ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

V oblasti elektronizácie postupne začína vznikať ustálená súdna prax a to už aj na úrovni Ústavného súdu SR – jednou z otázok, ktorá sa v judikatúre posudzovala bolo, či zaručenej konverzii podlieha procesné splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred všeobecným súdom.

Kľúčovým pre ďalší výklad je ustanovenie § 82l ods. 4 zákona o súdoch, ktorého znenie je nasledovné: „Ak osobitný predpis^42h) neustanovuje inak, prílohy podaní vyhotovené v listinnej podobe možno súdu doručiť v elektronickej podobe tak, že sa prevedú do elektronickej podoby a pripoja sa k elektronickému podaniu, ktoré je autorizované účastníkom konania, stranou v konaní alebo ich zástupcom; autorizácia takto vyhotovených elektronických dokumentov sa nevyžaduje a ustanovenia osobitného predpisu^42g) o zaručenej konverzii sa nepoužijú. Súd si môže vyžiadať predloženie týchto príloh v listinnej podobe, ak to považuje za potrebné.“

Z tohto ustanovenia vyplýva, že vo všeobecnosti platí, aby autorizované bolo iba samotné podanie, pričom jeho prílohy postačuje previesť do elektronickej podoby (skenovaním do formátu .pdf) a tieto pripojiť k autorizovanému elektronickému podaniu. V praxi to znamená, že ak ide napríklad o žalobu, tak autorizácii podlieha iba žaloba a nie jej prílohy (dôkazy a pod.). Uvedené platí len v prípade, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Predmetné ustanovenie predstavuje jednu z výnimiek, kedy sa nevyžaduje zaručená konverzia hoci z povahy veci by sa podľa zákona o e-Governmente mala vykonať.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že otázka zaručenej konverzie splnomocnenia je jednoznačná so záverom: „Zaručená konverzia splnomocnenia nie je potrebná“. Ústavný súd SR[1] mal však na túto otázku opačný názor.

Ústavný súd SR založil svoj právny názor na ustanovení § 25 ods. 3 zákona o e-Governmente, podľa ktorého: „Prílohy k elektronickému podaniu sa pripájajú vždy ako samostatný elektronický dokument, pričom ak príloha existuje len v listinnej podobe a podľa osobitného predpisu sa vyžaduje jej predloženie aspoň v úradne osvedčenej kópii, pripojí sa k elektronickému podaniu ako elektronický dokument, ktorý vznikol zaručenou konverziou (§ 35 ods. 2).“

To, že sa vyžaduje predloženie splnomocnenia v originály, resp. aspoň v úradne osvedčenej kópii má podľa Ústavného súdu SR vyplývať z ustálenej súdnej praxe Najvyššieho súdu SR, pričom Ústavný súd SR odkazuje na jeden judikát[2] (vzhľadom na „premakanosť“ vyhľadávačov súdnych rozhodnutí sa nám ďalšie nepodarilo nájsť a teda verifikovať, či ide naozaj o „ustálenú“ súdnu prax). Z tohto jedného judikátu vyplýva zároveň pekné odporúčanie pre advokátov, ktoré si dovolíme citovať: „Je známkou dobrej praxe advokáta nechať si od klienta podpísať viacero písomných vyhotovení plnomocenstva v jednej veci, resp. v prípade, že vyvstane potreba ďalšieho preukazovania právneho zastúpenia, klienta kontaktovať za účelom zabezpečenia originálu písomného plnomocenstva.“

Ďalej Ústavný súd SR uvádza, že splnomocnenie nie je možne vnímať ako akékoľvek podanie účastníka adresované súdu, ale ako osobitný procesný úkon účastníka konania voči súdu, s ktorým sú spojené závažné dôsledky. Splnomocnenie totiž nie je podaním, či prílohou, ale osobitnou listinou preukazujúcou oprávnenosť zástupcu vykonávať procesné úkony za zastúpeného, teda účastníka konania, ale len za predpokladu, že jeho udelenie bolo podpísané účastníkom konania, teda splnomocniteľom.

