenia predbežného opatrenia súdom ak neexistovali dôvody na jeho nariadenie (§ 77 ods. 2 OSP) a navyše zodpovednosťou žalobcu za prípadnú vzniknutú ujmu podľa § 77 ods. 3 OSP. Tento stav predpokladaný zákonom preto nemôže založiť odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom ani poručenie práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2013, sp. zn. 6 Cdo 93/2013 TU; uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 31/2012 TU; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. 8. 2010, sp. zn. 6 Cdo 143/2010 TU; uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012 TU).
V konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa zásada rovnosti účastníkov (ktorú treba vnímať aj v spojení so zásadou kontradiktórnosti a zásadou ústnosti – osobitne právom byť vypočutý) neuplatňuje tak striktne, resp. bezprostredne, ako je tomu v konaní o veci samej, nakoľko zmyslom tohto procesného inštitútu v občianskom súdnom konaní je v zákonom ustanovených prípadoch poskytnúť rýchlu a účinnú ochranu ohrozeným právam účastníka, a to buď pred začatím konania vo veci samej, alebo aj v jeho priebehu. Predbežné opatrenie tak predstavuje procesný zabezpečovací prostriedok dočasného a provizórneho charakteru, ktorého účelom je zabezpečiť podmienky na poskytnutie reálnej, účinnej a efektívnej súdnej ochrany účastníkom konania, najmä z hľadiska zaručenia nerušeného rozhodovania vo veci samej. Zo zásady rovnosti účastníkov konania nemožno vyvodzovať nejaký abstraktný postulát, že účastníci konania – bez zreteľa na ich postavenie a konkrétnu procesnú situáciu – musia v každej časti či druhu konania súčasne disponovať určitým procesným prostriedkom. V prípade niektorých procesných prostriedkov z ich povahy a účelu vyplýva, že ich uplatnenie má k dispozícii len jedna strana; tomu zodpovedá aj príslušná zákonná úprava. Tak tomu bude aj v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, lebo cieľom tohto návrhu je dosiahnuť požadovanú dočasnú súdnu ochranu a v danom kontexte má právna úprava zaručiť účinnosť poskytnutej súdnej ochrany. Použitie zásady rovnosti účastníkov konania a kontradiktórnosti je však aj tu primerané a je limitované výlučne dosiahnutím účelu predbežného opatrenia.
Polemizovať možno nad tým, či uvedená výnimka by mala platiť v obrátenom garde – ak prvostupňový súd vydá uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, proti ktorému podá žalovaný odvolanie, takéto odvolanie je súd povinný doručiť žalobcovi (§ 209a ods. 1 OSP). Odvolací súd totiž môže rozhodnúť zmeňujúcim rozsudkom tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietne (o zrušení môže rozhodnúť v zmysle § 221 ods. 3 OSP iba ak zastavuje konanie). V takom prípade dochádza na strane žalobcu de facto k odňatiu práva na riadny opravný prostriedok, nakoľko proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie – inak povedané, ak by o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol už prvostupňový súd, žalobca by disponoval ešte možnosťou využitia odvolania, čo mu v prípade zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu nie je umožnené. Tento deficit ústavnoprávnej zásady dvojinštančnosti súdneho konania pri nariaďovaní predbežného opatrenia má byť z uvedených dôvodov aspoň čiastočne vyvažovaný možnosťou žalobcu vyjadriť sa k odvolaniu žalovaného.
Praktickou prekážkou, ktorá môže brániť tomuto záveru, resp. ho aj relevantným spôsobom spochybniť je systematický výklad ustanovenia § 209a v spojení s § 217 ods. 1 OSP. Podľa týchto ustanovení súd síce doručuje ostatným účastníkom všetky odvolania, avšak iba v prípade, ak sa doručuje odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu vo veci samej (čo nie je prípad predbežného opatrenia), je súd povinný vyzvať účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu. Druhým problémom sú zákonom stanovené lehoty na rozhodnutie o odvolaní proti predbežnému opatreniu, ktoré sú pomerne krátke (v závislosti od druhu predbežného opatrenia to je 24 hodín, 7 dní alebo 30 dní) – súd by v tomto prípade, aby stihol rozhodnúť, musel určiť veľmi krátku lehotu na vyjadrenie k odvolaniu, aj to by zrejme bolo reálne možné iba v prípade lehoty 30 dní. Tieto argumenty vedú skôr k záveru o tom, že aj v tomto prípade je princíp kontradiktórnosti prelomený.
