Ideálny stav v konkurzných konaniach nastáva vtedy, ak sa zákonom definovaná aktívna konkurzná podstata (t.j. majetok podliehajúci speňaženiu v konkurze) zhoduje s konkurznou podstatou spísanou v súpise majetku – inými slovami musí byť daný súlad skutkového stavu so zákonom. Ak sa tieto dve veličiny nezhodujú, tak ide o protiprávny stav, ktorý má za následok buď poškodenie veriteľov alebo zásah do práva vlastniť majetok tretích osôb; to závisí od toho či správca niečo opomenul zahrnúť do súpisu alebo naopak zapísal tam niečo, čo nie je majetkom úpadcu.
Podanie vylučovacej žaloby nie je postačujúcim nástrojom ochrany tretích osôb pri každom druhu majetku (napríklad pri nehnuteľnostiach alebo iných majetkových hodnotách, ktoré sa evidujú v osobitných evidenciách) – v takýchto prípadoch je potrebné doplniť ochranu poskytovanú vylučovacou žalobou o ďalší prostriedok, ktorým je určovacia žaloba.
Jedným zo základných procesných predpokladov pre úspešnosť žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je (tzv. určovacia žaloba) je existencia naliehavého právneho záujmu – v súdnej praxi sa vyskytli prípady, kedy súdy zamietli určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu z dôvodu prebiehajúceho konania o vylučovacej žalobe, resp. s odkazom, že naliehavý právny záujem nie je daný, pretože možno podať vylučovaciu žalobu.
Riešenie otázky, či konanie o žalobe na vylúčenie veci zo súpisu podstaty zakladá nedostatok naliehavého právneho záujmu na žalobe o určenie vlastníckeho práva k veci, vyžaduje porovnanie zmyslu a účelu týchto žalôb.
K otázke vzťahu určovacej a vylučovacej žaloby sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v zjednocujúcom rozhodnutí, podľa ktorého sama skutočnosť, že prebieha konanie o (excindačnej) žalobe na vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty, nezakladá bez ďalšieho nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu [§ 80 písm. c) O. s. p.] na určení, že je vlastníkom tejto veci (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2009, sp. zn. 4 Cdo 96/2008; publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod číslom R 52/2010 - k nahliadnutiu TU).
Vychádza sa z koncepcie, že predmetom a účelom vylučovacej žaloby nie je určenie vlastníctva, t.j. nerieši sa ňou zmena zápisu v katastri nehnuteľností a preto výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa vyhovie tejto žalobe nie je spôsobilým podkladom pre zmenu v úradnej evidencii. V konaní o vylučovacej žalobe môže byť otázka vlastníctva riešená iba ako otázka predbežná, a to len za predpokladu, že má pre rozhodnutie sporu právny význam, pričom súd sa s touto otázkou vysporiadava iba v odôvodnení rozhodnutia, nie v samotnom enunciáte. Jej účelom je dosiahnuť vylúčenie určitého majetku zo súpisu a predísť jeho speňaženiu. Na druhej strane prostredníctvom určovacej žaloby nemožno dosiahnuť vylúčenie veci z konkurzu vzhľadom na dikciu § 78 ods. 8 zákona o konkurze. Z toho vyplýva, že tieto dva druhy žalôb majú rozličný zmysel a význam, pričom za účelom dosiahnutia úplnej právnej ochrany majetku tretej osoby sa vzájomne dopĺňajú.
Ak sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má (vo vzťahu k tejto osobe) nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom (ktorými sú hodnovernosť a záväznosť údajov katastra v zmysle § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len „katastrálny zákon") je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené. Pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34 ods. 1 katastrálneho zákona), je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi účastníkmi.
Vylučovaciu žalobu je treba odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Zahrnutím majetku do konkurznej podstaty sa nikdy nemení skutočný vlastník tohto majetku, nech ním bol úpadca alebo iná osoba. Zápisom majetku do súpisu konkurznej podstaty, rovnako ako právoplatným rozhodnutím o jeho vylúčení zo súpisu konkurznej podstaty, nemôže byť nikdy určený vlastník takéhoto majetku. Zápis majetku do súpisu konkurznej podstaty iba deklaruje navonok skutočnosť, že správca konkurznej podstaty považuje takýto majetok za majetok podstaty a nakladá s ním ako s majetkom podliehajúcim konkurzu. Zapísanie určitého majetku do súpisu konkurznej podstaty tak umožňuje správcovi i jeho následné speňažovanie. Právnym prostriedkom ochrany inej osoby (spravidla vlastníka) proti neoprávnenému zahrnutiu takéhoto majetku do súpisu konkurznej podstaty je práve vylučovacia (excindačná) žaloba. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva žalobcu nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by mala sama o sebe za následok vylúčenie tejto veci zo súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu (uznesenie NS SR, sp.zn. 6 Obo/123/2009 zo 16. decembra 2009 - k nahliadnutiu TU).
V prípade žaloby o určenie vlastníctva súd môže skúmať, či žalobca je alebo nie je vlastníkom veci, no otázkou, či vec bola zahrnutá do súpisu podstaty oprávnene sa nezaoberá, pretože to nie je predmetom konania vyvolaného určovacou žalobou. Aj keď k vylúčeniu veci zo súpisu podstaty môže dôjsť (ak nebola táto otázka vyriešená mimosúdnou dohodou uzavretou so správcom podstaty alebo ak nevyhovel správca podstaty námietkam osoby, ktorá u neho uplatnila svoje práva k veci, dobrovoľne) len na základe rozhodnutia súdu o vylúčení veci zo súpisu podstaty, nebráni to úspešnému uplatneniu žaloby o určenie vlastníckeho práva k tejto veci. Pretože prípadné rozhodnutie súdu o vylúčení veci zo súpisu podstaty nie je podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, a teda nie je spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty v otázke vlastníctva, má žalobca naliehavý právny záujem na určovacej žalobe o určení svojho vlastníctva k veci.
Naproti tomu zamietnutie žaloby o vylúčenie veci zo súpisu podstaty ešte neznamená, že žalobca nemôže byť jej vlastníkom, že vec musí byť v rámci speňažovania majetku patriaceho do podstaty predaná (§ 81 ods. 1 zákona o konkurze) a že konkurz nemôže byť zrušený aj inak, než po splnení konečného rozvrhu výťažku zo speňaženia majetku (§ 102 a nasl. zákona o konkurze).
Konkurencia vylučovacej a určovacej žaloby je z hľadiska ich rôzneho účelu prípustná a nevyhnutná pre dosiahnutie efektívnej právnej ochrany vlastníctva tretích osôb. V prípade, že sa v konkrétnej veci zhoduje konkurzný súd so súdom príslušným rozhodovať o určovacej žalobe, prichádza do úvahy spojenie týchto dvoch žalôb do jednej spoločnej žaloby.
Žaloba o určenie vlastníckeho práva k veci a žaloba o vylúčenie veci zo súpisu podstaty majú svoje opodstatnenie dané predmetom konania, ktorý bol nimi určený. Keďže predmety týchto žalôb sa líšia, možnosť uplatnenia jednej z nich nevylučuje prípadne úspešné uplatnenie druhej. To zároveň znamená, že zo skutočnosti, že je vedené konanie o návrhu žalobcu na vylúčenie veci zo súpisu podstaty, nemožno automaticky vyvodzovať nedostatok jeho naliehavého právneho záujmu na určení, že je jej vlastníkom.
Samozrejme vyššie uvedené závery sa obdobne aplikujú aj na vylúčenie veci z exekúcie podľa § 55 Exekučného poriadku.
Tomáš Čentík