Poďme si pekne po poriadku rozobrať jednotlivé argumenty Ústavného súdu SR (ďalej len „ÚS SR“). V prvom rade ÚS SR považoval za správnu aplikáciu § 25 ods. 3 zákona o e-Governmente – použitie tohto predpisu považujeme za nesprávne, pretože takáto argumentácia nerešpektuje vzájomný vzťah zákona o súdoch a zákona o e-Governmente a popiera jednoznačnú textáciu § 82l ods. 4 zákona o súdoch o vylúčení ustanovení o zaručenej konverzii. Pritom zásada lex specialis derogat legi generali je v tomto prípade navyše výslovne normovaná (nadpis § 82l znie „Osobitné ustanovenia o elektronickom výkone verejnej moci na súdoch“) a zákon o súdoch vyslovene vylučuje použitie ustanovení o zaručenej konverzii.

Ďalším dôležitým momentom je skutočnosť, že podľa ÚS SR (s odkazom na judikát NS SR) musí byť splnomocnenie predložené súdu v originály – táto skutočnosť podľa nášho názoru nemá oporu v zákone; z Civilného sporového poriadku (ani iného procesného predpisu upravujúceho konanie pred súdom) totiž nevyplýva, aby bolo potrebné predkladať originál splnomocnenia (pokiaľ ide vo všeobecnosti o predloženie originálu to kedysi podľa OSP platilo iba v prípade zmieniek). V tejto súvislosti možno podporne poukázať na judikatúru Najvyššieho súdu SR[3], podľa ktorej: „Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Občiansky súdny poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny“.

Rovnako na pôdoryse Civilného sporového poriadku nie je daná požiadavka, aby bol automaticky predložený originál splnomocnenia, ak o jeho udelení, resp. pravosti nie sú pochybnosti. Ak by súd mal pochybnosti, tak až v takom prípade by bolo legitímne požadovať originál splnomocnenia. Taktiež v prípade elektronického podania si súd môže vyžiadať predloženie príloh v listinnej podobe (aj v originály), ak to považuje za potrebné v režime § 82l ods. 4 in fine zákona o e-Governmente.

Ak sa zamyslíme nad samotnou podstatou predloženia originálu splnomocnenia, tak dospejeme takisto k záveru, že požadovať jeho predloženie bez akýchkoľvek pochybností nie je opodstatnené. Originál je niečo pôvodné (prvopis). Kópia je napodobenina, odpis či verná snímka originálu listiny, ktorá vzniká reprodukciou originálu (napr. kopírovaním, skenovaním a pod.). Kópia je teda odrazom originálu. Z tohto dôvodu nevidíme problém s predložením kópie, na ktorej je iba rozmnožený text pochádzajúci z originálu. Rovnaké riziko (ak má problém spočívať v možnej neoprávnenej manipulácii s textom a podpisom splnomocnenia) je aj v prípade predloženia originálu, na ktorom môže byť podpis splnomocniteľa sfalšovaný, získaný ľsťou, pod nátlakom a pod. – v tomto prípade to súd tiež nemá ako zistiť a dôvod skúmať, kým to niekto relevantne namietne, resp. spochybní. Z tohto pohľadu nevidíme dôvod, aby zákon požadoval predloženie originálu splnomocnenia v rovine de lege ferenda. V tomto smere sú riziká spojené či už s predložením originálu alebo kópie rovnaké – ak by normotvorca mal v úmysle tieto riziká a priori eliminovať, tak by zákon požadoval, aby sa splnomocnenie predkladalo s úradne osvedčeným podpisom splnomocniteľa.

Podľa ÚS SR splnomocnenie nie je podaním, či prílohou, ale osobitnou listinou preukazujúcou oprávnenosť zástupcu. ÚS SR tak vytvára akúsi osobitnú kategóriu listiny predkladanej v súdnom konaní – takéto kategorizovanie však nemá právny základ, pretože zákon o e-Governmente nerozlišuje o akú prílohu elektronického podania, ale za prílohu považuje všetky dokumenty, ktoré sú k podaniu priložené. Preto paradoxne vyznieva, že ÚS SR argumentuje § 25 ods. 3 zákona o e-Governmente a zároveň splnomocnenie nepovažuje za prílohu, keďže toto ustanovenie hovorí o prílohe a nie o osobitnej listine.