Vzhľadom na závažnosť účinkov, ktoré predbežné opatrenie vyvoláva vo vzťahu k povinnému, sú v zákone stanovené lehoty na rozhodnutie o odvolaní, aby súd rozhodol o odvolaní rýchlo, resp. v krátkom čase, t.j. aby pripadne nedôvodné predbežné opatrenie pôsobilo minimálnu dobu a eliminoval sa tým vznik ujmy na strane žalovaného na čo najmenšiu možnú mieru. Týmto sa zohľadňuje záujem na strane žalovaného, aby nezákonné predbežné opatrenie bolo v čo najkratšom čase zrušené, pričom na úkor tohto záujmu nemožno – vzhľadom na dočasnosť ochrany poskytovanej prostredníctvom predbežného opatrenia – preferovať záujem na plnom uplatnení kontradiktórneho procesu. Konanie o nariadenie predbežného opatrenia je v tomto ponímaní skôr zabezpečovacím a neodkladným opatrením ako kontradiktórnym konaním.
Nad zásadou rovnosti zbraní, ktorá sa plne uplatňuje v konaní vo veci samej, prevažuje právo na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany. Ak nemá byť právo na súdnu ochranu iba obyčajnou proklamáciou práva, musí byť v praxi naplnený i jeho zmysel, ktorým je umožnenie jednotlivcom reálne sa svojich práv v súdnom konaní domôcť. Ak by však neexistoval účinný prostriedok pre dočasné (provizórne) riešenie pomerov medzi účastníkmi do doby vydania konečného rozhodnutia vo veci samej, mohlo by dochádzať k tomu, že súd síce žalobcovi jeho práva prizná, ale fakticky ich už dobrovoľne ani núteným výkonom rozhodnutia nebude možné realizovať – účelom predbežného opatrenia je zabezpečiť, aby konečné rozhodnutie malo ešte reálny význam.
K uplatneniu zásady rovnosti účastníkov v konaní o predbežnom opatrení sa vyjadril Ústavný súd ČR, ktorý sa zaoberal ústavnou konformitou právnej úpravy, podľa ktorej sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia nedoručuje žalovanému (obdoba § 75 ods. 8 slovenského OSP) ako aj tým, či je ústavne súladné, aby odvolací súd zmenil prvostupňové uznesenie, ktorým sa zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia a to bez akejkoľvek procesnej ingerencie žalovaného. Problém spočíva v tom, že v prípade ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý a žalobca podá odvolanie, na základe ktorého odvolací súd zmení prvostupňové rozhodnutie, dochádza k tomu, že žalovaný nemá možnosť podať odvolanie, ktoré by mohol podať, ak by návrhu vyhovel už súd prvého stupňa. V poradí druhú otázku vyhlásil Ústavný súd ČR za neústavnú s nasledovným odôvodnením:
Podľa názoru Ústavného súdu ČR (nález z 19.1.2010, sp.zn. PL. ÚS 16/09) princíp rovnosti účastníkov konania pôsobí i vo vzťahu ku konaniu o nariadenie predbežného opatrenia ako súčasti súdneho konania, a to najmä s ohľadom na možnosť uloženia povinnosti, ktorá sa môže významným spôsobom dotknúť právneho postavenia žalovaného. Ak má byť predbežným opatrením uložená povinnosť, musia mať účastníci konania možnosť v porovnateľnom rozsahu uplatňovať pred súdom svoje tvrdenia a námietky vo vzťahu k predmetnému návrhu, ktoré sa relevantným spôsobom premietnu do úvahy súdu vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Zo zásady rovnosti účastníkov konania totiž nemožno vyvodzovať abstraktný postulát, že všetci účastníci konania musia v každom okamihu konania súčasne disponovať určitým procesným prostriedkom. V prípade niektorých procesných prostriedkov plynie naopak z ich povahy a účelu, že ich uplatnenie môže byť v dispozícii iba jednej strany. Tak tomu bude i v prípade návrhu na predbežné opatrenie, nakoľko toto opatrenie slúži k zaručeniu prejednateľnosti nároku a účinnosti prípadného poskytnutia súdnej ochrany. Ak zákonodarca umožnil v prípadoch, na ktoré dopadá práve napadnutý § 76g Občianskeho súdneho poriadku (pozn. § 75 ods. 8 slovenského OSP), aby žalobca mohol uplatniť opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, bol jeho postup odôvodnený záujmom na účinnej ochrane subjektívneho práva žalobcu. Doručením rozhodnutia súdu prvého stupňa tiež žalovanému by sa žalovanému signalizovala uvedená procesná aktivita žalobcu a poskytoval určitý časový priestor k úkonom, ktoré by mohli účinnosť prípadne následne vydaného predbežného opatrenia zmariť (uznesenie zo dňa 3. decembra 2007 sp. zn. IV. ÚS 2959/07, dostupné na http://nalus.usoud.cz). Nemožno preto v samotnom nedoručení tohto rozhodnutia žalovanému, ktoré vo svojej podstate zabezpečuje účelnosť odvolania žalobcu, vidieť porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. Takýto výklad by pritom prehliadal zmysel nielen vo vzťahu k záujmu žalobcu, ale i vo vzťahu k žalovanému, pretože ten by mohol len ťažko mať záujem na podaní odvolania proti uzneseniu, ktorým súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol (takéto odvolanie by muselo byť posúdené ako subjektívne neprípustné).
Ako už bolo uvedené vyššie, predbežné opatrenie je spôsobilé významným spôsobom zasiahnuť do základných práv a slobôd účastníka konania. Vyhovieť povinnosti vyplývajúcej zo zásady rovnosti účastníkov konania znamená, že v rámci súdneho konania musí byť garantovaná možnosť uplatniť svoje tvrdenia takým spôsobom, aby žiadna procesná strana nebola podstatne znevýhodnená z hľadiska vlastného posúdenia všeobecného súdu v rámci konania. Zákonná úprava konania o nariadenie predbežného opatrenia teda musí vytvoriť procesný priestor, aby pri reflektovaní účelu predbežného opatrenia bola súčasne zachovaná dotknutému účastníkovi konania reálna možnosť ochrany jeho práv vo vzťahu k nariadenému predbežnému opatreniu, a to predovšetkým s ohľadom na to, že súdne konanie nie je obmedzené lehotou, čo znamená, že predbežné opatrenie môže vyvolávať účinky po nie zanedbateľnú dobu do právoplatného ukončenia konania.
Posúdenie súladu § 220 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu ku konaniu o nariadenie predbežného opatrenia z hľadiska zásady rovnosti účastníkov konania podľa čl. 37 ods. 3 Listiny teda predpokladá zodpovedanie otázky, či súčasná právna úprava umožňuje účastníkovi konania, ktorému bola predbežným opatrením uložená povinnosť, uplatniť jeho tvrdenia a námietky v obdobnom rozsahu, aký mal navrhovateľ, bez ohľadu na to, či bolo predbežné opatrenie nariadené súdom prvého alebo druhého stupňa. Ústavný súd dospel k záveru, že tomu tak za súčasnej právnej úpravy nie je.