Na tomto mieste sa treba ešte zmieniť o tzv. viacúrovňovej špecialite právnych noriem. Všeobecným predpisom pre elektronický výkon verejnej moci na súdoch je zákon o zákon o e-Governmente. Osobitným predpisom k tomuto zákonu je zákon o súdoch. A k zákonu o súdoch sú zasa špeciálnymi predpismi napríklad Civilný sporový poriadok, Exekučný poriadok, zákon o obchodnom registri, zákon o registri partnerov verejného sektora a pod. Ak by niektorí z týchto osobitných predpisov ustanovoval, že sa vyžaduje zaručená konverzia splnomocnenia, tak iba v tom prípade by bolo povinnosťou advokáta zaručene konvertovať splnomocnenie. To, že zákon o súdoch je v tomto smere lex generalis vo vzťahu k procesným predpisom upravujúcim jednotlivé konania pred súdom vyplýva aj z dôvodovej správy, kde sa uvádza, že zákon o súdoch je predpisom všeobecného charakteru dopadajúceho na akékoľvek konanie pred súdom.

ÚS SR na svoj názor o obligatórnosti zaručenej konverzie splnomocnenia nadviazal aj v ďalšej rozhodovacej činnosti[4].

V kontexte tejto témy sa javí ako perlička vhodná na záver, prečo odmietol ÚS SR sťažnosť (sťažnosť bola totiž odmietnutá z procesných dôvodov, pričom ÚS SR odôvodnil svoj rozhodnutie nad rámec).

„Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky advokátom, doručený ústavnému súdu spolu so sťažnosťou, trpí takým nedostatkom (nebol predložený originál, ale kópia), ktorý má za následok jeho neakceptovanie v konaní pred ústavným súdom. Splnomocnením splnomocnenec preukazuje oprávnenie konať za inú osobu v rozsahu v ňom uvedenom. Sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu originál splnomocnenia, ale len jeho kópiu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustálenú súdnu prax podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 4 Sži 35/2014), podľa ktorej je zastúpený povinný predložiť splnomocnenie v jeho originálnej verzii, a nie fotokópiu, pretože iba originál splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom, že jednoznačne preukazuje prejavenú vôľu zastúpeného. Z uvedeného ústavný súd vyvodil, že pri posudzovaní právnych účinkov fotokópie splnomocnenia je súdna prax jednotná, keďže fotokópii splnomocnenia nepriznala žiadne právne účinky, preto je potrebné predkladať konajúcemu súdu originál splnomocnenia. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).“

Ustanovenie § 10 ods. 2 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu SR zverejneného v Zbierke zákonov pod č. 114/1993 Z. z., podľa ktorého spravodajca navrhovateľa vyzve, aby v určenej lehote odstránil nedostatky a neúplnosti návrhu ostáva naďalej zabudnuté.

Tento článok prezentuje názor autora - advokátom však odporúčame vzhľadom na aktuálnu súdnu prax (aj keď to v konaní pred všeobecnými súdmi vzhľadom na § 82l ods. 4 zákona o súdoch nie je povinné), aby v súvislosti s elektronickým výkonom povolania preukazovali svoje oprávnenie konať v mene klienta pred súdom buď splnomocnením, ktoré je podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom klienta (autorizované), alebo elektronickou podobou pôvodného listinného splnomocnenia, ktorá vznikla zaručenou konverziou.

Na tému elektronizácia výkonu advokácie sme napísali:

ELEKTRONIZÁCIA VÝKONU ADVOKÁCIE: Základné pojmy, výhody a nevýhody, porovnanie produktov (TU)

ELEKTRONIZÁCIA VÝKONU ADVOKÁCIE: Zaručená konverzia (TU)

Tomáš Čentík, 13.02.2019

Ilustračné foto: pixabay.com