Predtým Ústavný súd skúmal, či možnosť pre uplatnenie tvrdenia žalovaného je alebo môže byť daná v priebehu samotného odvolacieho konania, a to predovšetkým z hľadiska § 210 ods. 1 a § 214 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Obidve ustanovenia sa vzťahujú k odvolaciemu konaniu, pričom vo svojej podstate vytvárajú priestor pre to, aby ostatní účastníci konania mohli v konaní uplatniť svoje tvrdenia. Podľa prvého uvedeného ustanovenia doručí predseda senátu odvolanie ostatným účastníkom len v prípade, ak ide o rozsudok alebo o uznesenie vo veci samej. V ostatných prípadoch, ako je tomu v prípade predbežného opatrení, súd odvolanie nedoručuje. K uvedenému ustanoveniu Ústavný súd opakovane uviedol v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní len proti výroku o náhrade nákladov konania, že napriek tomu, že z neho „nevyplýva povinnosť súdu doručovať opisy odvolania smerujúce proti nie meritórnym rozhodnutiam ostatným účastníkom, to však neznamená, že tak súd prvého stupňa nemôže učiniť na základe úvahy (ústavne súladnej) o vhodnosti a účelnosti takého opatrenia s ohľadom na okolnosti prípadu alebo špecifikum veci" (nález zo dňa 26. septembra 2005 sp. zn. IV. ÚS 310/05, N 180/38 SbNU 443).
Ako už bolo vyššie uvedené, predbežné opatrenie vytvára predpoklad pre účinnú ochranu subjektívnych práv účastníka pred súdom. Účinnosť tejto ochrany je daná tým, že týmto opatrením sa možno urýchlene domôcť uloženia povinnosti proti žalovanému, v dôsledku čoho možno zamedziť ohrozeniu neskoršieho výkonu súdneho rozhodnutí, resp. tým možno zamedziť prípadným negatívnym dôsledkom do právnej sféry navrhovateľa, ku ktorým by mohlo dôjsť v dôsledku nemožnosti výkonu jeho práv až do rozhodnutia súdu vo veci samej. Požiadavka rýchlosti, ako i prekvapivosti z hľadiska predvídateľnosti uloženia predbežného opatrenia dotknutému účastníkovi konania umožňuje efektívnosť uvedeného procesného prostriedku. Vylúčenie týchto požiadaviek by znemožnilo účinnosť tohto prostriedku pri súdnej ochrane subjektívnych práv, a teda by sa negatívnym spôsobom premietlo do základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ktorý predpokladá existenciu právnych prostriedkov pre účinnú ochranu subjektívnych práv. Ak by súd zaslal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým nevyhovel návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ostatným účastníkom konania alebo ak by nariadil pojednávanie v zmysle § 214 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, fakticky by tým v rade prípadov znemožnil reálne dosiahnutie ochrany práv formou predbežného opatrenia, nakoľko žalovaný by mohol svojim postupom znemožniť dosiahnutie jeho účelu. Takýto postup všeobecného súdu je teda vylúčený z povahy predbežného opatrenia, a možno uzavrieť, že výkladom a aplikáciou § 210 ods. 1 a § 214 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku nemožno s ohľadom na účel predbežného opatrenia zabezpečiť možnosť žalovaného uplatniť jeho procesní práva.
Možnosť pre uplatnenie tvrdení a námietok žalovaného pritom nie je daná ani následne po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým sa nariadi predbežné opatrenie. Za primeraný procesný prostriedok nemožno považovať ani prípadný podnet k zrušeniu predbežného opatrenia súdom v zmysle § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Toto ustanovenie v podstate podmieňuje trvanie predbežného opatrenia trvaním dôvodov, pre ktoré bolo nariadené. Súd je podľa tohto ustanovenia povinný predbežné opatrenie zrušiť, ak podľa jeho názoru pominú dôvody jeho nariadenia. Už z uvedeného je zrejmé, že akýkoľvek podnet vo vzťahu k súdu by nemohol docieliť preskúmanie zákonnosti predbežného opatrenia v dobe jeho nariadenia, pretože podľa uvedeného ustanovenia súd posudzuje aktuálne trvanie týchto podmienok, a nie to, či tieto podmienky boli dané v dobe nariadenia.
Za týchto okolností teda Ústavný súd konštatuje, že súčasná právna úprava nevytvára procesný priestor pre účastníka konania, ktorému je v dôsledku zmeny uznesenia súdu prvého stupňa odvolacím súdom podľa § 220 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku uložená predbežným opatrením povinnosť, aby mohol v obdobnom rozsahu ako žalobca chrániť svoje práva v konaní pred súdom. V dôsledku právnej úpravy je tak na úrovni jednoduchého (podústavného) práva založený rozpor s ústavnou zásadou rovnosti účastníkov konania, čo môže v prípade aplikácie tejto právnej úpravy viesť k porušeniu základného práva účastníka konania vyplývajúceho z uvedenej zásady.
Ústavný súd z hľadiska čl. 37 ods. 3 Listiny nedospel k záveru, že vylúčenie možnosti zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa o predbežnom opatrení v zmysle napadnutého § 220 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku možno samo o sebe považovať za protiústavné. V prípade, že súd prvého stupňa nevyhovel aspoň čiastočne návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, však práve nemožnosť kasácie tohto rozhodnutia odvolacím súdom pri absencii iného prostriedku ochrany práva žalovaného účastníka konania bráni poskytnúť ochranu jeho základnému právu v konaní pred všeobecnými súdmi v zmysle čl. 4 Ústavy. Napadnuté ustanovenie je teda z vyššie uvedených dôvodov v rozporu so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 37 ods. 3 Listiny a súčasne čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Celú argumentáciu Ústavného súdu ČR vrátane odlišného stanoviska sudkyne Ivany Janů si môžete prečítať TU (v tejto súvislosti možno podotknúť, že ide i mimoriadne zaujímavú argumentáciu, pričom z pohľadu správnosti sa nedá jednoznačne prikloniť ani k jednej z názorových línií – možno len odporučiť prečítanie celého nálezu).
„Predbežné opatrenie“ a rovnosť zbraní podľa CSP
V novom procesnom kódexe s názvom Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) by ste inštitút pod označením predbežné opatrenie hľadali márne – predbežné opatrenie (známe neoficiálne ako predbežko) totiž s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradí neodkladné opatrenie (neformálne tzv. neodkladko) a zabezpečovacie opatrenie (zabezpečko).
Rovnako ako podľa súčasnej procesnej úpravy aj podľa nového CSP je princíp kontradiktórnosti pri nariaďovaní neodkladného a zabezpečovacieho opatrenia odsunutý do úzadia vzhľadom na povahu týchto inštitútov a v záujme splnenia ich účelu, avšak s jednou zásadnou modifikáciou, ktorá predstavuje nóvum oproti aktuálnej právnej úprave. Podľa § 329 ods. 1 CSP v spojení s § 331 ods. 1 CSP „Súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia“. „Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. Ak bol návrh na jeho nariadenie odmietnutý alebo zamietnutý, uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí ani prípadné odvolanie navrhovateľa súd ostatným stranám nedoručuje; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo neodkladné opatrenie nariadené“.
Ako vyplýva z týchto ustanovení záujem na naplnení účelu neodkladného opatrenia sa totiž oslabuje a do popredia vystupuje princíp kontradiktórnosti v štádiu odvolacieho konania, kde sa protistrane umožňuje uplatniť svoj vplyv na rozhodovanie o neodkladnom opatrení. Pri tomto novom koncipovaní a zavedení rovnosti zbraní do odvolacieho konania sa vychádzalo zrejme z toho, že v odvolacom konaní nie je dôvod presadzovať snahu o maximálnu ochranu navrhovateľa (na rozdiel od konania pred súdom prvého stupňa) v prípade, že poskytnutie tejto ochrany už bolo žalobcovi odopreté zamietavým uznesením.
Poznámka: Pokračovanie nájdete v pripravovanom článku „Následky nedoručenia (významných) procesných podaní účastníkom konania (2. časť)“, kde bude priblížená judikatúra a argumentácia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR s odkazom na príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa nedoručenia procesných podaní, ktoré je považované za porušenie práva na spravodlivý proces ako aj odňatie možnosti konať pred súdom. V tejto druhej časti článku budú zároveň zhrnuté vlastné poznatky autora a jeho pohľad na túto problematiku vrátane právnej úpravy v CSP.
Tomáš Čentík, 23. november 2015
Ilustračné foto: pixabay.com
